„Ľudia trpia cieľovým fetišizmom,“ tvrdí uznávaný neuropsychológ. Slováci sa boja prejaviť, žiť život, aký chcú (ROZHOVOR)

Slováci sa boja prejaviť, žiť život, ktorý skutočne chcú. Sústredia sa na prácu a priateľstvá, ale vo vnútri sú osamelí. Ako to zmeniť sme sa pýtali odborníka Roberta Krausa.

CEO spoločnosti KRAUSE Holding bol v roku 2015 vybraný medzi TOP 5 podnikateľov zo Slovenska, ktorí popri štúdiu podnikajú, a to ako jediný zástupca z oblasti vzdelávania. V súčasnosti zastrešuje významné programy neurovied a neuropsychológie v Mexiku, Španielsku a v Afrike, píše sa na ich oficiálnom webe.  

Kvôli smartfónom žijeme životy iných, nie naše vlastné 

Odborník sa vyjadril aj k problematike sociálnych sietí. Podľa jeho slov sa ľudia medzi sebou zabudli rozprávať a hoci vedia, čo sa deje na druhej strane sveta, nevedia, čo sa deje vo vnútri človeka, s ktorým bývajú. 

• Ako sa znovu vrátiť k svojmu skutočnému ja, ak sme ho roky potláčali?
• Je možné zmierniť pocit osamelosti? 
• Dá sa budovať kariéra a hlboké vzťahy súčasne? 
• Ako prekonať strach z odmietnutia? 
• Čo by mali Slováci začať robiť, aby boli šťastnejší? 

Z čoho podľa vás pramení neochota Slovákov otvorene prejavovať svoje pocity a túžby?

Ochota prejavovať svoje pocity a túžby nie je ovplyvnená len kultúrou a teda netýka sa len Slovákov, ale aj rôznych iných národností, hoci registrujeme určité kultúrne rozdiely. Významnejší vplyv na kongruencie, teda zdieľanie toho, čo sa odohráva v psychickom prežívaní aj navonok ovplyvňuje osobnosť jednotlivca a jeho skúsenosti.

V skorších vývinových štádiách deti prejavujú svoje emócie a túžby jasne a zrozumiteľne. Pod vplyvom skúseností sa však aj tento mechanizmus mení a učíme sa viac predstierať, než byť autentickou osobou. Autenticita totižto môže spôsobiť zraniteľnosť – ľudia môžu zneužiť otvorenosť a úprimnosť.

Do celého procesu vstupujú aj ego vzťažné emócie – žiarlivosť, závisť, ktoré tiež podnecujú ľudí k tomu, aby neboli autentickými, lebo ak budú, môžu byť vystavení kritike a ohováraniu. Ak chceme, aby ľudia viac prejavovali svoje pocity a túžby, tak by sme sa mali naučiť viac počúvať než rozprávať.

Ktoré znaky vnútornej osamelosti sa najčastejšie objavujú u ľudí, ktorí navonok pôsobia spokojne?

Osamelosť a samota sú dva odlišné pojmy, s ktorými sa v rámci psychológie stretávame. Niektorí ľudia si v určitých situáciách cielene vyberajú samotu, aby boli viac v kontakte so sebou než s druhými. Ak však cítime osamelosť, tak by sme kontakt s druhými privítali, no nemáme ho.

V situáciách, keď človek pôsobí navonok spokojne, no vnútorne sa trápi, registrujeme tzv. inkongruenciu, čo je stav, keď osoba s okolitým svetom komunikuje inak, než ako komunikuje sama so sebou. Predstieranie sa preto stáva prostriedkom na utajenie toho, čo nechceme, aby o nás ľudia vedeli. Tento stav sa však dá udržať len dočasne.

zdroj: canva.com/Andrii Lysenko

Čím dlhšie ho človek zažíva a prežíva, tým horší dopad to naňho môže mať. Môžeme registrovať nielen depresívnu náladu, ale často aj úzkosť a v mnohých prípadoch aj panické ataky. Sme spoločenské tvory, preto potrebujeme interakciu a kontakt s druhými.

Ako sa dá rozpoznať, že nežijeme život, ktorý skutočne chceme?

Je ten život, ktorý žijem, životom, ktorý chcem žiť? Ak áno, tak prečo? Ak nie, tak ako to chcem zmeniť? Otázky predurčujú odpoveď a je dôležité vedieť sa ich aj v kontakte so sebou samým pýtať spôsobom, ktorý prinesie želateľný efekt. Tí ľudia, ktorí žijú svoj život „na oko“ – v dobe sociálnych sietí je ich naozaj veľké množstvo, v určitom okamihu potrebujú vyhľadať odbornú pomoc, lebo sa vzďaľujú – od seba samých.

