Eva Ježo­vi­čo­vá: Mní­si majú zmy­sel pre humor

Jaroslav Dodok / 19. júla 2015 / Lifehacking

Ako vyze­rá život mní­chov v malej kra­ji­ne menom Thaj­sko? Pre­čo je ich múd­rosť tak oce­ňo­va­ná, že ich filo­zo­fii veria ľudia po celom sve­te? Aké je to prejsť uli­cou a ponúk­nuť býva­nie bez­do­mov­co­vi, kto­ré­ho hra­ni­cou vďač­nos­ti je triez­vosť a potom už len opi­losť?

 

Dnešný rozhovor vznikol v neskorých nočných hodinách s človekom, ktorý smrdí človečinou. Evka Ježovičová vyštudovala žurnalistiku, precestovala svet, má neobyčajný zmysel pre spravodlivosť a i napriek tomu, že pracovala v reklamnej agentúre Mavio Media sa rozhodla bojovať s veternými mlynmi. Jej cesta ju priviedla na mestský úrad vo Zvolene…

 

evka jezovicova profil

 

Po rokoch strávených na UKF v Nitre si sa vrátila do Zvolena. Na prvý pohľad by som povedal, že veľa necestuješ a skôr si užívaš pohodlie domova. Alebo sa mýlim?

Presne nad tým som dnes uvažovala. Vystihol si to. Užívam si pohodlie aj nepohodlie domova. Objavujem jeho možnosti akoby som tu začala žiť celkom odznova. Hľadám miesta, na ktoré sa dá ísť a ľudí, ktorých sa dá stretnúť. Každým dňom sa presviedčam, že je tu mnoho jedného aj druhého. Dobrodružstvo je teraz pre mňa byť tu, vo Zvolene. Cestovania už bolo dosť.

 

Takže si predsa len skúmala svet navôkol. Ako vyzeralo tvoje prvé veľké cestovateľské dobrodružstvo?

Hrozne (smiech). Odišla som v sedemnástich s kamarátkou do Dublinu, kde sme mali mesiac pracovať. Keďže sme boli primladé, práca nakoniec nevyšla, takže sme väčšinu času trávili doma medzi štyrmi stenami a snažili sa ušetriť peniaze, ktoré sme nemali. Írsko bolo krásne, ale s kamarátkou nás tento pobyt nezblížil, práve naopak. Domov som sa vrátila chudobná, vynervovaná a zahanbená. Dodnes neviem, prečo ma rodičia pustili. Ale som im vďačná. Vďaka tomu som začala cestovať ešte viac. Chcela som si dokázať, že to zvládnem.

Na tvojom mieste by som sa cítil pred rodičmi dostatočne ponížený. Ako si im to vysvetlila? Pochopili ťa vôbec?

Presne tak som sa aj cítila. Uvedomila som si, že mali pravdu, keď ma odhovárali. Samozrejme neboli radi, že to takto dopadlo, ale určite mi nezabudli pripomenúť túto pravdu, ktorú som už vedela. Ale ako vieš, v sedemnástich si človek všetko musí odžiť na vlastnej koži, inak rodičom neuverí. No a ono je to často rovnaké aj neskôr. Rodičia sú však zázrační práve v tom, že napriek tomu, že vy zlyháte, oni vás znova podržia.

evka jezovicova portugal

 

 

Takže prišlo ďalšie a ďalšie dobrodružstvo. Potom takzvané Thajsko…

Nejde ani o to, že by šlo o vyslovene netradičnú exotickú destináciu, dnes je dostupnosť Thajska aj medzi Slovákmi pomerne veľká. Išlo skôr o to, aká tá thajská cesta bola…

 

Aká teda bola?

Môžeme použiť slovo netradičná? Nebola to len cesta do fyzickej krajiny, ale aj tak trochu do krajiny duše. Cestovanie je napokon vždy hlavne o tom. Ale aby sme boli konkrétni, bol to meditačný pobyt na ostrove Koh Yao Noi blízko Phuketu.

 

Ako si sa do Thajska dostala?

