Laboratórny asistent prehovoril o hrôzach v ruskom zajatí. Prišiel o prsty na nohách, aj tak hovorí o šťastí

O vojne sa často hovorí v číslach – kto mal aké straty, koľko bolo ranených, koľko je mŕtvych civilistov, koľkí opustili svoje domovy, koľkí sú v zajatí… Za každým jedincom z týchto čísel je ale konkrétna osoba s tvárou, menom, rodinou, a konkrétny príbeh, ktorý často povie o hrôzach vojny viac než to veľké číslo.

Britská BBC pred pár dňami zverejnila príbeh muža, ktorého v zúboženom stave s obväzmi na chodidlách našla na nemocničnom lôžku. Ide o Nikitu Horbana, laboratórneho asistenta z kyjevskej nemocnice, ktorý sa nedávno vrátil z ruského zajatia.

A Ukrainian father’s terrifying journey to a Russian prison and back https://t.co/hIo6mE17Gq

— BBC News (World) (@BBCWorld) April 29, 2022

Pod obväzmi už nemá žiaden prst – všetky mu amputovali. Napriek tomu hovorí doslova o šťastí a poukazuje na iného navrátilca z ruského zajatia, 28-ročného Serhiyho Vasylyha, ktorému amputovali obe nohy.

zdroj: TASR/AP Ilustračná fotografia, taktiež ale pochádzajúca z konfliktu na Ukrajine

Zajatie a prvé muky

Nikitov príbeh v ruskom zajatí sa začal v malej ukrajinskej dedinke Andriivka, kde sa začiatkom marca schovával počas prebiehajúcej ruskej invázie v pivnici domu so svojím nevlastným otcom Sašom (napriek tomu si navzájom boli ako biologický otec a syn, a tak sa aj nazývajú), ich ženami a Nikitovým 5-ročným synom.

Ruskí vojaci chodili od domu k domu a oboch mužov, teda Nikitu i Sašu, našli a vytiahli von, kde hneď dostali prvú bitku.

„Strieľalo sa, ľudia v dedine boli zabíjaní, bolo to strašné,“ opisuje situáciu v obci.

zdroj: SITA/AP Photo/Efrem Lukatsky, File

Ďalej spomína, ako mu Rusi bežným kľúčom na skrutky a matice začali uťahovať kožu okolo kĺbov, až kým mu ju neroztrhli. Rovnakým postupom si podľa neho prešiel aj Saša, ktorého neskôr videl a mal rovnaké zranenia.

No to najhoršie ešte len malo prísť. Rusi zajatým mužom zobrali obuv a naplnili ju vodou. Potom im kázali obuť si ju naspäť a vyhnali ich na pole, kde im v treskúcej zime prikázali poslušne ležať k tvárou zemi.

Takto tam podľa Nikitu ležali 3 až 4 noci, v daždi, v mraze, aj počas dopadania bômb v okolí. „Znova a znova sme sa lúčili so životom,“ spomína Nikita.

Ruské médiá sú neuveriteľné. O zničení iných krajín sa bavia, ako keby vtipkovali o počasí

Keď ruskí vojaci neboli blízko, snažil sa spojiť so svojim otcom: „Ocko si tam?“ Saša mu vraj potichu odpovedal a tak aspoň vedeli, že sú niekde pri sebe.

Nikita najskôr pociťoval chlad hlavne v nohách, ktoré postupom času úplne prestal cítiť.

Transport do Ruska a „očkovanie“

Po mučivých chladných nociach, kedy sa od bômb otriasala zem, ich vyčerpaných a hladných pozbierali z poľa a dali do nákladného auta. Napokon skončili v nákladnom lietadle, ktoré ich zobralo, nevedno kam. Nikita odhaduje, že tam mohlo byť ďalších 12 zajatcov, vrátane Sašu – presný počet nevie, keďže po celý čas mali zaviazané oči.

Pásky cez oči im dali dole až v nejakom tábore, kde svojho otca mohol konečne vidieť na vlastné oči, nie len počuť. Vtedy si všimol, že uťahovanie kože pomocou kľúča použili aj na ňom, a aj to, že mu jeden prst doslova len visí na koži.

Nikita si mohol konečne pozrieť aj svoje nohy, ktoré boli čierne. Vedel, že má omrzliny a požiadal v tábore o lekársku pomoc. V miestnej poľnej nemocnici mu prsty vysušili, obviazali a kázali sa znova obuť – to bolo všetko.

„Máme tu aj dobré lieky a lekárske ošetrenie, ale to nie je pre vás,“ spomína na slová tunajšieho doktora.

zdroj: TASR/AP Photo/Mary Altaffer, File. Ilustračný obrázok

Dostali uniformy, ostrihali ich a povedali im, že dostanú „očkovanie“, čo, ako veľmi rýchlo pochopili, bol tunajší táborový výraz pre bitku. Ani z ďaleka to nebolo ich posledné „očkovanie“.

Okrem toho Nikita spomína na výsluchy či ako sa pravidelne museli učiť ruské piesne, vrátane tých velebiacich Putina, alebo ruskú hymnu, ktorú potom museli spievať strážnikom. Ráno dostali text, na obed ho už museli vedieť.

Počas vyšetrenia mu odpadol prst

S jeho nohami to vyzeralo horšie a horšie, doslova sa z nich šíril zápach. Nakoniec už bola situácia taká zlá, že ho znova zobrali do poľnej nemocnice, kde mu amputovali všetky prsty na nohách. „Vtedy už boli v takom zlom stave, že mi počas vyšetrenia jednoducho odpadol jeden prst na nohe,“ opisuje Nikita.

zdroj: Distancecme.com

Potom sa na neho usmialo šťastie, Rusi sa rozhodli vymeniť týchto civilných zajatcov za svojich zajatých ruských vojakov na Ukrajine. Medzi tými, ktorí majú byť vymenení, sa ocitol aj Nikita.

Ženevská konvencia je proti takýmto výmenám, aby sa unesení civilisti vymieňali za vojakov, no podľa ukrajinskej vicepremiérky Ireny Vereščukovej si Rusi s takýmto porušovaním ťažkú hlavu nerobia.

„Preto zajali všetkých týchto rukojemníkov – civilistov, ženy, zamestnancov miestnych zastupiteľstiev, aby ich použili. Vieme, že majú viac ako tisíc takýchto rukojemníkov – vrátane takmer 500 žien. Vieme, že sú vo väzniciach a ústavoch predbežného zadržania v Kursku, v Briansku, v Riazane a v Rostove,“ cituje BBC Vereščukovú.

Nikita i ďalší spoluväzni museli podpísať papiere, v ktorých prehlásili, že s nimi bolo zaobchádzané dobre a že im nebolo ublížené. Vďaka týmto dokumentom sa uistili, kde sa skutočne nachádzajú. Bolo na nich napísané „Centrum predbežného zadržania Kursk 1“.

zdroj: SITA/AP

Návrat na Ukrajinu a prvý telefonát rodine

V rámci výmeny ho spolu s ďalšími zobrali najskôr na Krym, odkiaľ sa otvorenými vozidlami presunuli viac do vnútrozemia Ukrajiny. Rusi ich jednoducho vyložili na ceste a odišli. Potom pre nich prišli ukrajinskí vojaci. Až keď jeden z nich privítal Nikitu po ukrajinsky „vitaj späť kamarát“, Nikita uveril, že je skutočne doma.

„Bol som na kusy,“ spomína.

Okamžite sa pokúšal zavolať svojej rodine, o ktorej – ako množstvo ďalších ukrajinských rodín – celé týždne nič nevedel, či žijú a kde sú. Prvý pokus dovolať sa jeho žena zrušila, už to vraj vyvolalo v Nikitovi nádej, že je na žive. Druhý pokus zdvihla.

Bidenovo hniezdo teplých fašistov a satanistov. Rusko ukázalo svoju „pravdu“ o Mariupole

„Päť minút sme len plakali do telefónu. Snažili sme sa spolu rozprávať, ale nešlo to. Po lícach mi stekali slzy. Len som ju počul pozdraviť a nemohol som sa nadýchnuť,“ opisuje tento telefonát Nikita.

Na Ukrajinu sa ale vrátil bez svojho otca. Toho naposledy videl v tábore, ešte pred amputáciou jeho prstov, odvtedy o ňom nič nevie.

Nikita sa ocitol v Záporoží, odkiaľ sa mu neskôr podarilo vybaviť presun do Kyjevskej civilnej nemocnici č. 5, pre ktorú pred vojnou pracoval. Jeho návrat dohnal kolegov k slzám.

Dozvedel sa, že ďalší dvaja z kolegov, manželský pár, boli nedávno zabití aj s deťmi ruským granátom.

„Bude sa musieť znova naučiť chodiť, ale urobíme pre neho všetko,“ hovorí miestny chirurg Jurij Šylenko. Nikita má podľa vlastných slov ale v hlave iba jeden cieľ – vidieť svoju rodinu, ktorá medzitým opustila krajinu.