Predstierať radosť a šťastie, keď prežíva smútok a úzkosť, robí v psychickom prežívaní ešte väčší intrapsychický konflikt. Ak ho nespracujeme, môže významným spôsobom negatívne ovplyvniť telesný a mentálny stav človeka. Nemusíme napĺňať očakávania spoločnosti o tom, ako vyzerá šťastný a úspešný človek. Jednoducho sa ním staňme bez ohľadu na to, čo si kto pomyslí.

Žijeme v dobe, v ktorej nároky predbiehajú možnosti a ľudia trpia cieľovým fetišizmom. Spomalenie sa vníma ako stagnácia či regres. No bez oddychu sa nedá podávať výkon udržateľne. Žiť život podľa vnútorných hodnôt a nie očakávaní je tiež cesta.

Čím býva spôsobené to, že ľudia nedokážu otvorene hovoriť o svojich potrebách v priateľstvách a vzťahoch?

Predstavme si žiaka, ktorý príde domov a rodičovi oznámi, že dostal 5. Aká je reakcia rodiča? Je rád, že mu dieťa povedalo pravdu alebo ho hneď ide trestať? Ak ho potrestá, tak ho okrem iného učí, že hovoriť pravdu = trest. Keď vidíme osobu, ktorá prejaví emócie, namiesto toho, aby sme to vnímali ako prejav sily, si niektorí ľudia povedia, že daná osoba je slabá.

Plakať dokážu silní ľudia a nie je to prejav slabosti. Omnoho horšie je, keď plakať chceme a nedáme si na to povolenie. Vo svojej súkromnej praxi sa stretávam s tým, že mi klienti povedia: „Pán doktor, plačem asi po 10 rokoch.“ Popritom je plač vznesenou rečou očí a pomáha zvládať silné emócie.

Naučiť sa preto otvorene hovoriť o svojich potrebách je dôležité, lebo tým zvyšujeme šancu aj na ich uspokojenie. Vyžaduje si to však otvorenosť, autenticitu a ochotu tolerovať, že sa nebudeme cítiť pochopení. No i napriek tomu v tom odporúčam pokračovať. Prestaňme to preto tabuizovať a degradovať. Myseľ, telo a emócie sú nerozlučnou trojicou.

Akým spôsobom sa dá autentickosť znovu objaviť, ak sme ju roky potláčali? Dá sa to vôbec?

Byť sám sebou je veľmi dôležité. Neustále myslieť na to, čo si kto pomyslí je cesta k nespokojnosti. Ľudia si totižto budú stále niečo myslieť. Náš úmysel nemusí byť vždy pochopený a my sa môžeme následne cítiť frustrovaní a vytvoriť si unáhlený záver, že byť sám sebou sa neoplatí.

Mysli na to, že sa to oplatí. V tom tkvie naša jedinečnosť a individualita. Ľudia namiesto toho, aby žili svoj život, žijú život druhých ľudí. Sledujú ľudí, ktorých reálne ani nepoznajú a myslia si, že ich poznajú. Byť sám sebou by sme sa nemali učiť, ale naopak, iba ním byť. Prijať sa bez podmienok.  

zdroj: Unsplash

V čom sa zmenila schopnosť budovať hlbšie vzťahy v dobe sociálnych sietí?

Zabúdame sa rozprávať. Prečo? Lebo sme na telefónoch a žijeme životy druhých - nie naše vlastné. Máme predstavu o tom, čo sa deje na opačnej strane planéty, ale nevieme, čo sa odohráva v mysli človeka, ktorý s nami zdieľa jednu domácnosť. Namiesto toho, aby sme žili v prítomnosti, žijeme v predstave. To, čo prežívame, nám preteká v dôsledku smartfónov a túžbe dostať ocenenie či všímavosť na sociálnych sieťach.

Ľudia idú na koncert a neužívajú si ho, ale nahrávajú si ho. Rozmýšľajú nad zábermi, ktoré dobre ukážu na sociálnych sieťach. Týmto mechanizmom spoluvytvárame spoločnosť, ktorá sa predbieha v počte lajkov, komentárov a sledovateľov. Namiesto toho by sme sa mali nechať inšpirovať sami sebou a tým, čo je pre náš život naozaj dôležité.

Ak je to túžba rásť na sociálnych sieťach a nie vo vzťahoch, zrejme nemáme interne dobre uchopené, čo túto túžbu vytvára. Ak plávame po povrchu, žiadny hlbší objav nenájdeme. V sebe ani v druhých.

Aké prvé kroky môže človek podniknúť, ak chce zmierniť pocit osamelosti?

Pocity sú spätnou väzbou na to, čo žijeme a ako to žijeme. Ak cítime, že sa s nami niečo deje, prestaňme to podceňovať. Naše telo, emócie, ale aj myšlienky nám dávajú informácie, ktoré sú cenné a nezaslúžia si kolónku SPAM, ale naopak, kolónku URGENTNÉ/DÔLEŽITÉ.

