Ako bude v budúc­nos­ti vyze­rať pocho­vá­va­nie a cin­to­rí­ny?

Alexandra Dulaková / 11. marca 2016 / Lifehacking

Pri tem­pe, akým zapĺňa­ne túto pla­né­tu, sa postup­ne čoraz viac dostá­va do pozor­nos­ti aj spô­sob, akým ju “opúš­ťa­me”. Prob­lém je prá­ve to, že ju fyzic­ky vôbec neopus­tí­me a môž­nos­ti vyspo­riad­nia sa s naši­mi tela­mi majú svo­je obme­dze­nia. Ved­ci tak priš­li s via­ce­rý­mi eko­lo­gic­ký­mi aj ohľa­du­pl­ný­mi metó­da­mi pocho­vá­va­nia a pri­po­mí­na­nia si našich zosnu­lých, kto­ré by ten­to prob­lém mali rie­šiť.

Zrej­me (snáď) to nie je zále­ži­tosť, na kto­rú bež­ne mys­líš, čo je úpl­ne pocho­pi­teľ­né. Nie­kto­rým je budúc­nosť náš­ho tela po bode smr­ti vyso­ko ukrad­nu­tá a len málo z nás doká­že zniesť pomys­le­ne na smrť svo­jich blíz­kych, či vôbec svo­ju vlast­nú. Mož­no ti pre­to prí­de prek­va­pi­vé, že aj keď pocho­vá­va­nie pova­žu­je­me za cel­kom bež­nú prak­ti­ku — s občas­nou odchýl­kou od nor­my vo for­me kre­má­cie — miest na ulo­že­nie mŕt­vych tiel poma­ly ale isto ubú­da.

Keď si poriad­ne obzrieš cin­to­rí­ny, všim­neš si, že väč­ši­na je dosť pre­pl­ne­ná, pop­rí­pa­de ich už muse­li roz­ší­riť o nov­šie čas­ti. Nájsť mies­to na úpl­ne nové cin­to­rí­ny pri­tom nie je jed­no­du­ché — a vôbec, cel­ko­vý pro­ces pocho­vá­va­nia a nakla­da­nia s naši­mi mŕt­vy­mi sa nedá pova­žo­vať za šetr­ný voči pla­né­te, naj­mä nie pri počte ľudí, kto­rý ju momen­tál­ne obý­va a ešte len obý­vať bude.

Washington_Cemetery

foto: Wiki­pe­dia

Naj­väč­ší­mi nedos­ta­ka­mi kla­sic­ké­ho pocho­vá­va­nia je naprí­klad fakt, že roz­kla­da­jú­ce sa telo do oko­li­tej pôdy vypúš­ťa che­mi­ká­lie, kto­rý­mi sa bež­ne upra­vu­je, aby pri poh­re­be vyze­ra­lo “nor­mál­ne” — teda pri­bliž­ne tak, ako za živo­ta. Toto bal­za­mo­va­nie je pre náš pokoj v duši nevy­hnut­né, aspoň pokiaľ chce­me telo zosnu­lých pri poh­re­be vidieť, no môže sa k nám vrá­tiť infi­ko­va­ním pôdy, kto­rú ako ľudia potre­bu­je­me k živo­tu. Okrem samot­né­ho tela sú prob­le­ma­tic­ké aj dre­ve­né rak­vy, kto­ré majú roč­ne len v USA na sve­do­mí 9 mili­ó­nov met­rov dre­va, teda cel­kom veľ­kú por­ciu našich lesov. Ďalej sú to aj tisíc­ky ton spra­co­va­nej mede, zla­ta, či oce­le a betó­nu, kto­rým telá pokrý­va­me a kto­rý­mi zdo­bí­me rak­vy, či náhrob­né kame­ne.

Vertikálny cintorín

foto: designboom.com

Kre­má­cia na tie­to prob­lé­my ponú­ka rie­še­nie — no len naoko. Zba­ví­me sa pri nej otáz­ky tela (so všet­kým, čo k tomu pat­rí) a zosnu­lých si môže­me zobrať so sebou kľud­ne aj domov na polič­ku. Len­že samot­ný pro­ces spa­ľo­va­nia tiel vypúš­ťa do ovzdu­šia obrov­ské množ­stvo škod­li­vých ply­nov, vrá­ta­ne oxi­dov a ťaž­kých kovov. Naprí­klad v Anglic­ku je kre­má­cia zod­po­ved­ná za 16 per­cent zne­čis­te­nia ortu­ťou — kto­rá pochá­dza z našich zub­ných výpl­ní.

