Huawei s Attilom Véghom plnia sny: Najinšpiratívnejšie víťazné príbehy Slovákov

Cesta za snom nebýva ľahká a zákonite sa na nej objavia aj prekážky. Spoločnosť Huawei s Attilom Véghom preto podporili troch talentovaných Slovákov na ich ceste za osobným cieľom.

Začiatkom februára prišiel známy výrobca smartfónov Huawei s netradičnou aktivitou. Keďže sama spoločnosť píše svoj vlastný, a niekedy nie ľahký príbeh, rozhodli sa v Huawei podporiť trojicu talentovaných Slovákov na ich ceste za splneným snom.

Hlavnou tvárou a motivátorom nebol nikto iný, ako známy zápasník Attila Végh, ktorý sa tiež podieľal na výbere trojice výhercov. Všetkých spája to, čo je pri plnení snov najdôležitejšie: Odhodlanie kráčať za svojím cieľom bez ohľadu na to, čo príde do cesty.

Ultrabežkyňou na dôchodku

Osobné sny a plány nemávajú iba ľudia v dvadsiatke či tridsiatke. Živým stelesnením toho, že vek je len číslo a na splnenie sna nikdy nie je neskoro, je ultrabežkyňa Soňa Macejáková.

„K behu som sa dostala v podstate náhodou. Hrou osudu som sa v mojich 55-rokoch ocitla nečakane v Keni. Za šumu mora sa mi nohy zabárali do piesku. Bežala som za dcérou so slovami: „Ale ja neviem behať“ a morský vánok mi prináša jej slová: „Mami, veď ty beháš celkom dobre.“ Táto veta rozhodla o mojej budúcej bežeckej kariére. V roku 2011 sa môj život rozdelil na dve časti – na beh a všetko ostatné,” popisuje nadšená Soňa.

„Keď som mala 58 rokov, odbehla som si v Čachticiach prvý polmaratón. Aktuálne mám odbehnutých 86 polmaratónov a v celej histórii Slovenska som v počte odbehnutých polmaratónov medzi ženami bez rozdielu veku na prvom mieste. A z počtu 31-tisíc žien z ČR a SR bez rozdielu veku v celej histórii som na druhom mieste, ale na to prvé čoskoro dobehnem,“ hovorí s úsmevom ultrabežkyňa.

„Môj prvý maratón som si odbehla v 62 rokoch. Zároveň to bol aj taký „mini“ vytrvalostný beh. V Šamoríne som minulý rok v 12-hodinovke odbehla 75 kilometrov a 106 metrov. Niekoľko polmaratónov som odbehla naboso a zaujímavé je, že čas dobehu do cieľa bol lepší ako v teniskách. A behám aj v kategórii beh so psom, čo ma tiež veľmi baví. Asi je z mojich slov jasné, že behu som úplne prepadla,“ popisuje dôchodkyňa z Bratislavy.

„Chcela by som si odbehnúť maratón v New Yorku a tiež napísať knihu o mojich behoch. Postupne si sny plním, ale chcela by som viac behať po celom svete, čo je samozrejme finančne dosť náročné. Teší ma, že inšpirujem bežcov, čo by mi mohli byť v podstate vnúčatami a na každom behu mi fandia,“ uzatvára bežkyňa a dodáva, že chce z výhry financovať svoju vlastnú knihy o behaní.

Ultrabežecký príbeh zaujal natoľko, že sa stal jedným z víťazných. „Príbeh pani Macejákovej je veľmi sympatický. Sami v Huawei totiž vieme, že úspech je doslova beh na dlhé trate. Začínali sme ako malý startup a teraz sme niekde na dvadsiatom kilometri. A hoci nám často hádžu polená pod nohy, vieme, že to netreba vzdávať,“ hovorí Thomas Liu, country manager spoločnosti Huawei na Slovensku.

zdroj: Huawei

Krása v netradičných šperkoch

Príbehom číslo dva nás privádza do sveta umenia a dizajnu. „Ako dieťa som mala jednu obrovskú túžbu: byť v dospeláckom živote šťastná,“ hovorí mladá umelkyňa Eva Vokounová. „No a teraz tu sedím ako 31-ročná žena a za jedno z najväčších šťastí v mojom živote považujem to, že môžem každý deň robiť prácu, ktorú milujem,“ hovorí dizajnérka, ktorá si plní sen o vlastnej značke šperkov.

