24-ročný fotograf Samuel: Tvoríme to, čo na Slovensku chýbalo. Ak by som to vzdal, do konca života by som si to vyčítal

Samuel Kubina má 24 rokov a stíha dve veci, ktoré sa bežne nekombinujú. Ráno trénuje brazílske jiu-jitsu, večer pripravuje výstavy a eventy pre komunitu analógových fotografov.

Začalo sa to jednoducho. Chcel ukázať svoje fotky, no na Slovensku nenašiel žiadny priestor, kde by sa analógová fotografia brala vážne. Tak si ho vytvoril. SODAS vznikol po strednej škole ako malý komunitný projekt. Dnes organizuje výstavy, súťaže, spolupracuje s legendami ako Zuzana Mináčová a pomáha mladým autorom, aby ich fotky nezostali len na zapadnutom Instagrame.

Samuel však zdôrazňuje, že na to nie je sám. Kľúčovým zlomom bolo, keď sa k nemu pridali Alex Novysedlák a Ela Čederlová. Odvtedy sa projekt posunul výrazne dopredu. Vďaka ich práci, nápadom a nasadeniu dnes SODAS funguje ako ucelený tím, ktorý si delí úlohy a ťahá veci ďalej. „Bez tímu by to nešlo. Je to spolupráca, nie one-man show,“ hovorí Samuel.

Tento rozhovor nie je o rýchlom raste, o startupe s investormi ani o stratégii na papieri. Je o komunite, ktorá vznikla z reálnej potreby. O tom, ako sa dá vybudovať niečo funkčné, čo ľuďom dáva zmysel, aj bez veľkého rozpočtu, no s vytrvalosťou a presvedčením, že dobré veci nemusia byť digitálne ani dokonalé.

• Kto stojí za najväčšou analógovou komunitou na Slovensku?
• Ako sa z jedného nápadu stala celoslovenská značka?
• Čo motivuje mladého chalana vydržať, aj keď to nejde ľahko?
• Prečo radšej fotí na film než mobilom?
• Ako vyzerá deň, keď kombinuje šport a umenie?
• Ktorý moment ho tak dojal, že naň nezabudne do konca života?
• Čo hovorí o kultúre na Slovensku a čo mu v nej chýba?
• S ktorými legendami už spolupracoval a prečo?
• Čo je podľa neho najväčší mýtus o analógovej fotografii?
• A čo by odkázal každému, kto sa bojí začať niečo vlastné?

Tvoj prvý foťák si dostal ako dieťa od dedka. Pamätáš si ešte, čo si ním prvýkrát odfotil? A čo ťa na tom vtedy tak chytilo?

Prvé zábery, ktoré som s ním nafotil, boli vlastne momentky na dovolenke v Taliansku. Vtedy som ani netušil, že fotím niečo, čo by sa dalo nazvať momentkami – jednoducho som vytiahol foťák na prechádzke mestom a fotil všetko, čo ma zaujalo. Rôzne zaujímavosti na ulici, ľudí, situácie – vtedy som to bral len ako zábavu, ale s odstupom času si uvedomujem, že práve tam niekde sa začala moja vášeň pre fotenie.

Najviac ma na tom chytilo asi to, že som si tie fotky mohol neskôr prezerať a uchovať si tak spomienky. Bola to pre mňa taká osobná pamiatka – niečo, čo mi ostane v živej pamäti a môžem sa k tomu kedykoľvek vrátiť. A veľmi ma bavili aj reakcie ľudí – ako dieťa som niekoho odfotil a oni reagovali pozitívne, usmievali sa. To bol ten moment, ktorý ma na tom úplne dostal.

SODAS si založil hneď po strednej škole. Čo ťa vtedy presvedčilo, že to máš spraviť? A čo ti najviac chýbalo v slovenskej scéne?

Bola to najmä vlastná skúsenosť. Mal som svoje fotky, ktoré som chcel ukázať viac ľuďom, a zistil som, že na Slovensku proste chýba priestor, kde by sa analógová fotografia dala zdieľať tak, aby sa dostala k širšiemu publiku. Na začiatku som skúšal dávať fotky na svoj druhý Instagram, ale tam to nemalo veľký dosah. Uvedomil som si, že mnohí ľudia majú rovnaký problém – majú skvelé analógové fotky, ale tie zapadnú niekde na malom súkromnom profile.

A presne to ma motivovalo – vytvoriť komunitu, kde sa analógoví nadšenci môžu stretnúť, zdieľať svoje diela a dostať ich k ľuďom, ktorí to ocenia. Zistil som, že tu nie sú takmer žiadne výstavy čisto analógových fotografov, a chcel som to zmeniť. V súčasnosti, keď sa všetko digitalizuje a AI je na vzostupe, je analógový návrat niečo, čo má podľa mňa veľký zmysel a krásu.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa @sodasanalog

Ako sa z nápadu „spravme komunitu“ stalo niečo, čo dnes funguje ako značka, výstavy, merch a partnerstvá? Čo bol ten zlomový moment?

Pre mňa je SODAS v prvom rade vždy komunitou. Od začiatku sme to tvorili ako priestor pre ľudí, ktorí milujú analógovú fotografiu, a stále je to o tom, že dávame priestor nadšencom zdieľať svoju vášeň. Ale samozrejme, ako sme rástli a rozširovali sa, prirodzene sa z tejto komunity začal formovať aj pojem, ktorý ľudia vnímajú ako určitú značku. Inými slovami, SODAS už pre mnohých znamená kvalitu, či už ide o výstavy, o merch alebo o produkty, ktoré tvoríme.

