„Za našich čias sa makalo na poli a nevymýšľalo sa“: Prečo generácia v najväčšom blahobyte prežíva extrémnu osamelosť?

Tak obmieľaná a nikdy nekončiaca téma – mladí a ich psychické zdravie. Prečo sa o nej vlastne stále rozprávame? Mnohí z nás si môžu povedať, že sa podmienky od revolúcie neskutočne zlepšili. Napriek mnohým ekonomickým či iným spoločenským krízam môžeme v pokoji zhodnotiť, že žijeme v období blahobytu z hľadiska cestovania, možností štúdia, materiálnej dostupnosti potravín, technológií a ďalších vymožeností.

Mladý človek ako jednotlivec sa v súčasnosti môže lepšie uplatniť na trhu, aspoň na prvý pohľad. Má širokú škálu pracovných možností v porovnaní s generáciami pred ním. Samozrejme, závisí to od miesta, v ktorom žije, ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že to platí. „To už nevravíme o tom, ako sa kedysi makalo na poli, vo fabrikách, no proste sa nevymýšľalo toľko! Ešte netreba zabudnúť na prejavenie slobodného názoru. A predsa sa sťažujú!“ Aj takto by sa dal zhrnúť pohľad staršej generácie na mladšiu. Je pravdivý, alebo je realita o čosi zložitejšia?

Pri mladých ľuďoch je v súčasnosti cítiť aj veľkú mieru otvorenosti. Neboja sa pomenovávať problémy. O to väčšou otázkou zostáva, prečo odborníci stále častejšie upozorňujú na rastúcu osamelosť a psychické problémy mladých ľudí. 

Hoci sme tému depresie, samovražedných myšlienok a nenápadných signálov psychických kríz seniorov prednedávnom rozoberali, dnes sa porozprávame o tejto téme v súvislosti s deťmi do osemnásť rokov. Na pomoc sme si prizvali školskú psychologičku, aktuálne pracujúcu na gymnáziu, kde sa stretáva so žiakmi od prímy po maturitný ročník – Luciu Košťálovú, ktorá už štyri roky vedie Asociáciu školskej psychológie na Slovensku, ale aj psychológa,  zakladateľa a riaditeľa IPčka – krízovej linky pomoci, Mareka Madra.

Nie depresia, ale osamelosť

Keď sa povie psychické zdravie mladých, možno si len málokto pod ním predstaví to hraničné, čiže depresie, úzkosti alebo samovražedné myšlienky. Takéto prípady však medzi nami sú a nie je ich málo. Odborníci rozprávajú o tom, že pod mnohými z týchto problémov sa skrýva niečo oveľa základnejšie, a to osamelosť. Tá podľa dát IPčka zaznamenáva v poslednom období najväčší nárast a spolu s ňou nepochopenie, veľký vnútorný tlak, ale aj témy úzkosti, paniky, stresu a strachu z budúcnosti. „Mnohí hovoria o tom, že majú pocit, že nezvládajú školu, vzťahy ani vlastné prežívanie, a často majú pocit, že musia byť neustále výkonní, silní alebo „v pohode“.“

Mladí chcú meniť svet

Tieto dáta nám môžu nastaviť zrkadlo doby a toho, ako vplýva na dnešnú generáciu mladých. Povzbudivé však je, že mladí ľudia čoraz otvorenejšie hovoria o potrebe meniť svet okolo seba k lepšiemu. Lucia Košťálová sa s takýmito skúsenosťami stretáva čoraz častejšie aj medzi svojimi kolegami. Podľa nej deti pomenovávajú problémy otvorene a kriticky tak, ako ich samy vnímajú. Hovoria, že nechcú privádzať deti do sveta poznačeného klimatickou krízou, vojnami či neustálym tlakom na výkon a upozorňujú aj na význam prevencie duševného zdravia. Zároveň však Lucia Košťálová opisuje situácie, keď jej žiaci hovoria o želaní rodičov, aby počas konzultácií neotvárali témy týkajúce sa fungovania rodiny alebo domácnosti. „Totálne mám dojem, že už sme vyhnali „bosorky“, už sme prežili aj psychológov a teraz sa k nejakej forme tabu vraciame znova.“

zdroj: Unsplash, Liam Edwards

Keď sa záľuba stane dôvodom nálepky

Odborníci spomínajú aj príklad žiačky, ktorá miluje všetko spojené s lesníctvom, vrátane vábenia jeleňov. Raz ju niekto zo žiakov stretol v lese. Oblečená bola v lesníckom oblečení a vyzerala pritom chlapsky. Podľa jej slov odvtedy sa to cez dotyčného rozšírilo po škole a väčšina spolužiakov hovorí o tej „divnej“ činnosti, ktorá je zväčša pripisovaná mužom, a viac riešia jej vzhľad a obliekanie. Na škole sa začalo medzi mladými rozprávať, či nie je príliš mužský typ alebo náhodou lesbička. Jej sa však toto hobby spája s nebohým starým otcom, ktorý bol lesník. Starký ju často brával so sebou do hory a v živote by ju nenapadlo, že niekto v 21. storočí bude posudzovať jej orientáciu na základe záľuby.

Najhoršie na tom je, že sa nemá s kým o tomto probléme rozprávať, lebo to spúšťa vnútorné procesy, s ktorými sa musí vedieť vysporiadať a preniesť sa cez ne. „To sme si už prešli dobou, keď vznikali podobné nezmyselné nálepky a ono sa to paradoxne znova vracia,“ dopĺňa Lucia Košťálová.

Od klebiet o panovníkovi k dnešným tabu

Zároveň sa mi táto skúsenosť odborníkov spája s možno menej známym príkladom panovníka Jakuba VI. Škótskeho a I. Anglického (v každej krajine bol panovníkom, ale v inom poradí) zo 17. storočia. Len s opačným efektom, keď mal jednotlivec prevahu nad ostatnými. Historici dodnes diskutujú o sexualite Jakuba VI. Škótskeho a I. Anglického, ktorého veľmi blízke vzťahy s mužmi boli predmetom klebiet. Otvorená kritika panovníka však mohla mať vážne následky, a preto sa o podobných témach často hovorilo len medzi riadkami. Zaujímavosťou je, že práve za jeho vlády vznikol jeden z najvýznamnejších anglických prekladov Biblie.

Dnes síce žijeme v slobodnej spoločnosti, kde takýto extrémny príklad tabuizovania neexistuje, ale aký vplyv by to v súčasnosti malo na psychické prežívanie mladých, ak by reálne mali pocit, že tak vysoko postavená osoba má strach z otvoreného pomenovania nielen vlastnej sexuality? Našťastie takýto extrém si snáď predstavovať nemusíme, no to neznamená, že všetky citlivé témy prestali byť tabu. Odborníci upozorňujú, že mnohí mladí ľudia sa stále obávajú hovoriť otvorene o tom, čo prežívajú, či už ide o sexualitu, psychické zdravie, rodinné problémy, osamelosť alebo pocit neprijatia, ako v prípade „lesníčky“. Práve strach z nepochopenia a odsúdenia môže viesť k tomu, že zostávajú so svojimi problémami sami.

Prijatie v online priestore

Lucia Košťálová pokračuje v myšlienke, že mladí sa to snažia kompenzovať tým, že hľadajú prijatie, pochopenie a pocit spolupatričnosti aj v online komunitách, ktoré nemusia byť vždy bezpečné a v niektorých prípadoch môžu prispievať k radikalizácii. „Ja nehovorím o tom, že ide o nejaké časové zanedbávanie zo strany rodiča.“ Podľa jej slov sa mnohí rodičia snažia svojim deťom dopriať viac možností a materiálneho zabezpečenia, než mali oni sami, no neraz sa to deje na úkor spoločného času. Práve obyčajná prítomnosť rodiny a neformálne spoločné chvíle podľa nej často chýbajú a predstavujú oblasť, v ktorej dnešná spoločnosť stráca najviac.

Staré témy v novom balení

Často sa pritom ukazuje, že témy rasizmu, sexistického správania či xenofóbie zostávajú súčasťou verejnej diskusie aj medzi mladými ľuďmi. Prispieva k tomu aj fakt, že sa k nim opakovane vracajú viacerí spoločenskí a politickí predstavitelia, hoci ich dnes formulujú iným spôsobom než v minulosti. Lucia Košťálová dodáva, že z jej skúsenosti potom mladí nadobúdajú pocit, že títo predstavitelia rozprávajú veľmi rozhľadene a múdro a paradoxne napriek rozhľadu sa musia  znova zaoberať tými témami, ktorými si už spoločnosť niekoľkokrát prešla.

zdroj: Unsplash, Sydney Latham

Škola ako miesto podpory alebo ďalšieho tlaku

Téma osamelosti sa pritom neobjavuje len doma či na sociálnych sieťach. Silno rezonuje aj v školskom prostredí. Z analýzy IPčka vyplýva, že mnohí mladí ľudia vnímajú školu ako miesto, kde sa kladie dôraz na výkon, známky a memorovanie, no menej na diskusiu, kritické myslenie či reflektovanie aktuálnych spoločenských tém.

Mladí majú podľa analýzy pocit, že učebné osnovy často nereflektujú realitu, v ktorej žijú. Chýba priestor na otvorenú debatu, učenie sa z vlastných chýb či rešpektovanie individuálneho tempa učenia.

Zároveň však nejde o kritiku všetkých učiteľov. Mnohí mladí vo výskumoch opisujú práve učiteľov a učiteľky ako dospelých, ktorým dôverujú a na ktorých sa môžu obrátiť. Práve takíto ľudia často predstavujú jeden z najdôležitejších ochranných faktorov v živote dieťaťa.

Na druhej strane sa v anonymných výpovediach objavujú aj skúsenosti s ignorovaním problémov, ktoré mladí považujú za vážne. Podľa analýzy IPčka majú niektorí študenti pocit, že prejavy šikany, nenávistných prejavov alebo extrémizmu zostávajú bez povšimnutia. Niektorí hovoria aj o tom, že ich názory bývajú odbité alebo zľahčované.

Psychické problémy nie sú otázkou veku

Marek Madro upozorňuje, že psychické ťažkosti dnes nemožno vnímať len ako problém mladých ľudí. „Naprieč vekmi dnes čoraz častejšie nachádzame podobné pocity, osamelosť, tlak, neistotu, strach z budúcnosti, pocit nepochopenia či vyčerpanie zo života,“ hovorí.

Podľa neho sa síce generačné rozdiely úplne nestratili, no mnohé problémy sa začínajú prepájať. Kým seniori kedysi najčastejšie riešili samotu, straty alebo zdravotné problémy a mladí hľadanie identity či tlak školy, dnes všetkých zasahuje rýchlosť doby, ekonomická neistota, tlak na výkon, online prostredie a oslabovanie medziľudských vzťahov.

„Mladí aj starší ľudia nám často hovoria podobné veci, že sa cítia nevidení, nepochopení alebo že nemajú s kým naozaj hovoriť,“ dodáva Madro.

Najväčším ochranným faktorom je prijatie

Hoci sa obaja odborníci na problematiku pozerajú z rozdielnych perspektív, ich záver je veľmi podobný. Psychické krízy podľa nich nevznikajú zo dňa na deň. Často im predchádzajú roky osamelosti, tlaku, neistoty či absencie bezpečných vzťahov.

„Psychická kríza väčšinou nevzniká zo dňa na deň. Veľmi často jej predchádza dlhodobá osamelosť, tlak, pocit nepochopenia, neistoty alebo absencia vzťahov, v ktorých môže človek bezpečne hovoriť o tom, čo prežíva,“ upozorňuje Marek Madro. Práve preto podľa neho nestačí reagovať až vo chvíli, keď sa objaví sebapoškodzovanie, závislosti alebo suicidálne správanie. Oveľa väčší dôraz by mala spoločnosť klásť na prevenciu, dostupnú psychologickú pomoc a budovanie bezpečných vzťahov v rodinách, školách aj komunitách.

Lucia Košťálová zároveň znova upozorňuje, že dnešná generácia je v mnohom otvorenejšia než tie predchádzajúce. Mladí podľa nej dokážu pomenovať svoje problémy, hovoriť o duševnom zdraví či upozorňovať na spoločenské témy, ktoré ich trápia. Ich skúsenosti zároveň ukazujú, že otvorené pomenovanie problémov nemusí automaticky viesť k porozumeniu zo strany okolia.

Svet neistoty a meniace sa pravidlá

Pritom by sa možno stačilo zamyslieť nad tým, ako nás poučili posledné roky pandémie, vojny na Ukrajine, ale aj doby AI, keď napríklad nemáme istotu povolaní. Ak pred dvadsiatimi rokmi platilo, že povolania murára či kaderníčky sú podceňované a človek sa pri nich namaká za pár drobných, tak sa vlastne ukazuje, že AI môže v budúcnosti nahradiť časť vysoko platených profesií, zatiaľ čo niektoré dnes podceňované povolania môžu predstavovať väčšiu istotu. Otvára sa preto otázka, či sa nebude meniť aj pohľad spoločnosti na výber povolania. A do akej miery budú rodičia schopní prijímať rozhodnutia svojich detí bez predsudkov, aj keď to pre nich nemusí byť jednoduché? S tým súvisí aj širšia debata. Debata o tom, čo považujeme za dôležité vo vzdelávaní, a či sa v budúcnosti nezvýši význam schopnosti orientovať sa v informáciách a kriticky s nimi pracovať. 

Možno práve v tom spočíva najväčší paradox generácie, ktorá vyrastá v období bezprecedentných možností. Nikdy nemala viac príležitostí, viac informácií ani viac spôsobov komunikácie, ale napriek tomu sa podľa odborníkov čoraz častejšie stretáva s osamelosťou a s pocitom, že na svoje problémy zostala sama.

Preto nie je najdôležitejšou otázkou, prečo mladí hovoria o psychických problémoch tak často. Dôležitejšou otázkou je téma prijatia a akceptácie. Teda toho, či spoločnosť dokáže mladých naozaj počúvať s úctou, s porozumením, bez zbytočných nálepiek – čiže jednoduchým prejavom lásky, lebo len to je najlepšou prevenciou v boji proti psychickým problémom mladých. 

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska