Slovákmi milované potraviny poškodzujú takmer každý orgán. Potvrdzuje to viac ako 90 vedeckých štúdií

Doba, v ktorej bežná strava tvorila hlavne čerstvé potraviny, je dávno za nami. Nahradili ich tzv. ultraspracované potraviny, ktoré lákajú svojou intenzívnou chuťou a vôňou, no ukazuje sa, že za tento krok platíme oveľa vyššiu cenu, než by sa mohlo zdať.

Podľa najnovšej recenzie vedúcich odborníkov totiž ultraspracované potraviny poškodzujú takmer každý orgán ľudského tela. „Dôkazy naznačujú, že ľudia nie sú biologicky adaptovaní na konzumáciu ultra-spracovaných potravín,“ varuje profesor Carlos Monteiro z Univerzity v São Paulu.

92 štúdií zo 104 potvrdzuje zdravotné riziká

Trojica publikácií v časopise Lancet priniesla jeden z najucelenejších pohľadov na to, ako ultraspracované potraviny formujú naše zdravie. V prvom článku série sa uvádza, že čím väčšiu časť stravy tvoria ultraspracované potraviny, tým nižšiu výživovú hodnotu má celkový jedálniček, pričom výrazne narastá riziko chronických ochorení.

Nejde iba o klasický problém „príliš veľa cukru, soli a tuku“. Autori upozorňujú, že samotný proces intenzívneho priemyselného spracovania mení potravinu do takej miery, že telo reaguje inak, ako pri prirodzenej strave.

Zo 104 analyzovaných štúdií až 92 hlási zvýšené riziko minimálne jedného chronického ochorenia pri strave bohatej na ultraspracované potraviny. Spektrum problémov je široké. Zahŕňa častejší výskyt obezity, cukrovky 2. typu, srdcovocievnych ochorení, depresie, porúch nálady, ochorení obličiek či chronických zápalových ochorení čriev.

Vedecký tím však zároveň priznáva limity súčasných poznatkov. Väčšina dostupných dát pochádza z observačných štúdií, ktoré odhaľujú najmä súvislosti a vzorce, nie príčinu a následok. Chýbajú predovšetkým randomizované klinické štúdie. Napriek tomu autori zdôrazňujú, že dostupné poznatky poskytujú presvedčivý základ, aby odborná verejnosť podporila prijímanie preventívnych stratégií.

Druhý článok série načrtáva konkrétne politiky, ktoré by obmedzili výrobu, marketing aj spotrebu ultraspracovaných potravín. Poukazuje na to, že jednotlivé štáty síce zavádzajú prvé reformy, no „globálna reakcia verejného zdravia je stále v začiatkoch, podobne ako pred desaťročiami hnutie za kontrolu tabaku“, cituje The Guardian.

Autori navrhujú jasné označovanie miery ultraspracovania na prednej strane obalu, výrazné obmedzenie marketingu zameraného na deti, prísne pravidlá pre predaj ultraspracovaných potravín v školách, nemocniciach a ďalších verejných inštitúciách, ako aj daňové a regulačné nástroje.

Tretia publikácia ide ešte hlbšie. Pomenúva hlavného aktéra rastu segmentu ultraspracovaných potravín – globálne korporácie, ktoré formujú trhy, vytvárajú závislosť a stavajú zisk nad verejné zdravie. Autori uvádzajú, že ultraspracované potraviny predstavujú kľúčový motor „pandémie chronických ochorení“ spojenej so stravou a ich vplyv presahuje hranice individuálneho rozhodovania.

Nie všetky ultraspracované potraviny ohrozujú zdravie

Kategóriu, ktorú dnes označujeme ako ultraspracované potraviny, vytvorili odborníci z Brazílie v rámci klasifikačného systému NOVA. Tento systém rozdeľuje jedlo do štyroch skupín podľa miery spracovania.

Na jednom konci stoja nespracované alebo minimálne spracované potraviny, typicky celé ovocie, zelenina či strukoviny. Na opačnom konci sa nachádzajú ultraspracované potraviny, teda priemyselné produkty. Patria k nim sladené nápoje, slané a sladké snacky, instantné či hotové jedlá, mnohé raňajkové cereálie alebo proteínové tyčinky.

Aj napriek rozsiahlemu súboru výskumov, ktoré upozorňujú na riziká, časť literatúry uvádza, že nie všetky ultraspracované potraviny poškodzujú zdravie. Ako ilustratívny príklad slúži ultraspracovaný chlieb. 

Najčastejšie používané emulgátory v takomto pečive predstavujú mono- a diglyceridy mastných kyselín. Spotrebiteľ ich často vníma ako neželanú súčasť zloženia. Počas dlhého kvasenia, ktoré charakterizuje tradičnú výrobu chleba, však vznikajú zlúčeniny veľmi podobnej povahy. Navyše, ultraspracovaný chlieb v mnohých prípadoch obsahuje vlákninu, ktorá podporuje funkciu tráviaceho traktu a prispieva k stabilnej hladine cukru v krvi.

Rovnako neplatí, že každé potravinárske aditívum automaticky predstavuje problém. „Do skupiny aditív, ktoré sú pre spotrebiteľa maximálne nezávadné, patria prírodné farbivá, ako napríklad E162 – betaín z červenej repy, E100 – kurkumín, E101 – riboflavín (žlté farbivo) alebo tiež E140 – chlorofyly (prírodné zelené farbivo),“ uviedla pre Startitup Ing. Barbora Timárová (Magdová), inžinierka chémie potravín, výživy a kozmetiky.

Zároveň však upozorňuje aj na opačné spektrum. „Do skupiny aditív, pri ktorých by som spozornela, patria umelé farbivá ako azofarbivá, napríklad žlté farbivá E102 – tartrazín, chinolínová žlť SY E E104, žlť SY E110, alebo aj červené farbivá ako azorubín E122 či E129 červeň allura. Sú to sýto sfarbené látky určené na zafarbenie potravín,“ upozorňuje Timárová.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rozumný pohľad kombinuje dva rozmery: celkový výživový profil a konkrétne zloženie. Kým časť ultraspracovaných potravín môže prinášať zdravotné riziká, iné predstavujú technologicky upravenú, no stále výživovo hodnotnú potravinu.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking