29-ročný Slovák prerazil v Londýne aj v Tokiu: Jeho filmy zbierajú ocenenia po celom svete

Igor Engler má len 29 rokov a jeho životopis pripomína skôr dobre napísaný filmový scenár než realitu mladého chalana zo Slovenska. Aktuálne študuje na prestížnej National Film and Television School v Londýne pod vedením legiend ako Eric Roth či Cate Blanchett a podarilo sa mu niečo, o čom väčšina producentov len sníva – získal stáž u Davida Heymana, muža, ktorý dal svetu filmového Harryho Pottera.

Jeho celovečerný debut Hore je nebo, v doline som ja o dospievaní v Utekáči po svetovej premiére v Tokiu obletel festivaly od Pekingu až po Giffoni a úspešné ťaženie zavŕšil ziskom Českého leva za najlepšiu réžiu. Aby toho nebolo málo, jeho najnovší mikroprojekt The Peril at Pincer Point si vybojoval miesto v sekcii Visions na kultovom festivale SXSW v Texase, kde navyše získal prestížnu cenu NEON Auteur Award.

S bratom Tiborom navyše naučili Slovákov milovať kinokoncerty a vypredávajú arény projektmi ako Harry Potter in Concert. Igor v rozhovore hovorí o tom, ako sa robí svetová kinematografia s rozpočtom 5 000 libier, prečo sa netreba báť napísať e-mail idolom a ako vníma hranicu medzi umením a tvrdým biznisom.

• Aký veľký úspech dosiahol mladý Slovák v mekke nezávislého filmu v Texase?
• Ktorý svetoznámy producent mu otvoril dvere do zákulisia Harryho Pottera?
• Dá sa nakrútiť celovečerný film za necelých 6 000 eur?
• Prečo mu režisérka hovorí, že nemá absolútne žiadne vizuálne cítenie?
• Aké to je, keď o tvojej kariére rozhodujú hviezdy ako Cate Blanchett?
• Pomáha štátna podpora mladým talentom, alebo je to len nekonečný boj s úradmi?

Tvoj producentský debut získal ešte pred tvojou tridsiatkou sedem nominácií na Českého leva a napokon aj sošku za réžiu. Kedy ti prvýkrát došlo, že toto už nie je len „zaujímavý projekt“, ale začiatok serióznej medzinárodnej kariéry?

Úprimne, stále mám pocit, že som skôr na začiatku než v bode, kde by som to nazýval kariérou, navyše mám ešte len 29 rokov. Asi prvý moment, keď mi došlo, že sa veci začínajú posúvať, bol počas premiéry v Tokiu.

Zrazu som videl film v medzinárodnom kontexte, medzi tvorcami z celého sveta, a uvedomil som si, že príbeh, ktorý vznikol veľmi lokálne, dokáže komunikovať univerzálne. Úspech na Českých levoch je pre mňa skôr potvrdením práce celého tímu než osobným úspechom. Skôr než o pocit „už sa to podarilo“ ide o moment, keď si človek uvedomí, že má zmysel pokračovať a skúšať robiť ďalšie filmy na podobnej úrovni.

Keď si začínal s filmom Hore je nebo, v doline som ja, veril si, že sa dostane až sem? Alebo si išiel skôr intuitívne, krok za krokom?

Skôr to bolo celé krok za krokom. Ani ja, ani režisérka sme predtým celovečerný film nenakrútili a pre väčšinu štábu to bola úplne nová skúsenosť, takže našou ambíciou na začiatku bolo najmä urobiť film čo najlepšie a zvládnuť ho ako tím. Veľa sme sa učili priamo počas procesu a postupne zisťovali, čo všetko taký film obnáša.

Samozrejme, človek vždy dúfa, že si film nájde publikum a že príde aj nejaký úspech, ale skôr než veľké očakávania nás poháňala zvedavosť a chuť film dokončiť. O to silnejšie je potom vidieť, že sa dostal na festivaly alebo k nomináciám a že našich chlapcov nehercov môžeme brať so sebou na festivaly aj na ocenenia a zdieľať to celé spolu.

zdroj: Igor Engler

Sedem nominácií znie skvele. Čo to však znamená v praxi? Reálne to zvyšuje návštevnosť, cenu filmu na trhu, alebo a predovšetkým ti to otvára dvere k ďalším projektom?

To je dobrá otázka. Snáď to môže byť filmu len nápomocné. Už tie samotné nominácie mu pomohli dostať sa k širšiemu publiku, čo je pre mňa najdôležitejšie, pretože otvára dôležité témy. Zároveň cítim, že nám to prirodzene otvára dvere k novým stretnutiam a projektom.

Určite to však už teraz pomáha filmu dostať sa k širšiemu publiku, čo je pre mňa najdôležitejšie, pretože otvára dôležité témy a čím viac ľudí ho uvidí, tým väčší to má zmysel. Zároveň mám pocit, že takéto nominácie prirodzene otvárajú dvere k novým stretnutiam a projektom.

Tvoj nový film vznikol s mikrorozpočtom a „pre radosť“. O akých číslach hovoríme? A dá sa dnes ešte vôbec robiť film bez veľkých peňazí?

Áno, náš minicelovečerný film The Peril at Pincer Point vznikol naozaj veľmi spontánne a skôr z čistej radosti z filmovania. Nakrúcali sme ho počas 15 dní s malým štábom približne desiatich ľudí a celkový rozpočet produkcie aj postprodukcie nepresiahol 5 000 libier.

Dá sa teda robiť film aj bez veľkých peňazí, ale je to úplne iný model fungovania. Nikto nedostáva klasický honorár a všetci do toho idú najmä z nadšenia pre príbeh a samotný proces tvorby. Je to viac kolektívna energia než priemyselná výroba filmu.

Samozrejme, nie je to dlhodobo udržateľný spôsob pre každý projekt, ale ako kreatívny experiment alebo autorská skúsenosť je to neuveriteľne oslobodzujúce. Pre mňa osobne to bola aj pripomienka, že film sa dá robiť veľmi jednoducho, keď sa stretne správna skupina ľudí, ktorí tomu veria.

Výber na SXSW je obrovská vec. Čo sa deje po takejto správe? Začnú ti volať agenti, distribútori, investori?

Výber na SXSW je pre nás naozaj veľká vec a úprimne to stále ešte spracovávam. Zrazu sa okolo filmu začne diať veľa vecí naraz. Ozývajú sa sales agenti, distribučné spoločnosti, ďalší filmári kvôli možnej spolupráci a aj festivaly, ktoré by film radi zaradili do programu. Je to pomerne intenzívne obdobie, pretože film, ktorý vznikol veľmi spontánne a s minimálnym rozpočtom, sa zrazu dostane do globálneho kontextu.

Pre nás je to potvrdením, že aj veľmi malý film môže zaujať globálne publikum a dostať sa na veľký medzinárodný festival. Zároveň to otvára nové rozhovory a príležitosti, ktoré by bez takéhoto výberu pravdepodobne vôbec nevznikli.

Ako producent musíš rozmýšľať aj ekonomicky. Máš pri projekte moment, keď si povieš: toto je už príliš veľké riziko?

Určite áno. Producent musí pri každom projekte rozmýšľať aj ekonomicky a neustále vyhodnocovať mieru rizika. Niekedy ide o finančnú stránku, inokedy o logistiku alebo bezpečnosť výroby. Počas výroby producent neustále reaguje na meniace sa okolnosti, požiadavky scenára aj potreby kreatívneho tímu a snaží sa nájsť rovnováhu medzi tvorivou víziou a reálnymi možnosťami projektu. Na konci dňa je to práve producent, kto nesie zodpovednosť za to, že film vznikne a bude dokončený.

Aká je dnes realita získavania štátnych dotácií a grantov? Je to pre mladého producenta férové prostredie, alebo skôr byrokratická dráha plná kompromisov?