Cestovala som s organizáciou Peace revolution, ktorá umožňuje ľuďom z celého sveta na tento pobyt ísť. Najprv však musia absolvovať 42-dňový sebarozvojový program doma. Učia sa meditovať s thajskými mníchmi a pracujú na sebe. Keď to zvládnu a sú vybratí, putujú na tento malý zelený ostrov. Vyzerá ako raj, ale je to skôr skúška ohňom. Prežiť všetku tu klímu, hmyz, a do toho mníšsky režim s dvoma jedlami a štyrmi meditáciami denne je pomerne náročné.

 

mnich

 

Ak tomu správne rozumiem – v Thajsku si žila s pravými mníchmi. Ako vyzerá ich bežný život?

Už som s nimi predtým “žila” týždeň v Belgicku. V Thajsku to však bolo iné, pretože tu boli naozaj doma a my sme vlastne boli u nich na návšteve.

 

V čom je ten rozdiel?

Museli sme rešpektovať ich tradície a zvyky. To znamenalo vstávať o piatej, meditovať ešte pred raňajkami a potom ešte trikrát do konca dňa. Museli sme ich slušne zdraviť, ako ženy sme sa k nim nemohli veľmi priblížiť a už vôbec nie byť s nimi osamote. Išlo totiž o theravadu, teda najstarší budhizmus, kde stále platia takéto konzervatívne pravidlá. Neboli to však obyčajní mnísi, ale školení danou organizáciou, takže komunikácia s nimi bola ľahšia. Dosť sa nám venovali, radili nám a učili nás mnohé zaujímavosti z ich filozofie, najmä vedu o myslení a meditácii alebo čokoľvek, čo nás zaujímalo. Boli to nesmierne múdri muži a rozhovor s nimi bol vždy zážitkom. Zaujímavé ešte v tejto tradícii je, že si mnísi nemôžu sami pripraviť jedlo, takže vždy čakajú na toho, kto im ho podá.

 

Takže ste sa angažovali vy…

Ako ženy sme im ho nemohli podávať priamo z rúk do rúk, museli sme ho vždy položiť najprv na stôl. Nepatrí sa ani ukazovať na nich nohami, čo sa mi teda pár krat stalo. Mnísi však našťastie mali zmysel pre humor (smiech).

evka mnich

 

Čo si na ich filozofii ceníš najviac?

Múdrosť a nadhľad. Hlboké porozumenie toho, že kvalita života človeka a jeho šťastie závisí hlavne od neho samého, takže s tým je spojená schopnosť prevziať zodpovednosť za vlastný život. Zároveň pripúšťajú zlyhania, vedia, že človek sa učí celý život a podľa ich filozofie, založenej na karme, má dokonca niekoľko životov, čiže niekoľko pokusov. No a fascinuje ma hlavne ich dôraz na myslenie. Budhizmus je veľmi praktická filozofia a podáva jasný návod na štastný život.

 

Meditovanie s mníchmi neostalo len tvojou spomienkou. Venuješ sa mu aj na Slovensku. A pridala si k tomu jógu…

Joga sa venujem už dlhšie. Ešte od dôb, kedy som o meditácii ani len netušila. Joga s meditáciou sú ale spojené nádoby a v podstate im ide o to isté. Kým joga je hlavne cvičenie tela, meditácia je cvičenie mysle. Oboje však smeruje k harmónii človeka. A presne tento význam to má. Keď ste fit po oboch stránkach – fyzickej aj psychickej, zvládnete čokoľvek. Stávate sa veľmi efektívnym a užitočným tvorom. No a celkovo ste šťastnejší a zdravší.

.mnisi

 

Jógu som dlhé roky vnímal ako aktivitu predovšetkým ženského introvertného publika. Ešte stále mám akúsi bariéru, pretože mám pocit, že je to moc pokojný “šport”, ktorý pre chlapov nie je určený…

No vtipné je, že v mieste, kde joga vznikla, sú jogínmi hlavne muži (smiech).

 

Muži?

U nás ju cvičia predovšetkým ženy. Ešte som neprišla na to, prečo. Myslím, že je to spojené s tým, že joga pracuje s človekom celkom ináč. V joge si nevybíjate energiu alebo povedzme agresiu súťažením (aj keď samozrejme, každý druh jogy je iný, ja hovorím hlavne o hatha joge) a nejde v nej ani o výkon. Možno práve preto joga mužom hneď nesedí.

 

O čo teda ide?

Je to jemné cvičenie, ktoré vás veľa učí o hraniciach vášho tela, trpezlivosti a pokore. Joga sa vníma ako cvičenie pre pokojných, ale ja napríklad nie som zrovna pokojný typ. Myslím, že v joge hľadám protipól, tú už spomínanú harmóniu, upokojenie. Pokoj a pomalosť však mnohých ľudí na začiatku iritujú a nevedia si na nich zvyknúť. To je potom tá spomínaná pokora.

 

Vráťme sa k tým mužom. Ako sa cítia, keď vyskúšajú jogu?

Vždy ma baví, keď príde na jogu nejaký vyslovený športovec a po chvíli je celkom zničený. Nevie sa dostať do pozícií, je nepružný, nevládze. Joga je totiž celkom iné cvičenie ako napr. silové športy. Odporúčam ju však každému, kto má otvorenú myseľ. Človek, ak dobre počúva, veľa sa dozvie. Hlavne o sebe.

evka jezovicova cokofest

 

 

Vidím to tak, že sa venuješ všetkému možnému, len nie žurnalistike, ktorú si vyštudovala.

Žurnalistika ma vždy bavila, ale nikdy ma neživila. Neviem prečo. Asi som ešte neprišla na to, ako to, čo ma baví, pretransformovať na to, čo ma živí. Dlho som si myslela, že zo mňa novinár nebude a čiastočne si to myslím aj dnes, preto robím niečo iné.

 

Chvíľu si však písala pre magazín Áno!

Písanie a tvorbu však neopúšťam. Bez toho sa žiť nedá. Áno magazín bola výborná skúsenosť, tam som pričuchla k naozajstnej novinárčine o niečo viac. Bol tam tvorivý, ale aj prísny tím a veľa som sa naučila. Bolo tam tiež nadšenie a je škoda, že sme to nedotiahli ďalej. Dnes to mohol byť Mesačník M.

 

V súčasnosti občas zahliadnem tvoj blog. A jeden ma teda šokoval od momentu, keď som si ho všimol. Príbeh dvoch pánov z ulice, ktorých ste doma ubytovali nie je práve jedným z tých, o ktorom by sa hovorilo vo večerných správach… 

 

Doma celkom nie, ale v dome po starkých. Občas tam niekoho ubytujeme, väčšinou chodia samé sociálne prípady. Už to pomaly vyzerá, že tam máme sociálnu ubytovňu.

 

Aha…

Človek si takto uvedomí, koľko nešťastných prípadov chodí ulicami.

 

Píšeš, ako by bolo bežné, že na Slovensku poskytujeme nocľah bezdomovcom v domoch svojich rodičov. Ako sa zrodila táto myšlienka?

Myšlienka sa nijako nezrodila. Mamu prosto štvalo, že dlhodobo chodila okolo jedného pána žijúceho na nejakom nemožnom mieste na ulici. Tak sa ho jedného dňa opýtala, prečo tam leží a ponúkla mu nocľah.

 

Ale veď je to človek, ktorý zapácha a môže mať podivuhodnú minulosť. Nie je to risk nasťahovať si do domu takúto osobu?

Asi áno. Neviem, myslím, že mama takto neuvažovala. Navyše, ten chlapík na tom nebol ešte výrazne zle, bolo mu treba pomôcť.

 

evka jezovicova istanbul

 

 

Vie sa takýto človek z pomoc vôbec odvďačiť?

Áno aj nie. Myslím, že po hranicu svojej triezvosti je naozaj vďačný. Potom je hlavne opitý.

 

Má to teda význam?

Má. Ináč by ten človek na ulici zomrel. Možno nie úplne, teda nie hneď. Ale zomrel by duchovne. Nevidel by cestu, celkom by sa vzdal. Takto cestu vidí. To, že ju niekedy nechce vidieť, je už druhá vec.

 

Toto smrdí človečinou… Čím vás tento bezdomovec prekvapil?

Myslím, že mamu by si najradšej zobral (smiech). A veľmi bol dojatý, keď do domu prišlo bábo. A tiež sa ponúkal, že s niečím pomôže. Potrebuje niečo robiť, lenže nie je to vždy také jednoduché.

 

Asi je namieste sa ťa opýtať za čím v živote kráčaš. Čo chceš v živote dosiahnuť?

Ťažká otázka.

 

 

Avšak dôležitá.

Budem musieť asi použiť klišé. Určite kráčam za šťastím. A dosiahnuť chcem múdrosť. Je to klišé?

 

Kráčaš za šťastím a prijala si výzvu pracovať v samospráve. Na mestskom úrade. Na mieste, ktoré sa so šťastím veľmi nespája. 
 
(smiech)
 
 
Prečo?
 
Prečo som to prijala alebo prečo sa to nespája so šťastím? No prijala som to presne preto, aby som zistila, prečo sa to s tým šťastím nespája. Idem tam vlastne na prieskum.
 
 
To stačí?
 
Chcem samozrejme urobiť niečo pre to, aby sa to so šťastím spájať začalo. Pracovať pre mesto a skvalitňovať jeho služby by malo byť šťastím, nie? Robiť niečo pre ľudí, aby sa mali lepšie alebo aby sa aspoň cítili lepšie. To by malo byť pomerne šťastné poslanie.
 
 
Nemáš pocit, že na tých našich úradoch je už celý systém natoľko prehnitý, že spolu s motiváciou úradníkov a stereotypom je to akurát tak boj s veternými mlynmi?
 
Nemôžem na to odpovedať, pretože som tam len pár dní, poviem ti potom. Keby som dávala na svoje pocity, tak tam nejdem.
 
 
Prečo?
 
Pocity často zavádzajú. Ja potrebujem reálnu skúsenosť. Navyše, vždy to ide od človeka k človeku. A ja som mala šťastie, že za tých pár dní, čo som tam, som spoznala vynikajúcich ľudí ochotných robiť a tvoriť. To je základ.
 
 
Dobre. Bavme sa konkrétne. Čo chceš alebo môžeš zmeniť?
 
Určite chcem zmeniť a zlepšiť komunikáciu mesta. Marketing. Vizuálnu stránku. Podujatia. V krajine ideálov mením aj atmosféru v meste a (ne)ochotu ľudí spolupracovať. Teraz som však v reálnom prostredí a okrem toho, čo chcem, si ujasňujem, čo môžem.
 
evka jezovicova title
 
 
Už pred tým ako si sa dostala na mestský úrad si vo Zvolene pripravila Uzólium. Predstavíš nám toto podujatie?
Uzolium vychádzal z mojej dlhodobej vízie dať dokopy Zvolenčanov a niečo pre nich vytvoriť. Ukázať im, ako ľahko sa dajú robiť príjemné veci, ako ľahko sa dá oživiť mesto. Hoci nebolo to nakoniec vždy ľahké, podarilo sa. Zároveň to bola myšlienka kolegu, ktorý sníval o zvolenskom Waves. Veľa podnikov a v nich koncerty v jeden večer. Lokálne kapely v lokáloch a lokálni ľudia.
 
 
Najčastejšie sa ľudí pýtam akú kávu majú radi. Na teba ma však inú otázku: akú čokoládu máš najradšej?
Čokoládu mám najradšej. Akúkoľvek. Nie je to síce zrovna odpoveď hodná čokoholika profesionála, ale je to tak. Ale nie, najradšej mám dobrú čokoládu. Dobrá čokoláda je voňavá, chrumkavá a nedá sa jej zjesť veľa. Dobrá čokoláda je pre mňa najmä horká. Dobrá čokoláda je nezabudnuteľný zážitok, niečo, čo pozláca život človeka a jeho deň.
 
 
Je to tým, že si organizovala Čokofest?
Pozerám sa odvtedy na čokoládu ináč. Viem už rozoznať kvalitnú od nekvalitnej. Som fascinovaná, koľko ľudí na Slovensku robí kvalitnú čokoládu a najmä s akým nadšením a láskou.
 
 
Si si istá?
 
Veď naša čokoláda vyhráva svetové ceny! Preto okrem toho, že čokoládu milujem, robí ma hrdou na moju domovinu. Sladké Slovensku prospeje. Vyrobené doma a kvalitne mu prospeje ešte viac.  Myslím, že aj o tom bol nakoniec Čokofest. Primárne vznikol ako myšlienka mojej spolužiačky, ktorá snívala o vlastnom čokládovom festivale. Keďže rada plním ľuďom sny, pomohla som jej tento festival zrealizovať. a myslím, že pre nás všetkých bola nakoniec ako zo sna
 
 
evka jezovicova cokofest profil
 
zdroj: jaroslavdodok.com 
 
Pridať komentár (0)