Juraj Hipš o svojej práci rozpráva pútavo a so zanietením. Jediné, čo budeš po prečítaní chcieť, je prežiť niečo z toho na vlastnej koži

Ľubica Račeková / 12. júna 2017 / Rozhovory

zdroj: Juraj Hipš

,,Dnes by nás možno volali startupisti,“ povedal mi Juraj Hipš, ktorý začínal svoje projekty u dedka v garsónke. Dnes je jedným z iniciátorov veľkého množstva skvelých aktivít na Slovensku. V našej krajine prebúdza myšlienky o nových prístupoch vzdelávania. Na Sokratovom či Komenského inštitúte študenti nečerpajú informácie z hrubých skrípt, ale od odborníkov z praxe.

Vaše meno figuruje vo viacerých zaujímavých projektoch. Sú nimi napríklad Sokratov inštitút, Čierna labuť a iné. Mohli by ste nám teda priblížiť jednotlivé aktivity?

Pred sedemnástimi rokmi som spolu s niekoľkými ľuďmi založil mimovládnu organizáciu Živicu. Sídlo sme mali u môjho dedka v garsónke, neskôr sme sa presťahovali do mesta a mali sme priestor ešte menší ako v tej garsónke. Dnes by nás možno volali start-upisti. Nemali sme však garáž, len obrovskú dávku nadšenia. Popritom som pracoval ako kurič v kotolni, takže to malo skutočné čaro undergroundu.

Od začiatku sme sa venovali environmentálnej výchove a postupne sme viac a viac zisťovali, že ak chceme túto tému robiť, tak je nevyhnutná reforma školstva. Lebo darmo budeme do škôl prinášať inovatívne projekty alebo pomôcky, keď tam nefungujú úplne základné veci ako je radosť z učenia sa. Naše programy ako Sokratov inštitút, Zelená škola, Čierna labuť a mnohé ďalšie, spája snaha prepájať nové prístupy vo vzdelávaní a informovaní s konkrétnymi hmatateľnými príkladmi ako na to. Nesnažíme sa robiť štúdie a tlačiť tony letákov, ale radšej ukázať konkrétne veci. Preto napríklad osádzame včelie úle na strechy budov, vybudovali sme Vzdelávacie centrum Zaježová, kde sme skĺbili moderné technológie s prírodným staviteľstvom alebo založili komunitnú školu, v ktorej je základom, aby tam deti chodili s radosťou.

,,Našich účastníkov spájame so špičkovými odborníkmi na školstvo.“ JH

Juraj Hipš

Na webe Čiernej labute máte množstvo rozhovorov a príspevkov, ktoré sú často založené na skúsenostiach autora. Čo všetko si môžeme na tejto stránke prečítať?

Čierna labuť je veľmi mladý projekt. Vznikol pred rokom a samých nás prekvapila čítanosť. Hovorili sme si, že v rámci našej práce sa stretávame s množstvom zaujímavých ľudí z celého sveta, sami cestujeme na zaujímavé miesta, tak prečo nespraviť portál, kde to sprístupníme aj iným ľuďom. Ako prví sme na Slovensko priniesli rozhovor so svetoznámym americkým lingvistom Danielom Everettom. Jeho osobný príbeh je fascinujúci a rozhovor bol skutočne trhák. Robíme aj reportáže zo zaujímavých škôl, kde sa skutočne učí inak. Otvárame aj kontroverznejšie témy ako je napríklad legalizácia marihuany. Mali sme k tomu veľkú reportáž aj exkluzívny rozhovor s líderkou hnutia za legalizáciu v Kalifornii. A veľkú čítanosť majú texty z rubriky životného prostredia. Tomu sa na Slovensku žiaľ venuje systematicky málokto.

Rubrika spiritualita je na slovenské pomery netypická. Aké reakcie preto od ľudí dostávate? A kto všetko na váš portál prispieva?

Mnohí sa ma spytujú, kto je pre mňa vzorom ekopedagóga. Čakajú mená ľudí, ktorí sú známi v ochranárskych kruhoch. Pre mňa sú však vzormi skôr Sokrates alebo Buddha. Boli to ľudia, ktorí zanechávali veľmi nízku ekologickú stopu. Vtedy ani netušili čo to je, ale dnes môžu byť príkladom.

Potrebovali skutočne málo pre svoj život a napriek tomu boli šťastní. To by mal byť aj základ pre ochranu životného prostredia.

Neverím, že cestou sú stále lepšie technológie alebo lepšie nastavenie ekonomiky. Problémy životného prostredia začínajú v ľudskej mysli, a tam treba hľadať aj riešenia. Takto chápem spiritualitu, a preto je aj súčasťou našej práce. V Zaježovej prevádzkujeme aj meditačné ústranie a ústranie v tme. Je to priestor, kde môže človek osamote stráviť pár dní alebo týždňov. Je to spôsob, ako spoznať seba samého, a to je najlepšia cesta, ako chrániť planétu. Tieto ústrania sú vlastne v modernom jazyku start-upmi. Akurát to nebude nikdy generovať miliónové zisky, ale to nie je ani cieľ. Vo Forbese sa nikdy neocitneme, ale nemám s tým najmenší problém.

,,Prezident Andrej Kiska poprial učiteľom veľa odvahy. Komenského inštitút sa koná pod jeho záštitou.“ JH

Juraj Hipš

Ako by ste toto médium charakterizovali?

Vzniklo z nadšenia so snahou objavovať čierne labute. Robiť rozhovory a reportáže o ľuďoch a veciach, ktoré majú potenciál priniesť niečo nové a zmeniť zaužívané pohľady. Snažíme sa robiť poctivú novinársku robotu, aj keď nie sme profíci a máme sa v čom zlepšovať. Ale keď ideme spracovať nejakú tému, prípravy sú dlhé a náročné. Milujem, keď môžem robiť autentické rozhovory. Priamo a na živo. Keď som bol s manželkou a deťmi v San Franciscu, túžil som spraviť rozhovor s chlapíkom, ktorý na školách rozbehol projekt „čas ticha“. Toľko sme ho so ženou otravovali, až na rozhovor pristúpil. Robili sme ho v noci okolo desiatej večer vo fastfoode na okraji mesta. Moje deti už boli zúfalé, ale rozhovor stál za to. O pár dní ho zverejníme práve v rubrike spiritualita.

Sokratov inštitút je skvelá príležitosť pre mladých ľudí, ako rozvinúť svoj potenciál. Čo všetko získajú jeho absolventi?

Naším cieľom bolo, aby ich učili špičkoví lektori zo sveta a zo Slovenska. Ľudia, ktorí toho majú veľa zažitého, vedia to odovzdať ďalej a sú aj morálnymi autoritami. O pár dní nám začína workshop s disidentom a novinárom Milanom Šimečkom. V týchto časoch je viac ako nutné, aby sme sa rozprávali o tom, čo je to totalita, ako ľudia vtedy fungovali, prečo zrazu ľudia ulietajú na konšpiráciách a čo s tým robiť. Večerným hosťom bude Zuzka Wienk z Aliancie Fair play. Nesmierne šikovná žena, ktorej sa mnohí politici obávajú. Zároveň je veľmi skromná a ľudská, to sa často nevidí.

Tak toto nás o pár dní čaká a takto si predstavujem vysokoškolskú výučbu. Pre mňa nie je dôležité, koľko majú tí ľudia titulov a vydaných monografií, ale akí sú a ako to vedia odovzdať iným. Šimečka má len strednú školu, lebo komunisti mu študovať nedovolili. Ale rozhovory s ním sú lepšie ako s mnohými titulovanými ľuďmi. Študenti majú takto možnosť spoznať počas roka množstvo zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A to nielen lektorov, ale aj svojich spolužiakov. Málokde sa dá stretnúť taká pestrá skupina študentov, od lekárov až po umelcov.

Zámerne tvoríme rôznorodú skupinu študentov z odlišných odborov, lebo aj tento svet je komplexný.

Aj takto môže vyzerať workshop riešenia konfliktov so psychológom, trénerom a facilitátorom Dušanom Ondrušekom.

Juraj Hipš

Podľa čoho vyberáte spomedzi záujemcov Sokratovho či Komenského inštitútu? Sú veci, ktoré najviac zavážia a naopak, niečo, čo vás hneď odradí?

Budúci mesiac ma čaká šesť plných dní pohovorov. Prichádzajú naň uchádzači, ktorí majú životopisy dlhé až po zem, ale nejde z nich žiadne nadšenie. Len recitujú, kde všade boli, koľko majú certifikátov a koľko škôl skončili. Mne sú skôr blízki ľudia, ktorí sú vzdelaní a zároveň majú chuť a nadšenie robiť niečo pre iných. Na Sokratov ani Komenského inštitút nehľadáme ľudí, ktorí chcú len diskutovať a počúvať. Sami musia aj niečo robiť, preto ich skúškou je realizácia mikroprojektov. Študenti si vyberajú rôzne témy od vylepšovania verejných priestranstiev, obnovu sadov s ovocnými stromami až po otváranie náročných tém, akými je eutanázia.

Učitelia na Komenského inštitúte zasa skúšajú realizovať veci, ktoré zlepšujú ich vyučovanie. Skúšajú nové techniky učenia, menia klímu školy alebo zapájajú deti do rozhodovacích procesov. Medzi mladými ľuďmi aj učiteľmi hľadáme lídrov– odvážnych a zároveň pokorných ľudí, ktorí sa neboja robiť veci inak.

