Grimaso z H16: Hejt od konkurencie z nás spravil legendárnu kapelu

Začínal v Petržalke s kultovou zostavou H16, ktorej súčasťou je dodnes. Štýlovo je tvorba H16 ovplyvnená najmä rapom amerického juhu a crew zatiaľ natočila 4 albumy a 12 videoklipov. Ich hity ako Vitaj v meste, Nemaj stres, Nech vidia alebo Zarábaj keš poznajú aj ľudia, ktorí sa medzi fanúšikov rapu nerátajú.

Napriek zaneprázdeniu sa Grimasovi darí plniť si sny a venovať sa aj individuálnej tvorbe. V súčasnosti tvorí tracky, na ktorých slovo nenájdeš a ako producent vydal tri albumy a v súčasnosti vydáva sólové EP. Spolupracoval aj s mladými undegroundovými interpretmi ako jeFobia Kid či Sak10Denz.

zdroj: Grimaso

Zameriavate sa aj na inštrumentálnu tvorbu. Ako sa producent rapu dostane k takto odlišnému žánru?

Ja som na elektronickú inštrumentálnu hudbu musel dorásť a vyzrieť, pretože som po tom vždy túžil. Teraz vydávam taký svoj pokus EP Point of view, teda uhol pohľadu, na ktorom sú 4 skladby. Je to pre mňa štart niečoho nového, čoho som sa na jednej strane obával, ale reakcie sú zatiaľ super a to napriek tomu, že cestu k tomuto štýlu si ľudia hľadajú dlhšie. Ja som k tomu pritom prišiel relatívne jednoducho. Snažil som sa ako producent odovzdať emóciu a popritom ma rozčuľovalo, že mi to niekto slovami kazí. (smiech)

V čom je podľa vás problém?

V tom, že ľudia sú veľmi zvyknutí na slovo resp. spev, alebo rap. Cestu k fanúšikom rapu zrejme nájde len ťažko. Výhodou je, že získavam tých nových, ktorí sú skôr z prostredia alternatívnej hudby. Nájde sa, však aj veľa ľudí, ktorí netušia, že sa niečomu takémuto venujem. Chcel by som ľudí naučiť aby počúvali aj hudbu nielen text.

Ako by ste svoju súčasnú sólovú tvorbu charakterizovali vy?

Stále je to „street style“, ale trocha zachádzam aj do vkusného IDMka. Nájdete tam prvky dubstepu, alebo trapu a určite tam je cítiť aj inšpiráciu drum and bassu. Rozdiel je napríklad v tom, že u mňa sú bicie výrazne pomalšie.

Čo je pre vás pri tvorbe najdôležitejšie?

Byť iný. Byť sám sebou a byť kreatívny. Tak k nej pristupujem od začiatku, od roku 2004. Trendy v hudbe sa menia neustále a často prichádzajú inšpirácie aj zo zahraničia. Týmto sólovým projektom som chcel prekvapiť, hoci je to ťažšia cesta. Mohol som urobiť klasiku, na ktorú sú všetci zvyknutí a očakávajú ju, ale o to som nestál.

Prečo vás volajú Grimaso?

To je prezývka od chalanov z ulice v Petržalke, ktorá vznikla úplne stupídne. Ja som bol zamyslený, dáko som sa zatváril a na to môj kamarát Roman zahlásil, že hen aký Grimaso. A už mi to zostalo. Predtým ma volali aj Fat Boy a Fíbí, ale aj Fibaso.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Bolo nás veľmi málo. Na začiatku som bol ja, Hajtkovič a ešte DJ Kebar. Ostatné legendy boli mimo Petržalky, ale tou najväčšou bol podľa mňa Hajtkovič, ktorý mal svoj sound, samploval slovenskú klasiku, čo bolo veľmi zaujímavé a mňa to veľmi inšpirovalo. Vtedy som si uvedomil, že aj ja chcem tvoriť vlastný štýl s vlastným zvukom, čo sa mi podarilo. S H16 nastal prelom prvým albumom, ktorý obsahuje niekoľko legendárnych hitov. Mali sme to šťastie, že frázy z nich zľudoveli.

H16 bola od začiatku špecifická, pretože sme začínali ako veľká crew, ktorú tvorili raperi, DJ-i, ale aj producenti. Pôvodnú H16 som tvoril ja, Branislav Korec, známy aj pod pseudonymom Kardinál Korec a Otis, Michal Dušička, známy aj pod pseudonymom Majk Spirit, Dilema, alebo Koko Najs, Juraj Wertlen, známy aj pod pseudonymom Cigo, Babo C alebo Malý Princ, Abe, ktorý bol tiež producent a DJ a Billy Hollywood či Janko. Poslední dvaja sa neskôr vybrali sólo, hoci stále máme super vzťahy. Janka som vystriedal ja a začal som sa spolupodieľať aj na koncertných vystúpeniach. Dovtedy hrával len Janko. Táto výmena prebehla niekedy okolo roku 2008. Úlohy máme jasné a každý vie čo má robiť.

Ako sa vyvíjal rap u nás?

U nás sa rap začal presadzovať až v 90tych rokoch spolu s interpretmi ako Dávid zo Senca, alebo Žužuleta. Ja som bol vtedy na základnej škole a bral som to vtedy ako srandu. Tieto prvé pokusy  boli ešte veľmi nevyzreté či už zvukovo, ale aj hudobne. Zároveň, ale boli veľmi dôležité kvôli svetlým momentom a brutálnym skladbám napríklad od Zvuky ulice. Nebolo to dokonalé a nedosahovalo to v tom čase špičkovú kvalitu, ale všetkým týmto ľuďom patrí veľký rešpekt.

