Chev­ro­let Cor­vet­te C2 — legen­da na slo­ven­ských ces­tách

Martin Ruisl, autofans.sk / 11. apríla 2017 / Auto

zdroj: Martin Ruisl

Píše sa rok 1962 a ja vlast­ne ani neviem, čo sa vte­dy dia­lo. Sve­tu sa však pred­sta­vi­la dru­há gene­rá­cia Chev­ro­le­tu Cor­vet­te. Preč sú zaob­le­né, ba až baro­ko­vé tva­ry Har­le­y­ho Ear­la, nastu­pu­je ostrý štýl Lar­ry­ho Shi­no­du. Inšpi­ro­va­ný pod­mor­ským sve­tom mu dáva meno Sting Ray.

To čer­ve­né auto s rokom výro­by 1963, je vlast­ne jed­nou z najv­zác­nej­ších séri­ových Cor­vet­te. Dele­né zadné okno totiž vydr­ža­lo vo výro­be pres­ne jeden rok z pia­tich, počas kto­rých sa C2 vyrá­ba­la (otec Cor­vet­te Zora Arkus-Dun­tov ho aj tak nemal rád). Na pre­hľad ostat­ných zmien počas jed­not­li­vých mode­lo­vých rokov si naštu­duj­te vše­obec­ne zná­me por­tá­ly, pre­to­že to by bolo na ďal­ší, poriad­ne nud­ný člá­nok.

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

Stá­le aktu­ál­ny recept

Na ráme ulo­že­ná lami­ná­to­vá karo­sé­ria, to cha­rak­te­ri­zu­je Cor­vet­tu ešte aj dnes. Ten­to exem­plár má obno­ve­ný lak, inak má však bliž­šie k pôvod­né­mu sta­vu. O ser­vis sa mu sta­rá diel­ňa Hol­len Old­ti­mer, kto­rá nám auto poskyt­la na ohma­ta­nie (a ďaku­je­me aj páno­vi maji­te­ľo­vi).

Shi­no­do­ve línie sú mimo­riad­ne nad­ča­so­vé, žiad­na Cor­vet­te nevy­ze­ra­la lep­šie (aspoň pod­ľa mňa). Kupé cha­rak­te­ri­zu­je tzv. boat tail – špe­ci­fic­ký vystú­pe­ný tvar zadnej čas­ti, kto­rá sa zužu­je. Cor­vet­te vydr­žal len v tej­to gene­rá­cii, neskôr ho pre­slá­vil kon­cer­no­vý súro­de­nec Buick Rivie­ra. Na Chev­ro­le­te sa nedá otvá­rať, teda okrem tan­ko­va­cie­ho vieč­ka.

Ďal­šou zau­jí­ma­vos­ťou sú faloš­né výdu­chy a ako­že mriež­ky. My sa môže­me pohor­šo­vať nad moder­ný­mi auta­mi a GM to zvlá­dol už v šesť­de­sia­tych rokoch. Azda naje­fekt­nej­šie sú však pre­klá­pa­cie svet­lo­me­ty ovlá­da­né hyd­rau­lic­ky. Jem­ná asynch­rón­nosť pohy­bu im dodá­va čaro.

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

Žiad­ne veľ­ké… ehm

Kok­pit je typic­ky dvoj­diel­ny, pred vodi­čom prí­stro­je, pred spo­lu­jazd­com schrán­ka a medzi nimi výraz­ný stre­do­vý panel. Na ňom zauj­mú kom­bi­no­va­né ovlá­da­če kli­ma­ti­zá­cie a na výš­ku integ­ro­va­né rádio. O ozvu­če­ní si však nerob­te ilú­zie, pár repro­duk­to­rov je pod palub­nou doskou. A vlast­ne načo aj, keď tu mám V8.

Je tu zau­jí­ma­vý kon­trast: na jed­nej stra­ne šty­li­zo­va­né cifer­ní­ky, na dru­hej stra­ne neja­ké pre­pí­na­če a tiah­lo par­ko­va­cej brz­dy, kto­ré len tak voľ­ne trčia spod lac­nej plas­to­vej palub­nej dosky. Asi by som mal pre­stať apli­ko­vať dneš­né štan­dar­dy na tak­mer 55 rokov sta­ré auto. Jed­na vec ma však pred­sa len poriad­ne hne­vá: pod volant s tenuč­kým ven­com sa mi led­va zmes­tí steh­no. Ešte­že sedad­lá sú mäkuč­ké.

Za mnou v kabí­ne je nič. A ďal­ší moment vizi­onár­stva kon­cer­nu GM – schrán­ka pod pod­la­hou (nefo­tí­me, je tam pri­ve­ľa nepo­riad­ku). Bato­ži­no­vý pries­tor inak vyze­rá veľ­ko­ry­so, neboj­te sa, že by sa vám nie­čo zako­tú­ľa­lo až k zadným svet­lám. Je tu prieč­ka tes­ne za oknom a za ňou nádrž na pali­vo.

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

Jedi­ný ame­ric­ký „špor­tiak“

Mno­hí majú ame­ric­ké autá zafi­xo­va­né ako hara­bur­dy, kto­ré sa zľak­nú aj tiah­lej zákru­ty na diaľ­ni­ci. Cor­vet­te by ich moh­la vylie­čiť, ide­ál­ne nie­kto­rá z ostat­ných dvoch gene­rá­cii. Ale ani C2 nebo­la úpl­ne na zaho­de­nie. Tuhá nápra­va už bola minu­los­ťou, aj keď… dife­ren­ciál pria­mo na ráme a dve rame­ná v tva­re U a s cen­trál­nou lis­to­vou pru­ži­nou (kto­rú pou­ží­va Cor­vet­te dodnes), nie sú prá­ve defi­ní­ci­ou mul­ti­lin­ku.

Výber moto­rov bol na začiat­ku veľ­mi jed­no­du­chý – 5,4-litrový V8 small-block, ale v šty­roch výko­no­vých stup­ňoch (186 kW, 224 kW, 254 kW a 268 kW so vstre­ko­va­ním pali­va). Neskôr pri­šiel aj big-block, zosta­nem však pri tom­to aute s 224 kW.

Motor so štvo­r­i­tým kar­bu­rá­to­rom Car­ter AFB, znie na svo­ju éru až prí­liš kul­ti­vo­va­ne a jeho spo­je­nie s auto­ma­tic­kou pre­vo­dov­kou mi len potvr­dzu­je pocit, že toto je skôr GT než ostré auto. V prvom momen­te si pri­tom vôbec neuve­do­mu­jem, aké ťaž­ké to mal osem­va­lec s pre­vo­dov­kou Powerg­li­de. Znal­ci sa mi už teraz reho­cú, pre­to­že ten­to auto­mat má na dneš­nú éru absurd­ný počet stup­ňov – dva.

Nepre­há­ňať

Dyna­mi­kou teda toto auto roz­hod­ne nestrh­ne pozor­nosť, akú by si za svoj výzor zaslú­ži­lo. Chví­ľu trvá, kým sa člo­vek ska­ma­rá­ti s ten­kým ven­com volan­tu, ria­de­nie s obe­hom guľô­čok má mier­nu vôľu, rea­gu­je však veľ­mi pri­ro­dze­ne. Cor­vet­te je vcel­ku kom­pakt­ný kúsok auta s ráz­vo­rom len 2,5 met­ra a dĺž­kou 4,5 met­ra. Čiže nie, nebo­jí sa oblú­kov, vie aj cel­kom pri­ro­dze­ne zato­čiť.

Z bŕzd mám mier­ne digi­tál­ny pocit, po stla­če­ní pedá­lu sa chví­ľu nič nede­je, a potom prí­de neja­ký náznak spo­ma­le­nia, dáv­ko­va­nie je zľah­ka nezná­my pojem. C2 bola pre­lo­mo­vá aj v oblas­ti bŕzd, no šty­ri kotú­če namies­to šty­roch bub­nov dosta­la až v roku 1965.

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

Fan­tá­zia

Po otvo­re­ní dve­rí tak­po­ve­diac vypad­nem z auta rov­no na chod­ník, zadr­ží ma len obrov­ský volant. Prá­ve pre­tlá­ča­nie steh­na popod jeho veniec, by ma pri kaž­do­den­nom pou­ží­va­ní hne­va­lo azda naj­viac. Inak je C2 taký „štra­mák“, pán­ko so sláv­nou minu­los­ťou, kto­rý si už môže dovo­liť nosiť sa len tak na obdiv všet­kým. Neviem, či mi ten­to bon­vi­ván­sky cha­rak­ter impo­nu­je, ale už len kom­bi­ná­cia dizaj­nu a rari­ty, robí z tej­to Cor­vet­te kle­not kaž­dej zbier­ky.

Písať ódy po pár hodi­nách voze­nia, počas kto­rých z rešpek­tu pred samot­ným autom (o maji­te­ľo­vi ani neho­vo­riac), to sa robí naozaj ťaž­ko. Naj­mä mi v hla­ve vŕta ten auto­mat… Aj napriek tomu to pri 90 km/h točí ako moder­ný die­sel. Však tej­to C2 píšu maxi­mál­nu rých­losť 201 km/h. To si nech­cem ani pred­sta­vo­vať, na mäk­kom pod­voz­ku cel­kom posta­čí aj polo­vi­ca. Veru, nevy­ze­rá to ako člá­nok od člo­ve­ka, kto­rý šofé­ro­val jed­no z áut svo­jich snov.

Mož­no by som si ho mal tro­chu pre­de­fi­no­vať: karo­sé­riu nechám tak, len dám pod ňu sedem­lit­ro­vý big-block a štvor­stup­ňo­vý manu­ál, plus tie kotú­čo­vé brz­dy. Áno, tak­to by to moh­lo byť… Nuž ale nie je to moje auto, pre­to ešte napo­sle­dy nasať tu atmo­sfé­ru (tiež ste si všim­li, ako krás­ne sta­ré autá voňa­jú poc­ti­vou mecha­ni­kou?) a vrá­tiť kľú­če do diel­ne Hol­le­nu. Môžem pokoj­ne spá­vať a dúfať, že také­to stro­je hádam zosta­nú imún­ne pro­ti epi­dé­mii elek­tro­de­bi­li­ty.

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

foto: Mar­tin Ruisl

zdroj: autofans.sk

Pridať komentár (0)