Juraj Hipš o svo­jej prá­ci roz­prá­va púta­vo a so zanie­te­ním. Jedi­né, čo budeš po pre­čí­ta­ní chcieť, je pre­žiť nie­čo z toho na vlast­nej koži

Ľubica Račeková / 12. júna 2017 / Rozhovory

zdroj: Juraj Hipš

Dnes by nás mož­no vola­li star­tu­pis­ti,” pove­dal mi Juraj Hipš, kto­rý začí­nal svo­je pro­jek­ty u ded­ka v gar­són­ke. Dnes je jed­ným z ini­ciá­to­rov veľ­ké­ho množ­stva skve­lých akti­vít na Slo­ven­sku. V našej kra­ji­ne pre­bú­dza myš­lien­ky o nových prí­stu­poch vzde­lá­va­nia. Na Sok­ra­to­vom či Komen­ské­ho inšti­tú­te štu­den­ti nečer­pa­jú infor­má­cie z hru­bých skrípt, ale od odbor­ní­kov z pra­xe.

Vaše meno figu­ru­je vo via­ce­rých zau­jí­ma­vých pro­jek­toch. Sú nimi naprí­klad Sok­ra­tov inšti­tút, Čier­na labuť a iné. Moh­li by ste nám teda pri­blí­žiť jed­not­li­vé akti­vi­ty?

Pred sedem­nás­ti­mi rok­mi som spo­lu s nie­koľ­ký­mi ľuď­mi zalo­žil mimo­vlád­nu orga­ni­zá­ciu Živi­cu. Síd­lo sme mali u môj­ho ded­ka v gar­són­ke, neskôr sme sa pre­sťa­ho­va­li do mes­ta a mali sme pries­tor ešte men­ší ako v tej gar­són­ke. Dnes by nás mož­no vola­li start-upis­ti. Nema­li sme však garáž, len obrov­skú dáv­ku nad­še­nia. Pop­ri­tom som pra­co­val ako kurič v kotol­ni, tak­že to malo sku­toč­né čaro under­groun­du.

Od začiat­ku sme sa veno­va­li envi­ron­men­tál­nej výcho­ve a postup­ne sme viac a viac zis­ťo­va­li, že ak chce­me túto tému robiť, tak je nevy­hnut­ná refor­ma škols­tva. Lebo dar­mo bude­me do škôl pri­ná­šať ino­va­tív­ne pro­jek­ty ale­bo pomôc­ky, keď tam nefun­gu­jú úpl­ne základ­né veci ako je radosť z uče­nia sa. Naše prog­ra­my ako Sok­ra­tov inšti­tút, Zele­ná ško­la, Čier­na labuť a mno­hé ďal­šie, spá­ja sna­ha pre­pá­jať nové prí­stu­py vo vzde­lá­va­ní a infor­mo­va­ní s kon­krét­ny­mi hma­ta­teľ­ný­mi prí­klad­mi ako na to. Nesna­ží­me sa robiť štú­die a tla­čiť tony letá­kov, ale rad­šej uká­zať kon­krét­ne veci. Pre­to naprí­klad osá­dza­me vče­lie úle na stre­chy budov, vybu­do­va­li sme Vzde­lá­va­cie cen­trum Zaje­žo­vá, kde sme skĺbi­li moder­né tech­no­ló­gie s prí­rod­ným sta­vi­teľ­stvom ale­bo zalo­ži­li komu­nit­nú ško­lu, v kto­rej je zákla­dom, aby tam deti cho­di­li s rados­ťou.

Našich účast­ní­kov spá­ja­me so špič­ko­vý­mi odbor­ník­mi na škols­tvo.” JH

Juraj Hipš

Na webe Čier­nej labu­te máte množ­stvo roz­ho­vo­rov a prís­pev­kov, kto­ré sú čas­to zalo­že­né na skú­se­nos­tiach auto­ra. Čo všet­ko si môže­me na tej­to strán­ke pre­čí­tať?

Čier­na labuť je veľ­mi mla­dý pro­jekt. Vzni­kol pred rokom a samých nás prek­va­pi­la číta­nosť. Hovo­ri­li sme si, že v rám­ci našej prá­ce sa stre­tá­va­me s množ­stvom zau­jí­ma­vých ľudí z celé­ho sve­ta, sami ces­tu­je­me na zau­jí­ma­vé mies­ta, tak pre­čo nespra­viť por­tál, kde to sprí­stup­ní­me aj iným ľuďom. Ako prví sme na Slo­ven­sko pri­nies­li roz­ho­vor so sve­to­zná­mym ame­ric­kým lin­gvis­tom Danie­lom Eve­ret­tom. Jeho osob­ný prí­beh je fas­ci­nu­jú­ci a roz­ho­vor bol sku­toč­ne trhák. Robí­me aj repor­tá­že zo zau­jí­ma­vých škôl, kde sa sku­toč­ne učí inak. Otvá­ra­me aj kon­tro­verz­nej­šie témy ako je naprí­klad lega­li­zá­cia mari­hu­any. Mali sme k tomu veľ­kú repor­táž aj exklu­zív­ny roz­ho­vor s líder­kou hnu­tia za lega­li­zá­ciu v Kali­for­nii. A veľ­kú číta­nosť majú tex­ty z rub­ri­ky život­né­ho pro­stre­dia. Tomu sa na Slo­ven­sku žiaľ venu­je sys­te­ma­tic­ky málo­kto.

Rub­ri­ka spi­ri­tu­ali­ta je na slo­ven­ské pome­ry nety­pic­ká. Aké reak­cie pre­to od ľudí dostá­va­te? A kto všet­ko na váš por­tál pris­pie­va?

Mno­hí sa ma spy­tu­jú, kto je pre mňa vzo­rom eko­pe­da­gó­ga. Čaka­jú mená ľudí, kto­rí sú zná­mi v ochra­nár­skych kru­hoch. Pre mňa sú však vzor­mi skôr Sok­ra­tes ale­bo Budd­ha. Boli to ľudia, kto­rí zane­chá­va­li veľ­mi níz­ku eko­lo­gic­kú sto­pu. Vte­dy ani netu­ši­li čo to je, ale dnes môžu byť prí­kla­dom.

Potre­bo­va­li sku­toč­ne málo pre svoj život a napriek tomu boli šťast­ní. To by mal byť aj základ pre ochra­nu život­né­ho pro­stre­dia.

Neve­rím, že ces­tou sú stá­le lep­šie tech­no­ló­gie ale­bo lep­šie nasta­ve­nie eko­no­mi­ky. Prob­lé­my život­né­ho pro­stre­dia začí­na­jú v ľud­skej mys­li, a tam tre­ba hľa­dať aj rie­še­nia. Tak­to chá­pem spi­ri­tu­ali­tu, a pre­to je aj súčas­ťou našej prá­ce. V Zaje­žo­vej pre­vádz­ku­je­me aj medi­tač­né ústra­nie a ústra­nie v tme. Je to pries­tor, kde môže člo­vek osa­mo­te strá­viť pár dní ale­bo týž­dňov. Je to spô­sob, ako spoz­nať seba samé­ho, a to je naj­lep­šia ces­ta, ako chrá­niť pla­né­tu. Tie­to ústra­nia sú vlast­ne v moder­nom jazy­ku start-upmi. Aku­rát to nebu­de nikdy gene­ro­vať mili­ó­no­vé zis­ky, ale to nie je ani cieľ. Vo For­be­se sa nikdy neocit­ne­me, ale nemám s tým naj­men­ší prob­lém.

Pre­zi­dent Andrej Kis­ka pop­rial uči­te­ľom veľa odva­hy. Komen­ské­ho inšti­tút sa koná pod jeho záš­ti­tou.” JH

Juraj Hipš

Ako by ste toto médium cha­rak­te­ri­zo­va­li?

Vznik­lo z nad­še­nia so sna­hou obja­vo­vať čier­ne labu­te. Robiť roz­ho­vo­ry a repor­tá­že o ľuďoch a veciach, kto­ré majú poten­ciál pri­niesť nie­čo nové a zme­niť zau­ží­va­né pohľa­dy. Sna­ží­me sa robiť poc­ti­vú novi­nár­sku robo­tu, aj keď nie sme pro­fí­ci a máme sa v čom zlep­šo­vať. Ale keď ide­me spra­co­vať neja­kú tému, príp­ra­vy sú dlhé a nároč­né. Milu­jem, keď môžem robiť auten­tic­ké roz­ho­vo­ry. Pria­mo a na živo. Keď som bol s man­žel­kou a deť­mi v San Fran­cis­cu, túžil som spra­viť roz­ho­vor s chla­pí­kom, kto­rý na ško­lách roz­be­hol pro­jekt „čas ticha“. Toľ­ko sme ho so ženou otra­vo­va­li, až na roz­ho­vor pri­stú­pil. Robi­li sme ho v noci oko­lo desia­tej večer vo fast­fo­ode na okra­ji mes­ta. Moje deti už boli zúfa­lé, ale roz­ho­vor stál za to. O pár dní ho zve­rej­ní­me prá­ve v rub­ri­ke spi­ri­tu­ali­ta.

Sok­ra­tov inšti­tút je skve­lá prí­le­ži­tosť pre mla­dých ľudí, ako roz­vi­núť svoj poten­ciál. Čo všet­ko zís­ka­jú jeho absol­ven­ti?

Naším cie­ľom bolo, aby ich uči­li špič­ko­ví lek­to­ri zo sve­ta a zo Slo­ven­ska. Ľudia, kto­rí toho majú veľa zaži­té­ho, vedia to odo­vzdať ďalej a sú aj morál­ny­mi auto­ri­ta­mi. O pár dní nám začí­na works­hop s disi­den­tom a novi­ná­rom Mila­nom Šimeč­kom. V tých­to časoch je viac ako nut­né, aby sme sa roz­prá­va­li o tom, čo je to tota­li­ta, ako ľudia vte­dy fun­go­va­li, pre­čo zra­zu ľudia ulie­ta­jú na kon­špi­rá­ciách a čo s tým robiť. Večer­ným hos­ťom bude Zuz­ka Wienk z Alian­cie Fair play. Nesmier­ne šikov­ná žena, kto­rej sa mno­hí poli­ti­ci obá­va­jú. Záro­veň je veľ­mi skrom­ná a ľud­ská, to sa čas­to nevi­dí.

Tak toto nás o pár dní čaká a tak­to si pred­sta­vu­jem vyso­koš­kol­skú výuč­bu. Pre mňa nie je dôle­ži­té, koľ­ko majú tí ľudia titu­lov a vyda­ných mono­gra­fií, ale akí sú a ako to vedia odo­vzdať iným. Šimeč­ka má len stred­nú ško­lu, lebo komu­nis­ti mu štu­do­vať nedo­vo­li­li. Ale roz­ho­vo­ry s ním sú lep­šie ako s mno­hý­mi titu­lo­va­ný­mi ľuď­mi. Štu­den­ti majú tak­to mož­nosť spoz­nať počas roka množ­stvo zau­jí­ma­vých a inšpi­ra­tív­nych ľudí. A to nie­len lek­to­rov, ale aj svo­jich spo­lu­žia­kov. Málo­kde sa dá stret­núť taká pes­trá sku­pi­na štu­den­tov, od leká­rov až po umel­cov.

Zámer­ne tvo­rí­me rôz­no­ro­dú sku­pi­nu štu­den­tov z odliš­ných odbo­rov, lebo aj ten­to svet je kom­plex­ný.

Aj tak­to môže vyze­rať works­hop rie­še­nia kon­flik­tov so psy­cho­ló­gom, tré­ne­rom a faci­li­tá­to­rom Duša­nom Ondru­še­kom.

Juraj Hipš

Pod­ľa čoho vybe­rá­te spo­me­dzi záu­jem­cov Sok­ra­tov­ho či Komen­ské­ho inšti­tú­tu? Sú veci, kto­ré naj­viac zavá­žia a naopak, nie­čo, čo vás hneď odra­dí?