Ak chceme niečo zmeniť, potrebujeme prestať robiť to, čo nás dostalo tam, kde sme. Očakávať zmenu bez našej zmeny je beh na tak dlhú trať, ktorú nikdy nedokončíme.

Dá sa vybalansovať kariéra a zároveň udržať skutočné, hlboké vzťahy?

Dôležité nie je dosiahnuť iba balans, ale naopak, usilovať o vyvažovanie toho, čo je pre nás cenné a hodnotné. Nie krátkodobo, ale dlhodobo. Spokojný život nie je o malom množstve veľkých vecí, ale o veľkom množstve malých vecí. Čím skôr si to ľudia uvedomia, tým skôr vedia samých seba zachrániť pred nepríjemným telesným a mentálnym vyčerpaním.

Platí, že keď chceme niečo mať, tak sa potrebujeme niečoho vzdať. Dôležité však je, aby to, čo získame, nám dalo viac ako to, o čo prídeme. Myslíme na to, že každé rozhodnutie v sebe nesie dôsledok. Aké dôsledky sme preto ochotní prijať pri danom type rozhodnutia?

Nevera je emocionálne zemetrasenie: „Mozog nerozlišuje, či nás niekto udrie alebo opustí,“ hovorí psychologička (ROZHOVOR)

Čo pomôže jednotlivcovi začať hovoriť o svojich pocitoch, keď má strach z odmietnutia?

To, že nás druhá strana odmietne, znamená, že nie je nastavená na empatický príjem, prípadne má hodnoty nastavené inak, než my. Nemusíme so všetkým súhlasiť, a preto by sme sa mali naučiť viac rešpektovať. Rešpektovať rozhodnutia druhých. Veriť im v tom, že rátajú aj s dôsledkami, ktoré z ich rozhodnutí plynú. Ak nerátajú, tak im ich priateľsky pripomenúť.

Dôležité však je naučiť sa hovoriť tak, aby sme nevytvárali priestor na domnienky a výčitky. Vtedy mozog ľudí začne tvoriť scenáre, prípadne sa brániť. Keď poviem, že sa cítim nahnevaný, druhej strane to nemusí byť zrozumiteľné. Ak však poviem, že sa cítim nahnevaný, pretože potrebujem ticho na sústredenie, som zrozumiteľnejší. Ak ešte dodám aj čo očakávam, aj druhá strana vie ako zareagovať.

Má mladý a ambiciózny človek šancu na plnohodnotný vzťah, ak je jeho pozornosť zameraná najmä na kariéru?

Pozornosť je dôležitá. Je však potrebné zdôrazniť, že dá sa mať oboje. V niektorých chvíľach je dôležité vziať do úvahy aj to, že hodnoty budú v nerovnováhe. V kariére sa nepomer dá dobehnúť, no vo vzťahoch sa opravuje ťažšie. Smerovanie by mali určovať hodnoty. Nie všetko má rovnakú dôležitosť.

zdroj: freepik

V akej fáze života sa oplatí vyhľadať psychoterapiu a aký význam v tom celom môže mať?

Ak cítim, že by som potreboval odbornú pomoc, už som ju mal mať. Prevencia je lepšia než intervencia. Ak však cítim, že ju potrebujem, je potrebné ju reálne aj vyhľadať. Myslieť na to, že dočasné zlepšenie nemusí byť udržateľné. Mnohí klienti mi povedia: „Pán doktor, na čo som toľko čakal? Môj život mohol byť úplne iný už dávno.“ Je to tak, v kontexte zdravia – telesného a mentálneho – sa naozaj neoplatí čakať, ale konať.

Dokáže spoločenský tlak natoľko formovať človeka, že prestane rozpoznávať, kým v skutočnosti je?

Spoločenský tlak, ktorý je v aktuálnej dobe výkonovo orientovaný, reálne dokáže zmeniť to, ako človek nad sebou uvažuje. Zabudli sme na to, že šťastie nie je vlastnosť, ale schopnosť, a že nezávisí od veku, ale od postoja.

To, čo sa zdá ako šťastie druhým, nemusí byť šťastie pre nás a naopak. Dôležité je byť sám sebou a prestať sa hrať na to, kým nie sme – len preto, aby sme sa zapáčili.

Keby ste mali vybrať jednu vec, ktorú by Slováci mali prestať robiť, aby boli šťastnejší, čo by to bolo?

Pomohol by som si slovami Jima Carryho: „Prajem ľuďom, aby sa im splnili všetky sny. Prajem im to preto, aby zistili, že ich sny nie sú odpoveďou.“

Ja odporúčam, aby sme mysleli na to, že sny sa neplnia, ale sny si plníme. Plňme si ich však spôsobom, ktorý nás teší už v procese, nielen dočasne po ich dosiahnutí.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory