Zomrel jeden z posledných svedkov holokaustu a účastník SNP. Otto Šimko prežil vďaka falošným papierom aj odvahe

Otto Šimko, jeden z posledných žijúcich priamych svedkov holokaustu a účastník Slovenského národného povstania, zomrel dnes v noci. Informáciu o jeho úmrtí zverejnila stránka Židia na Slovensku, ktorá ho označila za „svedomie nedemokratických režimov“ a pripomenula, že jeho životný príbeh zostane dôležitým odkazom aj pre ďalšie generácie. „Otto Šimko, svedomie nedemokratických režimov, už nie je medzi nami. Dnes v noci nás navždy opustil,“ uvádza zdroj.

Šimko sa narodil 1. júna 1924 v Topoľčanoch, no väčšinu detstva prežil v Nitre. Ako sám spomína v zázname Paměť národa, pred vojnou si na prejavy antisemitizmu výraznejšie nespomína. Zlom prišiel až po vzniku samostatného štátu v roku 1939, keď sa podmienky pre Židov na Slovensku radikálne zmenili. Postupne sa z bežného života stával priestor plný zákazov, strachu a hrozby deportácií.

Útek pred deportáciou a prvé roky prenasledovania

Podľa Paměť národa bola Šimkova rodina 1. septembra 1942 transportovaná do koncentračného strediska v Žiline. Odtiaľ sa vďaka falošným dokumentom dostali do pracovného tábora vo Vyhniach, kde strávili približne desať mesiacov. Osud rodiny sa zmenil v momente, keď otcovi udelil vtedajší minister spravodlivosti Gejza Fritz rezortnú výnimku, vďaka ktorej sa vyhli ďalšiemu transportu.

Neskôr si Otto cez inzerát našiel zamestnanie vo firme Hlaviš v Liptovskom Mikuláši ako kníhviazač. Aj v relatívnom bezpečí však zostávalo riziko, že sa situácia môže zo dňa na deň zvrtnúť. Šimko prežil vojnu ako mladý Žid, ktorému podľa Židia na Slovensku pomohli falošné dokumenty aj nezištná pomoc ľudí, vďaka čomu sa mu podarilo vyhnúť deportácii do vyhladzovacích táborov.

V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a Otto Šimko sa doň aktívne zapojil ako člen 9. liptovského partizánskeho oddielu. Podľa Paměť národa bol koncom roka 1944 zaistený a vo väzení prešiel sériou brutálnych výsluchov. Deportácii sa vyhol len šťastnou náhodou – z väzenia sa mu podarilo utiecť. Oslobodenie Červenou armádou napokon prežil v úkryte v Nitre.

Právo, žurnalistika a tvrdý náraz na realitu režimu

Po vojne sa presťahoval do Bratislavy a v roku 1949 absolvoval štúdium práva na Univerzite Komenského. Židia na Slovensku pripomínajú, že pôsobil ako právnik, novinár a redaktor. V zázname Paměť národa však zaznieva aj podstatná línia jeho povojnového života: ako partizán vstúpil do komunistickej strany, no postupne začal chápať, že jeho zidealizované predstavy o režime boli len ilúziou.

V období politických procesov a boja proti sionizmu ho ako Žida a politicky nespoľahlivého človeka zbavili funkcie a preradili do výroby. Stal sa sústružníkom v Martine, neskôr pracoval ako vychovávateľ na učilišti. Od roku 1954 nastúpil do redakcie Smeny v Bratislave, kde pôsobil najskôr v robotníckom a neskôr v zahraničnom oddelení. K povolaniu právnika sa vrátil až po rokoch, keď ho počas straníckych previerok v roku 1971 z redakcie vyhodili.

Hlas pamäte, ktorý neuhol

Ako podnikový právnik v stavebnom závode v Bratislave pracoval až do penzie pod kontrolou ŠtB. Až Nežná revolúcia ho podľa Paměť národa „konečne vyslobodila vnútorne i navonok“. Stránka Židia na Slovensku jeho odkaz opisuje ako výzvu k bdelosti a zodpovednosti. „Otto Šimko bol hlasom pamäte – nielen tých, ktorí holokaust prežili, ale aj pre ďalšie generácie, aby sa hrôzy minulosti nikdy nezopakovali,“ uvádza zdroj.

Podľa rovnakého zdroja „nikdy neuhol pred nikým a pred ničím“ a práve preto si získal rešpekt a zároveň vyvolával obavy u tých, ktorí konali nečestne. „Po pánovi Šimkovi ostane prázdne miesto v sieni slávy čestných a spravodlivých,“ dodáva Židia na Slovensku. Česť jeho pamiatke.

Čítaj viac z kategórie: Hlavné správy a aktuality