Ale stále by som povedal, že to slovo “značka” nevnímam ako nejaký primárny biznisový termín. Skôr je to tak, že SODAS sa stalo synonymom pre analógovú fotografiu na Slovensku, a to je podľa mňa tá najlepšia definícia. Takže keď sa ma pýtate, ako sa z komunity stala značka, odpoveď je, že je to prirodzený vývoj.

A čo sa týka toho zlomového momentu, ten prišiel podľa mňa vtedy, keď sme spustili súťaž SODAS Choice. Keď sme začali s prvým ročníkom, bol to len taký pokus, ale teraz už máme za sebou tretí ročník, do ktorého sa prihlásilo cez 150 ľudí. A práve vtedy, keď sa o tejto súťaži dozvedelo širšie publikum nielen na Slovensku, ale aj v Česku, to bol ten zlomový bod.

Vtedy sme si všimli, že ľudia zo širšieho publika zrazu poznali náš merch, pýtali sa na SODAS, začali o nás hovoriť medzi sebou. Jednoducho sme sa dostali do povedomia a ľudia nás začali vnímať ako niečo, čo je na scéne a čo robí zaujímavé veci. Takže ten zlomový moment bol naozaj spojený s tým, že SODAS Choice ukázal, že na Slovensku existuje komunita analógových fotografov, ktorá má čo ponúknuť.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa @sodasanalog

Čo je pre teba osobne ten najväčší zmysel SODASu? Prečo to stále robíš, aj keď je to náročné?

Úprimne, to je naozaj ťažká otázka. Ale poviem to takto: pre mňa má SODAS najväčší zmysel v tom, že tvoríme niečo, čo tu na Slovensku jednoducho chýbalo. Vnímam, že kultúra u nás v oblasti fotografie ešte nie je na takej úrovni, ako by mohla byť, a SODAS je pre mňa spôsob, ako prepojiť generácie, umenie a kultúru a pozdvihnúť to celé o level vyššie. Chcem, aby analógová fotografia pretrvala a naďalej spájala ľudí aj v tejto modernej digitálnej dobe, podobne ako niektoré tradičné remeslá.

A prečo to robím aj napriek tomu, že je to náročné a berie to veľa času? Lebo vidím, že to má pre komunitu obrovský význam. Každý, kto príde na našu výstavu, si to nesmierne váži a tú podporu od ľudí cítime.

A viem, že ak by som to vzdal, tak by som si to do konca života vyčítal. Takže aj keď to nie je ľahké, stačí mi vedomie, že pomáhame aspoň jednému fotografovi vyrásť, zviditeľniť sa a stať sa možno aj profesionálom. To je ten dôvod, prečo to stojí za to a prečo to robím ďalej.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa @sodasanalog

V čom si sa za tie tri roky najviac zmenil ako človek, keď sa na seba pozrieš späť? A čo ťa táto cesta naučila?

Úprimne, to je ďalšia dosť náročná otázka. Povedal by som, že táto cesta ma naučila najmä trpezlivosti. Pri budovaní niečoho takéhoto som si uvedomil, že to nejde za rok, ani za dva, ani za tri. Človek sa musí naučiť neponáhľať sa, dať tomu čas a budovať to poriadne, aj keď to znamená ísť pomalšími krokmi.

A zistil som, že keď robíš niečo, čo máš rád, ľudia si to nakoniec všimnú, aj keď to trvá dlhšie. Čo sa týka toho, ako som sa zmenil ako človek, určite som dospel a už sa na veci nepozerám cez ružové okuliare ako na začiatku. Občas dostanem reality check, keď riešime rôzne veci, ale to k tomu patrí. A ak by ste sa spýtali niekoho z mojej rodiny, možno by vám vedeli povedať ešte viac, ale za mňa je to hlavne o tej trpezlivosti a o tom, že som sa naučil vytrvať.

Ako vyzerá tvoj bežný deň medzi tréningami jiu-jitsu a vedením SODASu? Máš rutiny, ktoré ti pomáhajú všetko udržať pod kontrolou?

Keď sa ma pýtajú, ako vyzerá môj bežný deň, hovorím, že ma najviac drží ranný tréning. Je to moja najlepšia rutina – vstanem relatívne skoro a mám pred sebou celý deň. Po rannom tréningu ma pri náročnejších dňoch čaká ešte jeden tréning poobede. Medzitým mám voľno, ktoré využívam na to, aby som si spísal najdôležitejšie body k SODAS-u. Práve po tréningu mám zväčša aj najlepšie kreatívne nápady, pretože mám čistú hlavu a napadne mi, čo by sme v SODAS mohli ešte zlepšiť alebo pripraviť. Okrem SODAS-u sa venujem aj zberateľstvu – konkrétne zberateľským kartičkám a ich predaju.

V poslednom období na to už nemám toľko času, ale vždy, keď sa nejaký voľný moment nájde, veľmi rád sa k tomu vrátim. Poobede absolvujem druhý tréning a potom sa snažím ísť čo najrýchlejšie domov, aby sme si večer mohli zavolať s tímom. Väčšina mojich kolegov má cez deň prácu alebo školu, takže všetko riešime až večer. Vtedy preberáme najdôležitejšie veci, plánujeme eventy a diskutujeme o tom, čo je potrebné urobiť.

Ak si nevolám priamo s tímom, riešim veci s naším grafikom – často cez videohovor, kde tvoríme obsah alebo grafiky. Kým iní už večer oddychujú, my práve vtedy najviac pracujeme, pretože to je čas, ktorý všetkým najviac vyhovuje. Takto teda vyzerá môj bežný deň a spôsob, akým spolu v SODAS komunikujeme.

Vytváraš priestor pre mladých tvorcov, ale aj pre legendy ako Mináčová či Šimončič. Ako si si k nim našiel cestu? Bolo ťažké ich presvedčiť?

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy