Peter Lovás zo spoločnosti Henkel Slovensko: Aj chemická firma môže byť ekologickejšia a vyrábať zodpovednejšie

ESG, uhlíková stopa, digitálne pasy výrobkov – termíny, ktoré dnes počúvame čoraz častejšie, ale málokto presne vie, čo znamenajú v praxi. Peter Lovás vedie ESG tím v rámci oddelenia Regulatory v centre zdieľaných služieb Global Business Solutions⁺ Bratislava spoločnosti Henkel Slovensko. S kolegami počítajú uhlíkovú stopu výrobkov, zbierajú dáta od dodávateľov po celom svete a pripravujú firmu na budúcnosť, v ktorej budú environmentálne dáta bežnou súčasťou nákupného rozhodovania.

Väčšina ľudí si pod ESG predstaví recykláciu alebo vysádzanie stromov. Znamená to, že riešiš recykláciu a stromy?

Do ESG patrí životné prostredie, ale aj ľudské práva a zodpovedné riadenie firiem. Môj tím sa zameriava predovšetkým na environmentálnu časť, takže prispievame k tomu, aby bol vplyv firmy Henkel na životné prostredie minimálny. Okľukou to teda možno súvisí aj s tými stromami.

Zároveň však ide o biznisovú tému. Ak dnes firma investuje do obnoviteľných zdrojov energie alebo udržateľnejších surovín, pripravuje sa tým na budúcnosť.

Nie je to trochu paradox, keď chemická firma hovorí, že chce byť ekologická? Dá sa to vôbec?

Podľa mňa by sa rovnaká otázka dala položiť prakticky každej firme. Ak by sme chceli byť úplne ekologickí, nesmeli by sme v podstate nič spotrebúvať. Lenže ľudia chcú používať výrobky, ktoré im zjednodušujú život. Chcú prať v práčke, jazdiť autom alebo používať lepidlá. Otázka preto nestojí tak, či ich budeme používať, ale ako ich vyrábať tak, aby mali čo najmenší vplyv na životné prostredie.

A práve to je naša úloha. Najjednoduchšou cestou by bolo naďalej používať suroviny z fosílnych zdrojov, napr. z ropy. Zatiaľ sú stále pomerne dostupné a často aj lacnejšie ako alternatívy.

Tá náročnejšia cesta spočíva v tom, že hľadáme obnoviteľné suroviny – napríklad z kukurice alebo z rôznych biologických zvyškov. Máme tiež za cieľ stále zvyšovať množstvo recyklovaných obalov našich produktov namiesto plastov z primárnych surovín. Takýmito krokmi postupne znižujeme množstvo odpadu aj celkový vplyv našich výrobkov na životné prostredie.

Takže áno, aj chemická firma môže byť ekologickejšia. Nie tým, že prestane vyrábať, ale tým, že bude vyrábať zodpovednejšie.

Kedy podľa teba nastal zlom? Kedy sa z udržateľnosti stala téma, ktorú firmy začali brať naozaj vážne?

Henkel publikoval svoje prvé reporty o udržateľnosti už v deväťdesiatych rokoch. Vtedy sa síce ešte nevolali ESG, ale princíp bol rovnaký. Rozdiel bol v tom, že dlho na to neexistoval taký spoločenský ani biznisový tlak. Firmy síce chceli robiť viac, ale bolo to drahé a presadzovalo sa to oveľa ťažšie.

Myslím si, že zlom nastal v posledných rokoch. Klimatické zmeny, pandémia aj vojny ukázali, aké krehké sú globálne dodávateľské reťazce. Zrazu sa ukázalo, že suroviny, ktoré sme považovali za samozrejmosť, nemusia byť vždy dostupné.

Riešením je predovšetkým lepšia príprava na budúcnosť. Dobrým príkladom je energia. Množstvo našich výrobných prevádzok využíva elektrinu z obnoviteľných zdrojov, či už ide o veternú alebo solárnu energiu. Vedome investujeme do toho, aby sme sa postupne odstrihli od uhlia, ropy a zemného plynu. Je to dlhodobé rozhodnutie, ktoré považujeme za správne.

Si vyštudovaný chemik. Akú úlohu zohrávajú chemici v snahe o udržateľnosť?

Ak sa chceme rozprávať o udržateľnosti, obnoviteľných surovinách alebo ekologickejších výrobkoch, musíme najskôr dokonale rozumieť chémii našich produktov. Bez toho by sme nevedeli, čo vyrábame, z čoho to vyrábame a aký vplyv to má na životné prostredie. Vieme, čo sa deje vo výrobe u nás aj u našich dodávateľov.

Navyše trvalá udržateľnosť nie je len o životnom prostredí, ale aj o tom, ako bezpečné sú suroviny a Henkel produkty pre kolegov vo výrobe a pre našich zákazníkov. Aj toto vyhodnocujeme s využitím našej expertízy a chemického vzdelania.

zdroj: Henkel Slovensko – Peter Lovás sa venuje environmentálnej udržateľnosti, najmä uhlíkovej stope výrobkov a znižovaniu ich vplyvu na životné prostredie.

Keď si dnes zákazník vyberá medzi dvoma výrobkami, čoraz častejšie ho zaujíma aj to, ktorý je udržateľnejší. Ako sa vlastne určuje, že je nejaký produkt „zelenší“?

Spôsobov je viac. V prvom rade by podľa mňa nikto nemal povedať len to, že jeho výrobok je ekologickejší. Mal by vedieť vysvetliť, v čom je ekologickejší a akým meraním k tomu dospeli.

Jedným z najčastejšie používaných je uhlíková stopa výrobku, teda Product Carbon Footprint, skrátene PCF. Tá vyjadruje množstvo skleníkových plynov, ktoré vzniknú počas celého životného cyklu produktu. Na prvý pohľad to znie jednoducho, ale samotný výpočet je veľmi komplexný.

Musíme zohľadniť naozaj celý cyklus – od ťažby surovín cez ich dopravu k dodávateľovi, výrobu jednotlivých ingrediencií, ich transport k nám, samotnú výrobu produktu, ďalšiu logistiku až po distribúciu zákazníkovi. V každom z týchto krokov vznikajú emisie, ktoré treba započítať.

To znamená, že počítate aj s emisiami, ktoré vznikajú pri samotnej ťažbe surovín?

Áno. Ak chceme na konci dostať jedno presné číslo, musíme vedieť, koľko emisií vzniklo v každom jednom kroku. Tieto dáta si väčšinou nevieme zmerať sami, takže ich zbierame priamo od dodávateľov. Práve preto je výpočet PCF taký náročný. Výsledkom je však údaj, ktorý nám umožňuje porovnať jednotlivé produkty.

Vieme povedať, že jeden výrobok má nižšiu uhlíkovú stopu než iná porovnateľná alternatíva. Tieto údaje využívajú aj naši kolegovia vo vývoji. Keď chcú vymeniť určitú surovinu za inú, vieme vypočítať, ako sa tým zmení uhlíková stopa výrobku a aký vplyv to bude mať na životné prostredie. Na základe toho potom rozhodujú, či sa takáto zmena oplatí.

Smerujeme k tomu, že sa „ekologickosť“ výrobku stane u zákazníkov najdôležitejším faktorom pri nákupe?  

Pre ľudí bude podľa mňa vždy na prvom mieste kvalita. Dôležitá bude naďalej aj cena, ale ľudia čoraz viac vidia, že klimatické zmeny ovplyvňujú ich každodenný život – počasie, teploty či extrémne výkyvy. A keď si uvedomia, že svojimi rozhodnutiami môžu aspoň čiastočne prispieť k zmene, môžu sa začať viac zaujímať aj o environmentálne parametre výrobkov.

Je uhlíková stopa tým najdôležitejším ukazovateľom udržateľnosti výrobku, alebo ich existuje viac?

Je ich oveľa viac. PCF je len jeden z nich. Ďalším je napríklad podiel obnoviteľných surovín vo výrobku. Sledujeme, aká časť produktu pochádza zo zdrojov, ktoré sa dokážu prirodzene obnovovať, a nie z neobnoviteľných surovín, ako je napríklad ropa.

Môže sa totiž stať, že výrobok má nízku uhlíkovú stopu, ale je vyrobený výlučne z neobnoviteľných zdrojov. Toto nám môže ovplyvniť pohľad na „ekologickosť“ výrobku.

Ďalšími ukazovateľmi sú napríklad vplyv na kvalitu vody, spotreba prírodných zdrojov či ďalšie environmentálne parametre.

Tých indikátorov je naozaj veľa.

Spomínal si, že sledujete celý životný cyklus výrobku – od ťažby surovín až po jeho použitie. Tieto dáta vám ukázali, že približne 80 % uhlíkovej stopy vzniká ešte predtým, ako sa suroviny dostanú do vašej výroby. Môžete ovplyvniť niečo, čo sa deje mimo vašej firmy?

V prípade mnohých výrobkov vzniká najväčšia časť uhlíkovej stopy u dodávateľov, pri iných, napríklad pracích prostriedkoch, až u zákazníka – napr. podľa toho, ako perie. To priamo neovplyvníme.

Jednou z možností je výber dodávateľov, ale nie je to také jednoduché, že jedného vymeníme za druhého – mnohí sú špecialisti a alternatív nie je veľa. Preto sa snažíme predovšetkým spolupracovať. Ako veľká globálna spoločnosť zdieľame s dodávateľmi ciele, diskutujeme o výrobe a hľadáme environmentálne priaznivejšie riešenia. Často ide o úzku technickú spoluprácu, v rámci ktorej spolu riešime procesy aj budúce plány.

Pri niektorých dodávateľoch je to jednoduchšie, pri iných náročnejšie – najmä menšie firmy si nie vždy môžu dovoliť investovať do zmien. Je to dlhodobý proces.

zdroj: Spoločnosť Henkel oslavuje 150 rokov od svojho založenia.

Máte aj prípady, keď dokážete ovplyvniť životný cyklus výrobku aj po tom, čo sa dostane k zákazníkovi?

Áno, ale musíme to robiť už počas vývoja výrobku. Dobrým príkladom sú naše priemyselné lepidlá. Znie to paradoxne, ale jedným z cieľov je vyvinúť lepidlo, ktoré sa dá v správnom momente opäť rozlepiť. V aute sú lepidlami spojené mnohé súčiastky, a ak by sa po skončení ich životnosti nedali oddeliť, recyklácia by bola oveľa komplikovanejšia. Keď však lepidlo navrhneme tak, aby sa dalo za špecifických podmienok rozpojiť, materiály sa dajú oddeliť, recyklovať a znovu použiť.

Podobne pri pracích prostriedkoch sa snažíme vyvíjať produkty účinné už pri nízkych teplotách – ak ľudia môžu prať pri 30 °C namiesto 60 °C s rovnakým výsledkom, znamená to výrazne nižšiu spotrebu energie.

Takže zákazníkom odporúčate prať pri nižších teplotách?

Áno, vzdelávanie je dôležitou súčasťou celej témy. Zákazníkov edukujeme prostredníctvom online nástrojov, zákazníckej podpory aj komunikácie našich značiek. Pri produktoch vysvetľujeme, že moderné pracie prostriedky dokážu účinne prať už pri 30 °C.

Veľa sa dnes hovorí o digitálnych pasoch výrobkov. Čo si má pod tým predstaviť bežný spotrebiteľ?

V podstate ide o digitálny preukaz výrobku. Predstav si napríklad QR kód na výrobku alebo na súčiastke v aute. Po jeho naskenovaní sa dozvieš informácie o tom, z čoho je výrobok vyrobený, aký má vplyv na životné prostredie, ako sa s ním má správne zaobchádzať alebo akým spôsobom bol vyrobený a dopravený. Možností je veľa. Ak máš kvalitné dáta, vieš ich zákazníkovi sprístupniť veľmi jednoducho. Hlavným cieľom digitálneho pasu je maximálna transparentnosť.

Nie je to však užitočné len pre zákazníka. Význam má aj pre firmy. Ak nám napríklad dodávateľ pošle materiál, vieme si jeho údaje rýchlo overiť a pracovať s nimi.

Je to už realita alebo skôr vízia budúcnosti?

Zatiaľ skôr budúcnosť. Nemyslím si, že by sa digitálne pasy v dohľadnom čase plošne objavili na výrobkoch.

Postupne sa však začínajú zavádzať. Najbližšie by mali byť povinné napríklad pri batériách do elektromobilov v rámci Európskej únie. O podobných riešeniach sa hovorí aj v textilnom priemysle.

Ako fungujete v rámci firmy? Riešite tieto témy len pre Slovensko?

Nie, pracujeme globálne. Keď sa obzriem späť, v roku 2006 fungovalo Global Business Solutions⁺ Bratislava najmä ako klasické centrum zdieľaných služieb s transakčnými a operatívnymi úlohami. Za tie roky sme sa výrazne posunuli. Dnes sa od nás očakáva, že budeme expertmi, ktorí si osvoja nové témy, budú prichádzať s vlastnými riešeniami a nielen vykonávajú zadania z centrály. Očakáva sa od nás vlastný názor, schopnosť argumentovať a zdravo spochybňovať. Je to náročnejšie, ale o to zaujímavejšie.

Takže v tejto chvíli hľadáte nových kolegov?

Áno, máme niekoľko voľných pozícií. Zaujímavé je na tom najmä to, že sa tu nebuduje len kapacita, ale skutočné know-how – expertíza, ktorá bola dlho sústredená v Henkel divíziách alebo centrále, sa dnes rozvíja aj u nás. A to nielen pri počítaní uhlíkovej stopy, ale v čoraz širších témach udržateľnosti, bezpečnosti a regulácií.

Hľadáme predovšetkým ľudí, ktorí sa dokážu rýchlo učiť a prispôsobovať novým situáciám. Naše prostredie je veľmi dynamické. Často dostaneme novú úlohu, ktorej na začiatku úplne nerozumieme. Musíme si ju sami naštudovať, pochopiť, nájsť riešenie a následne ho obhájiť.

Hľadáme práve ľudí, ktorí chcú a dokážu takto pracovať. Zároveň je podľa mňa zaujímavé, že sa stále rozprávame o chémii. Mnohé z toho, čo opisujem – adaptabilita, riešenie problémov či práca s dátami – by sa dalo povedať aj o iných profesiách. Rozdiel je v tom, že naši ľudia pritom využívajú odborné vzdelanie, ktoré získali na chemických fakultách.

Môžu sa naplno venovať odboru, ktorý vyštudovali, a zároveň mať reálny vplyv na to, ako sa firma posúva v oblasti udržateľnosti. Podľa mňa je to veľmi zaujímavá príležitosť.

Keď som pred desiatimi rokmi nastupoval do spoločnosti Henkel Slovensko, hľadal som si prácu aj inde. Nemyslím si však, že bolo – a úprimne ani dnes nie je – veľa miest, kde môže chemik pracovať vo svojom odbore a zároveň mať takýto globálny dosah.

Chýba ti niekedy laboratórium?

Nie. (smiech) Počas doktorandského štúdia som v laboratóriu strávil štyri roky a ďalšie štyri roky som tam pracoval. Už som si ho teda užil dosť. Bola to dobrá skúsenosť, dokonca som mal príležitosť vycestovať do zahraničia, ale úprimne mi laboratórium nechýba. To, čo robím dnes, ma baví oveľa viac.

Čítaj viac z kategórie: PR