Tomáš vozí 4 roky pomoc na Ukrajinu: „Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, keby ruský vojak stál v Užhorode“ (ROZHOVOR)

Miesta, kde sa ešte pred rokom dalo relatívne normálne fungovať, sú dnes vysoko rizikové. Tak opisuje Ukrajinu Tomáš Sklárčik z iniciatívy Pomôžme prežiť Ukrajine, ktorý sa z humanitárnych ciest vracia pravidelne už štyri roky.

Vidí, ako sa mení krajina aj ľudia. Ako vojna postupne vyčerpáva celé regióny a zároveň preveruje solidaritu u nás doma na Slovensku.

V rozhovore sa pýtame, či už cíti únavu z pomáhania na slovenskej strane, ale aj to, ako sa s nekonečnou vojnou vyrovnávajú samotní Ukrajinci. Hovoríme aj o tom, aká pomoc je dnes najžiadanejšia – najmä počas zimy, keď výpadky elektriny znamenajú chladné byty, nefunkčné nemocnice a boj o základné prežitie. Rozhovor otvára aj širšiu otázku: pomáhame len z empatie, alebo aj zo sebazáchovy? A čo by sa dialo, keby sa front priblížil k našim hraniciam?

• Či je na Slovensku cítiť únavu zo solidarity a čo ukázala zbierka, v ktorej sa vyzbieralo viac ako milión eur?
• Ako sa Ukrajinci vyrovnávajú s tým, že vojna trvá už štyri roky – a prečo mnohí odmietajú odísť, aj keď majú v byte dva stupne nad nulou?
• Čo je dnes najžiadanejšou pomocou?
• Ako funguje doručovanie pomoci blízko frontu?
• S akou novou hláškou prišli internetový trollovia na sociálnych sieťach?
• Čo je preňho emočne najťažšie na jeho práci dobrovoľníka?

Keby vám niekto v roku 2002 povedal, že budete Ukrajincom pomáhať ešte v roku 2026, verili by ste tomu?

Keď sme začali pomáhať, nemali sme predstavu, ako dlho vojna potrvá. Zároveň sme si asi nevedeli predstaviť, že by to mohlo trvať už štyri zimy.

Vojna trvá štyri roky, nie je u Slovákov nejaké opotrebovanie zo solidarity?

Áno, vojna trvá dlho. Ľudia sú unavení, je to vyčerpávajúce. Solidarita však v nich pretrváva. Myslím si, že existuje stabilné zdravé jadro ľudí, ktorí pomáhajú dlhodobo. Videli sme to aj pri zbierke Teplo pre Ukrajinu. Výsledky jasne ukázali, že Slovákom to stále nie je ľahostajné.

V zbierke sa podarilo vyzbierať viac ako milión eur, čo je na takú malú krajinu obdivuhodné. Je to dôkaz, že keď ide o dobrú vec, vieme sa rýchlo zmobilizovať.

Samozrejme, ozýva sa aj hlasná menšina, ktorá tvrdí, že pomoc nie je potrebná. No čísla hovoria inak. Veľká časť spoločnosti stále chápe, že pomoc Ukrajine je nevyhnutná.

…….„keď ide o dobrú vec, vieme sa rýchlo zmobilizovať.“

Kto je tá hlasná veľká menšina?

Občas sa vyroja na sociálnych sieťach pod našimi videami. Ich argumenty sú v zásade rovnaké alebo sa opakujú, prečo nepomáhame na Slovensku? To je taký najčastejší. Potom druhá časť nám odkazuje, aby sme išli pomôcť do Gazy. Najnovšie sa k tomu pridalo to, že tie generátory budú aj tak predané na ukrajinskom „Bazoši“.

Kritika prichádza najmä z anonymných profilov na sociálnych sieťach.  Podľa nás ide o malú skupinu trollov a botov, ku ktorým sa občas pridajú aj skutoční ľudia.

Pomôžme prežiť Ukrajine

GALÉRIA+ 5

Ako vyzerá vaša pomoc dnes? A ako vyzerala na začiatku vojny?

Na začiatku vojny sme sa viac sústredili hlavne na civilistov a sociálne zariadenia, keďže v podstate nebola ešte sieť  pomoci celkovo tak rozvinutá. Teraz už  to na Ukrajine viac-menej celkom dobre funguje.