„Som umelec telom i dušou. Neprejde deň, kedy by moje ruky neboli ufúľané od farby, či deň, bez túžby niečo tvoriť. A tak som sa dostala k šperkom,“ popisuje Eva. „Túžila som však po niečom, čo nikto iný nemá. Tak mi napadli záušnice. Sú to šperky, ktorými zdobíte okolie ucha a dávajú sa za ucho,“ približuje svoj nápad mladá dizajnérka. Najprv tvorila iba pre seba, avšak objednávok od kamarátiek stále pribúdalo. A tak rozhodnutie venovať sa tvorbe záušníc naplno na seba nenechalo dlho čakať.

„Hodila som sa do vody s produktom ktorý nik nepozná, navyše netušiac, čo znamená plávať. Bez akéhokoľvek kapitálu, či plánu. A topila som sa! Topila som sa deň čo deň. Nie je pre mňa nič krajšie, ako ten moment, kedy prestávate veriť v ďalší nádych, no príde niekto, kto vám dodá kyslík.“

“Naučila som sa mnohé o marketingu, účtovníctve, sociálnych sieťach. Sama fotím, vytváram a spravujem si e-shop. Stále je tu však technická stránka výroby. Šperky tvorím výlučne z dreva, ktoré by inak bolo zbytočným odpadom. Je to náročný proces, od kresby až po výrez samotného kúsku. Papier totiž znesie, ale skutočnosť sa môže líšiť,“ hovorí talentovaná dizajnérka, ktorá mala už v čase písania svojho príbehu jasnú predstavu, na čo by prípadnú výhru použila – špeciálny stroj, ktorý jej proces tvorby výrazne uľahčí.

zdroj: Huawei

Na ceste na Tomorrowland

Bez hudby si mnoho z nás vie len ťažko predstaviť život. Jedným z nich je aj Aleš Majerčík, nádejný producent hudby zo Zvolena.

„Keď som bol malý, vždy som rád počúval otca, ako hráva na gitare. V hudbe, ktorú mi hrával každý večer, som našiel niečo iné. Každý deň som sa ponáhľal domov, aby som ho počul hrať, a on mi rád vždy zahral niečo nové,“ spomína Aleš na obdobie, kedy ho to začalo ťahať k hudbe.

„V jeden augustový deň otec odišiel na dialýzu. Zmocnil sa ma divný pocit – vedel som, že niečo nie je v poriadku. Otec sa už nevrátil. O dva dni neskôr mu praskla na JIS žilka v mozgu. Celá rodina z toho ostala v šoku,“ približuje neľahké obdobie 18-ročný študent, ktorý sa však hudby nevzdal.

„Zo začiatku som mal pocit, akoby s otcom akoby odišla aj moja vášeň pre hudbu. O pár mesiacov som sa dostal k programu FL studio, ktorý umožňoval tvorbu hudby aj bez poriadneho vybavenia. Stačili slúchadlá a počítač, tak som si povedal, že to skúsim.“

Aleš priznáva, že to bola práve hudba, ktorá mu pomohla v najťažších chvíľach. „Hudbu som robil rád, privádzala ma na iné myšlienky. Zabezpečila mi únik od každodenného stresu.

Verím, že keď sa človek nevzdáva, dokáže sa dostať aj z najhoršieho. Hlavné je mať v sebe tú iskru, ktorá vám ukáže, ako ďalej, čo je skutočne váš potenciál. Mojím snom je byť DJ-om na festivale Tomorrowland. Je to veľký cieľ, ale verím si, že sa tam dostanem,“ približuje s nadšením.

„Viem aké je to byť na dne. Ale verím v to, že každý človek sa z neho dokáže dostať. Chce to len hodiny tvrdej práce, a najmä vieru v samého seba,“ uzatvára Aleš, ktorý chce výhru použiť na nákup profesionálneho vybavenia.

zdroj: Huawei