A množ­stvo ener­gie, kto­ré sa spot­re­bu­je pri jed­nom spa­ľo­va­ní, sa rov­ná množ­stvu, kto­ré bež­ný člo­vek minie za jeden celý mesiac. Tiež teda nie je odpo­ve­ďou na všet­ko, aj keď nie­kto­ré oblas­ti na nej neob­lom­ne trva­jú — naprí­klad z nábo­žen­ských a spi­ri­tu­ál­nych dôvo­dov. V pre­ľud­ne­nom Japon­sku kre­mu­jú až 95 per­cent tiel a v rám­ci Hin­du­iz­mu a Sik­hiz­mu je kre­má­cia tak­mer povin­nou. Povo­ľu­je ju aj väč­ši­na západ­ných nábo­žens­tiev okrem Judaiz­mu, napriek povo­le­niu sa však mno­ho ľudí nete­ší z myš­lien­ky horia­cich tiel svo­jich blíz­kych. Momen­tál­ne sú kre­má­cia a kla­sic­ké pocho­vá­va­nie jedi­né metó­dy vyna­lo­že­nia s tela­mi, kto­ré slo­ven­ské -a mno­hé iné- záko­ny povo­ľu­jú.

01_Sylvan-Intimate

foto: Inha­bi­tat

Pri vyba­vo­va­ní poh­re­bov je eko­ló­gia pocho­pi­teľ­ne to posled­né, na čo mys­lí­me. Ved­ci sa pre­to roz­hod­li tie­to myš­lien­ko­vé pocho­dy vyba­viť za nás a nám už len pod­su­núť roz­um­né alter­na­tí­vy k tým dob­re zná­mym metó­dam. Prvou z nich je eko­lo­gic­ký cin­to­rín z budúc­nos­ti, kto­rý navrhol tzv. Deat­hLab z Kolum­bij­skej uni­ver­zi­ty. Telo by v rám­ci nich bolo bez che­mic­kých pro­ce­sov ulo­že­né do špe­ciál­nych nádob, kto­ré by boli vyro­be­né z eko­lo­gic­kých prie­pust­ných mate­riá­lov.

Tým by sa pro­ces roz­kla­du urých­lil a ener­gia vypus­te­ná pri roz­kla­de bio­ma­sy by bola záro­veň okam­ži­te využi­tá na osvet­le­nie. Tým, že by boli hro­by oko­lo seba súmer­ne naaran­žo­va­né, by osvet­le­nie vytvá­ra­lo pôso­bi­vé kon­šte­lá­cie, kto­ré vyze­ra­jú priam sur­re­ál­ne. Tvor­co­via by tak radi vytvo­ri­li aký­si pries­tor ako­by vystri­hnu­tý z Ava­ta­ra, v kto­rom by sa moh­li stre­tá­vať ľudia všet­kých vie­ro­vyz­na­ní, pri­čom by moh­li mať pocit, že za sebou ich mŕt­vi nie­čo pek­né “zane­cha­li” a že v istej for­me exis­tu­jú aj po smr­ti.

Len­že podob­né pro­jek­ty sú zatiaľ hud­bou vzdia­le­nej­šej budúc­nos­ti, mini­mál­ne čo sa týka našej bez­pro­stred­nej oblas­ti. Nie je prav­de­po­dob­né, že na Slo­ven­sku v najb­liž­šej dobe upus­tí­me od kla­si­ky a vrh­ne­me sa do poh­reb­né­ho expe­ri­men­to­va­nia. Mož­no časom. Už dnes však exis­tu­jú pek­né spô­so­by, ako za sebou v spä­tí s prí­ro­dou a kla­sic­ký­mi metó­da­mi nie­čo hma­ta­teľ­né a pek­né zacho­vať — aj u nás.

first_pe

foto: designboom.com

V roku 2013 vyhral súťaž Design for Death pro­jekt Emer­gen­ce, teda cel­kom tref­ne “Výstup”. Telo by bolo v rám­ci neho opäť umiest­ne­né do špe­ciál­ne­ho oba­lu a zasa­de­né do zeme. Záro­veň by bol spo­lu s ním zasa­de­ný strom, kto­rý by sa živil pria­mo na orga­nic­kom a roz­kla­da­jú­com sa mate­riá­li v “rak­ve”. Postup­ne by vďa­ka nemu mohol vznik­núť zele­ný cin­to­rín plný stro­mov, kto­ré by v sebe mali kúsok našich zosnu­lých, ale­bo by sme si ich moh­li zasa­diť rov­no doma na záh­ra­de a mať ich tak celý čas pria­mo pri sebe.

Ďal­ší zau­jí­ma­vý pro­jekt toh­to dru­hu prá­ve vedie kam­paň na Kicks­tar­te­ri, no to naj­mä kvô­li zdro­jom na maso­vú výro­bu. Kon­cept, dizajn a aj prvé kusy sú už na sve­te. Jedi­nou nevý­ho­dou je, že si vyža­du­je kre­má­ciu. Ide o tzv. Bios Incu­be, kto­rá spo­pol­ne­né telo v skrat­ke kon­ver­tu­je do stro­mu, pop­rí­pa­de inej rast­li­ny. Pod­mien­kou je, aby vede­la pre­žiť dlhú dobu a rásť v pod­sta­te neob­me­dze­ne — pre­to sú na ten­to účel stro­my ide­ál­ne. Bios navrh­li jeho tvor­co­via ako veľ­ký bie­ly “kve­ti­náč”, kto­rý sa vďa­ka uni­ver­zál­ne­mu a mini­ma­lis­tic­ké­mu dizaj­nu má hodiť a zmes­tiť vša­de. Okrem popo­lu, kto­rý je za nor­mál­nych okol­nos­tí ste­ril­ný, sa doň umiest­ni aj kva­lit­ná zemi­na, kto­rej živi­ny z popo­la vedia nie­čo vyťa­žiť — a samoz­rej­me semien­ko stro­mu pod­ľa žela­nia. A rast sa môže začať.

57cc53b7b2105f8

foto: cn beta

Veľ­kou výho­dou Bios Urn je ich pois­t­ka pro­ti ľud­ské­mu pochy­be­niu vo for­me sen­zo­ru umiest­ne­né­ho v urne a pre­po­je­né­ho na apli­ká­ciu. Sta­rá sa o to, aby sme sa pri svo­jej bež­nej zanep­ráz­dne­nos­ti a zábud­li­vos­ti neprip­ra­vi­li o strom, kto­rý pre nás môže tak veľa zna­me­nať. Sen­zor moni­to­ru­je oko­li­tú vlh­kosť, tep­lo­tu vzdu­chu, slneč­nú ener­giu, elek­tric­kú vodi­vosť, či tep­lo­tu samot­nej pôdy. Aby nám Bios uľah­či­lo polie­va­nie, v urne tre­ba len pra­vi­del­ne meniť 20 lit­ro­vú nádo­bu vody, na čo nás apli­ká­cia neza­bud­ne upo­zor­niť.

Z tej­to nádo­by si potom rast­li­na pomo­cou sen­zo­ru vodu čer­pá sama, pod­ľa toho, koľ­ko jej momen­tál­ne potre­bu­je. Vďa­ka šikov­né­mu mecha­niz­mu sa nepre­le­je, nevy­su­ší, ani nezh­ni­je. Vyše polo­vi­cu sumy majú vďa­ka Kicks­tar­ter kam­pa­ni Bios Urn už na kon­te a do kon­ca kam­pa­ne im ostá­va ešte tak­mer mesiac. Do sve­ta ju začnú rozo­sie­lať už ten­to novem­ber.

Snáď sa nad podob­ný­mi veca­mi nebu­deš musieť vôbec zamýš­ľať ani vo vzťa­hu k ostat­ným, a ani nikto vo vzťa­hu k tebe. Je ale veľ­mi zau­jí­ma­vé pred­sta­viť si, aké sci-fi metó­dy budú exis­to­vať v časoch, keď sa do pokro­či­lé­ho dosta­ne veku naša gene­rá­cia. Myš­lien­ka, že by sme sa mali pre­me­niť v nie­čo nové, živé, je zvlášt­ne ute­šu­jú­ca. Doka­zu­je, že po smr­ti ten­to svet nemu­sí­me nevy­hnut­ne opus­tiť — nie­len fyzic­ky, ale ani ako for­ma pre­bie­ha­jú­ce­ho živo­ta tu môže­me ostať a pri­po­mí­nať sa tým, kto­rí o to budú stáť.

photo-original

foto: kicks­tar­ter

Zdro­je: scien­ce alert, design­bo­om, inha­bi­tat, zdroj titul­nej foto­gra­fie: phys.org

Pridať komentár (0)