Budú­ci mesiac ma čaká šesť plných dní poho­vo­rov. Pri­chá­dza­jú naň uchá­dza­či, kto­rí majú živo­to­pi­sy dlhé až po zem, ale nej­de z nich žiad­ne nad­še­nie. Len reci­tu­jú, kde vša­de boli, koľ­ko majú cer­ti­fi­ká­tov a koľ­ko škôl skon­či­li. Mne sú skôr blíz­ki ľudia, kto­rí sú vzde­la­ní a záro­veň majú chuť a nad­še­nie robiť nie­čo pre iných. Na Sok­ra­tov ani Komen­ské­ho inšti­tút nehľa­dá­me ľudí, kto­rí chcú len dis­ku­to­vať a počú­vať. Sami musia aj nie­čo robiť, pre­to ich skúš­kou je rea­li­zá­cia mik­ro­pro­jek­tov. Štu­den­ti si vybe­ra­jú rôz­ne témy od vylep­šo­va­nia verej­ných prie­s­trans­tiev, obno­vu sadov s ovoc­ný­mi stro­ma­mi až po otvá­ra­nie nároč­ných tém, aký­mi je euta­ná­zia.

Uči­te­lia na Komen­ské­ho inšti­tú­te zasa skú­ša­jú rea­li­zo­vať veci, kto­ré zlep­šu­jú ich vyučo­va­nie. Skú­ša­jú nové tech­ni­ky uče­nia, menia klí­mu ško­ly ale­bo zapá­ja­jú deti do roz­ho­do­va­cích pro­ce­sov. Medzi mla­dý­mi ľuď­mi aj uči­teľ­mi hľa­dá­me líd­rov– odváž­nych a záro­veň pokor­ných ľudí, kto­rí sa nebo­ja robiť veci inak.

Meniť škols­tvo sa dá už teraz- zdo­la, v spo­lu­prá­ci s uči­teľ­mi, rodič­mi a žiak­mi.” JH

Juraj Hipš

Máte neja­ké neofi­ciál­ne šta­tis­ti­ky, vďa­ka kto­rým vie­te, odkiaľ sa o inšti­tú­te či nezis­ko­vej orga­ni­zá­cii Živi­ca, ľudia naj­čas­tej­šie dozve­da­jú?

Tých kaná­lov je veľa. Uči­te­lia si medzi sebou hovo­ria, kto­ré prog­ra­my sa im páčia a potom ich odpo­rú­ča­jú iným. Mla­dí ľudia mno­hé naše veci zdie­ľa­jú na sociál­nych sie­ťach. Sna­ží­me sa sys­te­ma­tic­ky pra­co­vať aj s média­mi, aby verej­nosť vede­la o našej prá­ci.

S lek­tor­kou let­nej ško­ly — Syl­vi­ou Ondri­so­vou.

Juraj Hipš

Štú­dium, kto­ré ponú­ka­te, je úpl­ne bez poplat­kov. Ako sa vám poda­ri­lo zís­kať spon­zo­rov?

Mno­hí si mys­lia, že máme neja­ké pre­ma­ka­né fun­drai­sin­go­vé stra­té­gie, a vďa­ka tomu sa nám darí zís­ka­vať dono­rov. Nedáv­no ma zavo­la­li pred­ná­šať na jed­nu medzi­ná­rod­nú kon­fe­ren­ciu o tom, ako zís­ka­va­me penia­ze. Dúfam, že nebu­dú čakať neja­ké ukáž­ky bru­tál­nych stra­té­gií a kolá­čo­vých gra­fov. Nič také nemám.

Keď zhá­ňam penia­ze, tak sku­toč­ne verím, že to má zmy­sel. Nero­bím to pre­to, aby som zabez­pe­čil plat ľuďom na Živi­ci. Všet­ci sú schop­ní a ľah­ko si náj­du ove­ľa lep­šie pla­te­nú prá­cu inde.

Ja sám seba pova­žu­jem za alchy­mis­tu. Cho­dím za fir­ma­mi aj boha­tý­mi ľuď­mi a ponúk­nem im, že ich penia­ze pre­me­ním na nie­čo uži­toč­né. Nie­kto­rí ma odmiet­nu, iných to zauj­me a dovo­lia mi, aby som ich penia­ze pre­me­nil. Beriem to ako veľ­ký závä­zok.