Kedy sa tá úroveň zmenila?

Až s nástupom Trosiek a Veca, kedy tie skladby začali mať istú úroveň zvuku, ale aj celková kvalita tvorby išla vďaka nim hore. Bolo to vyzreté a bolo to super napríklad aj  porovnaní so Zvuky ulice. Zlomom bol určite aj album Reč naša od Názov stavby. Bol to prvý album, pri ktorom sme si povedali, že sme naňho ako Slováci hrdí, pretože vznikol doma.

Pre vás bol prelomom album Kvalitný materiál, vedeli by ste sa spätne vyjadriť, že prečo?

To bol album, ktorý bol na tú dobu prelomový. Podarilo sa nám definovať zvuk, ktorý následne všetci kopírovali. Každý dovtedy kopíroval Názov stavby a Čistý chov. Aj sme si vtedy robili srandu, že keď niekto rapoval ako Čistý chov tak „staval“. Nám sa vtedy podarilo prísť s novým revolučným, americkým, double timeovým štýlom. Pridávali sme aj americké jazzové a popové klasiky. Keď sa na to pozriem spätne tak tam boli strašne drzé rýmy. Samých seba sme korunovali za kráľov, čo ostatní raperi nevedeli rozdýchať a pustili sa do nás. Nevedeli, že ich hate bude extrémna pozornosť pre nás a tým pádom nám rástli čísla aj popularita. Ich hate z nás spravil legendárnu kapelu. Druhý album bol práve o tomto hate. Bol kvalitný, ale podstatne menej kontroverzný.

Dá sa rapom uživiť, alebo popri tom robíte aj niečo iné?

Myslím, že som príkladom toho, že sa dá. Odkedy sa živím hudbou, tak som v robote nebol ani deň. Dá sa zarobiť aj veľmi slušne a nejaké tie veľké prachy sme za tie roky otočili aj my. Dnes je to ťažšie, pokiaľ človek nechce robiť úplný mainstream. Nám nejde len o pre prachy, a tak si radšej niečo odoprieme, než by sme zo seba mali urobiť kapelu tretej cenovej.

To ma privádza k otázke – komercia alebo underground? A tým teda nechcem povedať, že by medzi tým nič neexistuje…

Je medzi tým pomerne veľký zdravý stred. Napríklad, ak sa pozriete na Majky Spirita tak on je mainstream a na tom sa bez problémov zhodneme. V momente, keď sa vráti do H16, tak je to ten istý chalan z ulice čo si neberie „servítky pred ústa“. On sa snaží prehovárať k ľuďom edukatívnym spôsobom a zanechať odkaz. Problém je, keď niekto používa najlacnejšie rýmy a je to na úrovni zábavy tretej cenovej.

Kto robí podľa vás úplnú komerciu?

To je ťažko povedať, lebo každý si prešiel dákym undergroundom. Aj Kali má veci, ktoré sú tvrdé, ale to sa bavíme o albumoch. Single sú vždy popovejšie. Mainstream je aj Rytmus, alebo Ego, pritom obaja majú rôznorodú tvorbu a nájdete tam všetko. Každý si musí prejsť svojou cestou, aby pochopil kto je. Súdiť niekoho podľa jedného songu je choré.

Ako sa posúva sound?

Sound a mastering sa vývíja šialeným tempom. To čo dokážu producenti vypustiť do sveta každý rok je šialené. Veci, ktoré som počúval v roku 2006 sú dnes už hrozné. Americké kapely nás zvukovo veľmi rozmaznávajú a potom ich tu my, chudáci, musíme dobiehať. To nie je sranda a netýka sa to len rapu, ale hudby všeobecne. Napríklad, aj keď zvučíte orchester, tak už to znie ako z CD-čka.

Máte radšej staršie zašumené nahrávky, alebo radšej tento vyhajpovaný zvuk?

Čo sa týka tých charakteristických šumov, tak poznám ľudí, ktorí ich do nahrávky aplikujú zámerne. Ja osobne nechápem ako je možný ten zvukový výtlak, ktorý majú súčasné americké nahrávky. Sú tak neskutočne nahlas, že nechápem, ako je to možné. Ja som si jedného dňa povedal, že kašlem na tú hlasitosť, pretože robiť tú hudbu tak, aby to človeku odpálilo uši, sa mi zdá choré. Na druhej strane poznám producentov, ktorí tú hudbu zámerne stišujú a pridávajú tam také tie charakteristické šumy, toho starého undergroundu. My sme niekde uprostred a robíme to tak trocha naopak. Myslím tým, že kedysi sme sa snažili mať ten zvuk čo najčistejší a nedarilo sa nám to a teraz sa z toho začína stávať trend.

V čom sa rap zmenil oproti dobám, kedy ste začínali vy?

V pretlaku. Nás bolo zopár a veľa ľudí sa nám smialo, že čo tu šaškujeme. Teraz je tých talentovaných „deciek“ strašne veľa či už je to FobiaKid s ktorým spolupracujem,ale aj ďalší super interpreti.  Je na nás starých, aby sme ich potlačili, ale to či si to publikum vyberie a prijme za svoje ovplyvniť nedokážeme.

zdroj: Grimaso

Aké sú vízie do budúcnosti? Budete pokračovať len sólo?

Určite nie. Chcem si zachovať všetky spolupráce a ďalej pracovať aj s nováčikmi. Pritom ma sólová inštrumentálna tvorba stále fascinuje a určite od nej neupustím. Zrejme to budem naďalej riešiť paralelne a venovať sa aj tvorbe v tomto štýle. Pre mňa je dôležité nepodľahnúť nevkusnému mainstreamu a tvoriť kvalitnú hudbu.