Nehovorím, že to je perfektné, ale funguje to oveľa lepšie, ako pred rokmi. Momentálne sa snažíme cieliť pomoc adresne, či už do  medicínskych centier alebo zdravotníkom a hasičom. Pomoc smeruje cielenejšie k frontu.

Čo je v rámci pomoci momentálne najžiadanejšie? 

Situácia sa neustále vyvíja a potreby sa menia. Teraz v zime je potrebné zabezpečiť teplo a nejaké zdroje energie, aby si ľudia mohli vyrobiť teplo, prípadne si nabiť zariadenia, keďže dostupnosť elektriny v niektorých regiónoch je mizerná.

Vozíme najmä dieselové generátory – tie fungujú dovtedy, kým je k dispozícii nafta. Ak je palivo, elektrinu vedia vyrábať nepretržite. Ďalej prenosné nabíjacie stanice, ktoré zvyknem nazývať „powerbanka na steroidoch“. Nabijú sa zo siete a potom fungujú ako veľká powerbanka, ale s tým rozdielom, že zvládnu aj vyšší výkon – napríklad klasických 220 voltov. Majú viac výstupov, zvyčajne dva až štyri, a podľa odberu dokážu napájať zariadenia niekoľko hodín.

Teraz sme doviezli nabíjacie stanice EcoFlow priamo na stabilizačný point ku Kupiansku, keďže tam majú chladničky s krvou, ktoré sú veľmi citlivé na výkyvy prúdu. Aj napriek výkyvom sa vďaka nim krvná plazma nepokazí a môžu ju mať k dispozícii.

Pri poslednom výjazde sme tiež viezli hotové „plug and play“ solárne panely. Tie sa jednoducho zapoja a začnú vyrábať elektrinu. Priamo pri fronte sa však veľmi používať nedajú, pretože by mohli prezradiť pozíciu. Preto smerujú skôr do zázemia – do škôlok, zdravotníckych zariadení alebo iných civilných objektov, kde nimi dobíjajú napríklad tieto nabíjacie stanice.

Problém je, že mnohé bytové domy sú centrálne vykurované a keď nefungujú teplárne alebo elektrina, nie je kúrenie ani teplá voda. Výpadky energií zasahujú všetkých – od starších domov cez paneláky až po novostavby. V byte si klasický generátor jednoducho zapnúť nemôžete, nanajvýš ho umiestniť na balkón. Nie každý si ho však môže dovoliť. Preto má aj menšia nabíjacia stanica alebo solárny panel pre mnohých zásadný význam.

Ako funguje vaša sieť kontaktov, na akej báze pracujete?

Začínali sme s kontaktmi, ktoré mal na začiatku Tomáš Foro, a tie sa potom prirodzene rozrastali s každou ďalšou cestou na Ukrajinu. Ako sme spoznávali nových ľudí a organizácie, vznikala sieť založená na osobných stretnutiach a vzájomnej pomoci. Jeden kontakt nás posunul k ďalšiemu – niekde sme niečo odviezli, inde pomohli, a tak sa databáza postupne organicky rozširovala.

Podobne to fungovalo aj na Slovensku. S viacerými organizáciami sme boli v pravidelnom kontakte, volali sme si a pomáhali si podľa aktuálnych potrieb. Tá sieť je živá – niektoré kontakty pribúdajú, iné časom zaniknú.

S partnermi sa snažíme komunikovať priebežne, nielen pred výjazdmi. Zisťujeme, čo sa mení a čo je aktuálne potrebné. Niekoľko týždňov pred cestou komunikáciu ešte zintenzívnime, aby sme mali čo najkonkrétnejšie informácie o tom, aká pomoc je v danom momente najdôležitejšia. Dôvera vznikala postupne – cez prácu v teréne, spoľahlivosť a dlhodobé vzťahy.

EXKLUZÍVNE: Tajná ukrajinská dronová základňa ukrytá v podzemí. Slováci boli na mieste, kam sa bežní ľudia nedostanú

S kým sa najčastejšie stretávate?

Lokálni novinári, záchranári, vojaci. Je to zmes ľudí. V podstate civilisti.

Podľa toho, kde ideme, sa stretávame s ľuďmi. Máme nejaké organizácie z tretieho sektoru, s ktorými spolupracujeme. Lebo aj nejaké byrokratické veci treba riešiť, aby to bolo všetko oficiálne, ako som spomínal.

A potom následne ich kontakty, s ktorými sa stretneme. Prípadne už ľudia, s ktorými sme tam častejšie v kontakte, tak s nimi občas ideme na kávu alebo na večeru.

Je pre mňa ťažké sa emocionálne vyrovnávať s tým, že my odchádzame a oni tam ostávajú.  Vnútri s tým bojujem, opísal by som to tak, že vlastne my sme tam doslova na výlete, prišli sme, niečo sme doviezli, ale vieme, že odtiaľ odídeme a už, ja neviem, o tri, o štyri, o päť  dní už budeme zase späť v teple, v komforte.

Strety s malými deťmi sú pre mňa najťažšie. Pravidelne pomáhame školám, či sirotincom. Osobne sa tam neviem ísť pozrieť. Radšej počkám v aute, alebo pôjdem niekde inde, alebo to vyriešim inak.

Vy odchádzate, oni ostávajú, hovorili ste s nimi, prečo?

Áno, „Som tu doma.“ To je najčastejšie. Nemám dôvod utekať. Niečo v tomto zmysle. Poviem vám nedávny prípad, ako príklad za všetky. Mám priateľov v Charkove, aj v Kyjeve. Keď prišli silné mrazy, povedal som im, že mám voľnú nehnuteľnosť, môžete prísť na týždeň, dva, tri, kým sa to spraví. Ste tu za desať hodín. Povedali mi, že nie, že nebudú odchádzať, že to jednoducho vydržia, nejak sa tým prebijú.

Povedal som si že „wow“. Že absolútne nebol dôvod ostať. Tá nepohoda bola šialená. V ich bytoch je 2 až 5 stupňov. My si to nevieme fakt predstaviť, čo to znamená.

„V ich bytoch je 2 až 5 stupňov. My si to nevieme fakt predstaviť, čo to znamená.“

Koľko vás je momentálne v rámci iniciatívy a na akej báze fungujete?

Momentálne sme v iniciatíve dvaja – Tomáš Forró, novinár a spisovateľ, a ja. Zabezpečujeme všetko od komunikácie až po samotnú pomoc v teréne. Keď ideme na Ukrajinu, najprv si tam zisťujeme konkrétny zoznam potrieb. Následne na Slovensku oslovujeme darcov – vysvetlíme, čo je potrebné a približne koľko to bude stáť.

Počas výjazdov robíme videá a zábery z odovzdávania pomoci, aby bolo jasné, komu a ako bola pomoc doručená. Po návrate tieto informácie zverejňujeme – komunikujeme, čo sme odviezli, komu sme to odovzdali a koľko to stálo.

Finančná zbierka prebieha priebežne cez darujme.sk a zároveň máme transparentný účet, kde si každý môže overiť pohyb peňazí. Naším cieľom je stopercentná transparentnosť. Nemáme žiadnu organizáciu v pozadí a vyzbierané peniaze používame výlučne na nákup pomoci a jej doručenie – teda napríklad na pohonné hmoty alebo kuriérske služby.

Náklady ako ubytovanie, strava či propagácia hradíme mimo darov. Peniaze od ľudí idú výhradne na samotnú pomoc.

Stretávate sa aj s nejakými byrokratickými alebo logistickými prekážkami?

V zásade je to administratívne pomerne jednoduché. Keďže vozíme menej ako tonu tovaru – naše auto viac ani technicky neodvezie – stačí nám na hraniciach zjednodušená deklarácia. Potrebujeme len zoznam vecí, ktoré vyvážame zo Slovenska alebo dovážame na Ukrajinu, vývoznú a dovoznú deklaráciu a údaje o príjemcovi.

Na slovenskej strane je to skôr formálna záležitosť, v podstate len odovzdáme papier. Ukrajinská strana je oveľa prísnejšia. Majú vlastný formulár, ktorý musí príjemca pomoci vyplniť, a na hraniciach kontrolujú, či obsah auta presne zodpovedá deklarácii.

Príjemca následne musí do niekoľkých dní potvrdiť, že pomoc skutočne prevzal – presne v tom rozsahu, ako bolo uvedené v papieroch. Ak sa materiál ďalej presúva alebo používa inde, musí sa priebežne evidovať jeho pohyb. Zo strany ukrajinského štátu tam funguje pomerne dôsledná kontrola.

A colníci nerobia klasické colnícke problémy?

Mení sa to. Zo začiatku to bolo bez problémov. Potom začali robiť také  obštrukcie.

Neskôr to bolo opäť dosť dlho bez nejakých problémov. A posledné dva mesiace začali Slováci každú humanitárku nahrávať, čo to teraz nerobili. Musíme vyložiť všetky veci z auta, všetko otvoriť, všetko sa prezrie. Zdržuje to. Preto sme naposledy išli cez Poľsko, kde sa nič také nedeje. 

Keď prekročíte hranicu, čo sa zmení? 

Prvá vec, ktorú si človek všimne, je kvalita ciest. Najmä pri prechode z Poľska je rozdiel výrazný, povrch je citeľne horší. Zo slovenskej strany je ten prechod plynulejší.

Pocitovo sa však bezprostredne po prekročení hranice veľa nemení. Či už vstupujeme na Zakarpatie zo Slovenska alebo z Poľska do Ľvovskej oblasti, zásadný rozdiel necítiť. Benzínové stanice fungujú, sú čisté, zásobené, podobné tým u nás. To je väčšinou prvé miesto, kde sa zastavíme.

Cez deň je viditeľné, že ide o chudobnejšiu krajinu. Domy sú často zanedbanejšie, nezateplené. Nie je to však len dôsledok vojny, skôr dlhodobý historický vývoj.

Výraznejšie zmeny prichádzajú až smerom na sever od Charkova, kam jazdíme najčastejšie. Tam už vojnu cítiť omnoho silnejšie. V Kyjeve si síce všimnete niektoré poškodené budovy, ale mesto je veľké a život v ňom pokračuje relatívne normálne.

V Kyjeve vám však môže vypadnúť GPS signál, najmä počas leteckých poplachov. Systémy sa z bezpečnostných dôvodov vypínajú. Ozvú sa sirény a to je moment, ktorý vám pripomenie, že krajina je vo vojne.

Skutočný pocit blízkosti frontu prichádza až pri presune na východ. S pribúdajúcimi kilometrami narastá počet vojenských vozidiel, obrnených transportérov a ťažkej techniky na cestách. Čím bližšie k frontu, tým je to citeľnejšie.

Ruské drony útočia aj na civilistov a civilné budovy. Máte s tým osobnú skúsenosť?

Našťastie nie a úprimne dúfam, že ani mať nebudeme. Dávame si veľký pozor na to, kam chodíme, a vyhýbame sa oblastiam, o ktorých vieme, že sú nebezpečné.

Nemáme rušičky ani špeciálne vybavenie, takže nevidíme dôvod vstupovať do vysoko rizikových zón. Pomoc sa dá doručiť aj bezpečnejšími spôsobmi. Buď sa stretneme s príjemcami na bezpečnejšom mieste, alebo využívame kuriérske služby či miestne organizácie, ktoré majú vybavené autá a vedia materiál presunúť ďalej.

Z nášho pohľadu nemá zmysel zbytočne riskovať život. Niektorí ľudia to majú inak. Sú novinári, ktorí vyhľadávajú frontové oblasti a adrenalín, ale to je súčasť ich práce. Ak chcete priniesť autentické svedectvo, musíte byť priamo na mieste.

My však nie sme reportéri. Keď vezieme generátor, nie je pre nás kľúčové odovzdať ho presne na línii kontaktu. Samozrejme, ideálne je dať ho z rúk do rúk tam, kde bude používaný, ale ak sa dá stretnúť o 20, 30 či 40 kilometrov ďalej v bezpečí, je to rozumnejšie riešenie pre obe strany.

Nedávno sme napríklad doručovali generátor do obce pri frontovej línii prostredníctvom ukrajinskej pošty. Vedeli sme, že tam bezpečne dorazí, a zároveň nemalo zmysel riskovať niekoľkohodinovú jazdu autom do nebezpečnej oblasti, keď sa to dá vyriešiť logisticky za jeden či dva dni. Situácia sa tam mení veľmi rýchlo. Miesta, kde sa ešte pred rokom dalo relatívne normálne fungovať, sú dnes vysoko rizikové. Preto sa musíme neustále prispôsobovať a plánovať pomoc podľa aktuálnych podmienok.

„Miesta, kde sa ešte pred rokom dalo relatívne normálne fungovať, sú dnes vysoko rizikové. Preto sa musíme neustále prispôsobovať a plánovať pomoc podľa aktuálnych podmienok.“

Vnímate počas svojich ciest ukrajinskú únavu z vojny?