Vie­te nám pove­dať o neja­kom nápaditom/prospešnom konkrétnom/konkrétnych mikroprojekte/toch, kto­ré štu­den­ti Sok­ra­tov­ho inšti­tú­tu zre­a­li­zo­va­li, ako pod­mien­ku k úspeš­né­mu absol­vo­va­niu?

Tých pro­jek­tov je už nie­koľ­ko desia­tok. Od zalo­že­nia upra­to­va­cej fir­my, kto­rá zamest­ná­va nepo­ču­jú­cich, cez roz­be­hnu­tie bicyk­lo­vej dopra­vy v mes­te až po vytvo­re­nie relá­cie o verej­nop­ros­peš­ných pro­jek­toch. Naši absol­ven­ti sa dokon­ca pre­pá­ja­jú aj po skon­če­ní štú­dia a zalo­ži­li tak­to naprí­klad kníh­ku­pec­tvo Art­fo­rum v Ban­skej Bys­tri­ci ale­bo vysá­dza­jú sta­ré odro­dy stro­mov.

Výuč­ba pre­bie­ha v krás­nom pro­stre­dí vzde­lá­va­cie­ho cen­tra Zaje­žo­vá.

Juraj Hipš

Asi všet­ky pro­jek­ty, v kto­rých ste aktív­ny, sú úzko spä­té s prí­ro­dou. Čo pova­žu­je­te za hlav­ný dôvod čoraz väč­šie­ho záuj­mu o návrat k prí­ro­de a tra­dí­ciám?

Dva­násť rokov žijem na lazoch a mám pocit, že mno­ho ľudí má veľ­mi skres­le­né pred­sta­vy o tom, ako fun­gu­je život v súla­de s prí­ro­dou. Ľudia si to veľ­mi roman­ti­zu­jú a ide­a­li­zu­jú. Majú pocit, že ak ujdú z mes­ta a prí­du do prí­ro­dy, tak zra­zu budú šťast­ní a bla­že­ní. Pod­ľa mňa je to hlú­posť.

Nebo aj pek­lo si člo­vek nosí vo vlast­nej mys­li.

V horách v úzkom spä­tí s prí­ro­dou môže­te nájsť zúfa­lých ľudí, kto­rým je srdeč­ne jed­no, že vôkol nich je divo­či­na. A v mes­te v kaviar­ni môže­te stret­núť člo­ve­ka, kto­rý je úpl­ne spo­koj­ný a ide z neho väč­ší pokoj ako z „prí­rod­ných“ ľudí. Samoz­rej­me, to pla­tí aj naopak.

Aký prí­nos pre ško­ly by zna­me­na­lo zís­ka­nie medzi­ná­rod­né­ho cer­ti­fi­ká­tu Zele­ná ško­la a vlaj­ky sie­te Eco-Scho­ols?

Ak nie­kde pred ško­lou vla­je zásta­va Eco-school/Zelená ško­la, je to sig­nál, že na tej ško­le sa sna­žia učiť deti sku­toč­ným život­ným zruč­nos­tiam. Tá vlaj­ka nie je len o tom, že je tam sna­ha sprá­vať sa envi­ron­men­tál­nej­šie. Je to aj zna­me­nie, že na tej­to ško­le sa samot­ní žia­ci sna­žia iden­ti­fi­ko­vať prob­lé­my a potom hľa­dať rie­še­nia a násled­ne ich aj rea­li­zo­vať. To je sku­toč­ná ško­la živo­ta.

Juraj Hipš so svo­ji­mi deť­mi.

Juraj Hipš

Ako by ste jed­nou vetou pri­lá­ka­li ľudí, aby sa zapo­ji­li do akti­vít, kto­ré ponú­ka­te?

Ja nech­cem niko­ho lákať…Snažím sa spo­lu­vyt­vá­rať pries­tor, kde sa môžu stre­tá­vať šikov­ní ľudia, od štu­den­tov, uči­te­ľov až po biz­nis­me­nov, kto­rí majú chuť na sebe pra­co­vať a robiť aj nie­čo pre dru­hých. Ak to nie­ko­ho oslo­ví, výbor­ne. Ak nie, život ide ďalej.

Viac info o Komen­ské­ho inšti­tú­te:

Pridať komentár (0)