,,Meniť školstvo sa dá už teraz- zdola, v spolupráci s učiteľmi, rodičmi a žiakmi.“ JH

Juraj Hipš

Máte nejaké neoficiálne štatistiky, vďaka ktorým viete, odkiaľ sa o inštitúte či neziskovej organizácii Živica, ľudia najčastejšie dozvedajú?

Tých kanálov je veľa. Učitelia si medzi sebou hovoria, ktoré programy sa im páčia a potom ich odporúčajú iným. Mladí ľudia mnohé naše veci zdieľajú na sociálnych sieťach. Snažíme sa systematicky pracovať aj s médiami, aby verejnosť vedela o našej práci.

S lektorkou letnej školy – Sylviou Ondrisovou.

Juraj Hipš

Štúdium, ktoré ponúkate, je úplne bez poplatkov. Ako sa vám podarilo získať sponzorov?

Mnohí si myslia, že máme nejaké premakané fundraisingové stratégie, a vďaka tomu sa nám darí získavať donorov. Nedávno ma zavolali prednášať na jednu medzinárodnú konferenciu o tom, ako získavame peniaze. Dúfam, že nebudú čakať nejaké ukážky brutálnych stratégií a koláčových grafov. Nič také nemám.

Keď zháňam peniaze, tak skutočne verím, že to má zmysel. Nerobím to preto, aby som zabezpečil plat ľuďom na Živici. Všetci sú schopní a ľahko si nájdu oveľa lepšie platenú prácu inde.

Ja sám seba považujem za alchymistu. Chodím za firmami aj bohatými ľuďmi a ponúknem im, že ich peniaze premením na niečo užitočné. Niektorí ma odmietnu, iných to zaujme a dovolia mi, aby som ich peniaze premenil. Beriem to ako veľký záväzok.

Viete nám povedať o nejakom nápaditom/prospešnom konkrétnom/konkrétnych mikroprojekte/toch, ktoré študenti Sokratovho inštitútu zrealizovali, ako podmienku k úspešnému absolvovaniu?

Tých projektov je už niekoľko desiatok. Od založenia upratovacej firmy, ktorá zamestnáva nepočujúcich, cez rozbehnutie bicyklovej dopravy v meste až po vytvorenie relácie o verejnoprospešných projektoch. Naši absolventi sa dokonca prepájajú aj po skončení štúdia a založili takto napríklad kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici alebo vysádzajú staré odrody stromov.

Výučba prebieha v krásnom prostredí vzdelávacieho centra Zaježová.

Juraj Hipš

Asi všetky projekty, v ktorých ste aktívny, sú úzko späté s prírodou. Čo považujete za hlavný dôvod čoraz väčšieho záujmu o návrat k prírode a tradíciám?

Dvanásť rokov žijem na lazoch a mám pocit, že mnoho ľudí má veľmi skreslené predstavy o tom, ako funguje život v súlade s prírodou. Ľudia si to veľmi romantizujú a idealizujú. Majú pocit, že ak ujdú z mesta a prídu do prírody, tak zrazu budú šťastní a blažení. Podľa mňa je to hlúposť.

Nebo aj peklo si človek nosí vo vlastnej mysli.

V horách v úzkom spätí s prírodou môžete nájsť zúfalých ľudí, ktorým je srdečne jedno, že vôkol nich je divočina. A v meste v kaviarni môžete stretnúť človeka, ktorý je úplne spokojný a ide z neho väčší pokoj ako z „prírodných“ ľudí. Samozrejme, to platí aj naopak.

Aký prínos pre školy by znamenalo získanie medzinárodného certifikátu Zelená škola a vlajky siete Eco-Schools?

Ak niekde pred školou vlaje zástava Eco-school/Zelená škola, je to signál, že na tej škole sa snažia učiť deti skutočným životným zručnostiam. Tá vlajka nie je len o tom, že je tam snaha správať sa environmentálnejšie. Je to aj znamenie, že na tejto škole sa samotní žiaci snažia identifikovať problémy a potom hľadať riešenia a následne ich aj realizovať. To je skutočná škola života.

Juraj Hipš so svojimi deťmi.

Juraj Hipš

Ako by ste jednou vetou prilákali ľudí, aby sa zapojili do aktivít, ktoré ponúkate?

Ja nechcem nikoho lákať…Snažím sa spoluvytvárať priestor, kde sa môžu stretávať šikovní ľudia, od študentov, učiteľov až po biznismenov, ktorí majú chuť na sebe pracovať a robiť aj niečo pre druhých. Ak to niekoho osloví, výborne. Ak nie, život ide ďalej.

Viac info o Komenského inštitúte:

 

Pridať komentár (0)