Určite áno. Keď stretneme našich známych po dvoch-troch mesiacoch, vidíme, že sa menia, sú unavení. Myslím si, že keď niekto potrebuje pomoc, tak mu jednoducho treba pomôcť. Ukrajinci dnes svojím spôsobom bránia aj nás. Možno to znie ako klišé, ale keď vidím, ako ruská hybridná vojna dokáže pôsobiť už teraz u nás a v celom regióne, neviem si predstaviť, čo by sa dialo, keby ruský vojak stál napríklad v Užhorode, pár metrov od našich hraníc. Ten tlak by bol podľa mňa omnoho silnejší. Takže áno – je v tom aj kúsok sebazáchovy. Pomáhame im aj preto, aby sme to zlo udržali čo najďalej od seba.

Zároveň vidíme, že sa nevzdali. Bojujú už štvrtý rok, napriek presile, napriek stratám na životoch aj území. Ukazujú, že aj slabší sa dokáže brániť silnejšiemu. Je to istým spôsobom motivácia aj pre nás – nevzdať sa a stáť pri nich.

Bez pomoci Západu by to podľa mňa Ukrajina nezvládla. A úprimne si myslím, že keby tá pomoc bola väčšia – najmä hneď na začiatku vojny – situácia dnes mohla vyzerať inak. Je to môj osobný názor, ale verím, že silnejšia a rýchlejšia podpora mohla zachrániť viac životov a skrátiť celý konflikt.

„Ukrajinci dnes svojím spôsobom bránia aj nás. Možno to znie ako klišé, ale keď vidím, ako ruská hybridná vojna dokáže pôsobiť už teraz u nás a v celom regióne, neviem si predstaviť, čo by sa dialo, keby ruský vojak stál napríklad v Užhorode.“

Ako sa môžu ľudia zapojiť do pomoci prostredníctvom vašej iniciatívy?

Najjednoduchšie je pomôcť cez darujme.sk, kde máme zverejnenú zbierku. Pre nás je ideálne, keď ľudia prispievajú pravidelne, aj menšou sumou, pretože vďaka tomu vieme lepšie plánovať. Momentálne máme takmer 240 pravidelných darcov, čo nám dáva veľkú slobodu v tom, že vieme, s akou minimálnou sumou môžeme každý mesiac počítať.

Aj keď sa nám niektorý mesiac nepodarí ísť priamo na Ukrajinu, vždy vieme pomoc posunúť ďalej. Buď naplníme auto niekomu inému, alebo nakúpime veci priamo na Ukrajine a pošleme ich cez miestnych kuriérov. Umožňuje nám to pracovať kontinuálne, nie nárazovo.

S darcami pravidelne komunikujeme, dostávajú vyúčtovania aj informácie o tom, kam pomoc smerovala. Chceme byť maximálne transparentní. Sto percent darovaných peňazí ide výhradne na nákup materiálu a jeho doručenie. Nehradíme si z toho ubytovanie, stravu, čas ani propagáciu.

Pri nákupoch sa snažíme byť čo najefektívnejší. Porovnávame ceny, vybavujeme zľavy a hľadáme najlacnejšie možnosti. Máme obmedzené zdroje, takže cieľ je jasný. Za čo najmenej peňazí zabezpečiť čo najviac pomoci.

Podľa čoho sa rozhodujete, komu pomoc poputuje?

Keď máme približný termín výjazdu, asi mesiac dopredu začneme intenzívnejšie komunikovať s našimi kontaktmi na Ukrajine. Zisťujeme, čo konkrétne potrebujú, a podľa toho pripravujeme nákupný zoznam. Väčšina vecí má už vopred konkrétneho príjemcu. Nevezieme nič „na sklad“.

Nedávno nás napríklad oslovilo stabilizačné zdravotnícke pracovisko pri Kupiansku, kde už nemocnica nefunguje. Potrebovali konkrétny zdroj energie. Vedeli sme to zabezpečiť, takže oni už nemuseli hľadať inde.

Na mieste sa stretávame aj s dobrovoľníkmi z Anglicka, Francúzska či Nemecka. Pomoc prichádza z celej Európy. Funguje to ako sieť, kde si organizácie navzájom pomáhajú. A to je dôkaz, že solidarita stále existuje.

Čítaj viac z kategórie: Vojna na Ukrajine