Mária sa presťahovala do „krajiny polárnych nocí“: Letenka na Slovensko by vyšla lacnejšie než kaderníčka. Chýbajú mi polievky

Zamilovaná, odhodlaná, no nie stopercentne pripravená. Aj tak by sa dal jednou vetou zhrnúť príbeh mladej Slovenky Márie, ktorá sa kvôli vzťahu rozhodla presťahovať do jednej z najbohatších, ale zároveň aj mentálne najuzavretejších krajín Európy. Máriin príbeh nie je len o láske, ale aj o odvahe a schopnosti prispôsobiť sa novému svetu, ktorý nie je vždy prívetivý. Je aj o praktických výzvach, rôznych odlišnostiach a schopnosti vyjsť zo svojej komfortnej zóny.

Pokoj, stabilita a priestor pre svoj vlastný životný štýl

Napriek ťažkým začiatkom a kultúrnemu šoku si tu dokázala vytvoriť domov. A hoci nie je úplne stotožnená s niektorými aspektmi nórskej uzavretosti, nachádza v tejto severskej krajine pokoj, stabilitu a priestor pre svoj vlastný životný štýl. Jej príbeh je inšpiráciou pre každého, kto zvažuje odchod do zahraničia – s realistickým pohľadom, no aj s nádejou, že sa život môže naplniť aj mimo domova.

• Aké boli Máriine začiatky v Nórsku? 
• Aké kultúrne rozdiely medzi Slovenskom a Nórskom ju šokovali? 
• Čo jej v Nórsku najviac chýba?
• Prečo nevylučuje možnosť vrátiť sa na Slovensko?

Prečo si sa rozhodla presťahovať práve do Nórska? 

Kvôli láske. Nikdy som nesnívala o tom, že sa presťahujem práve do Nórska. Mám zopár známych, ktorí tu študovali, a tak boli automaticky nastavení tak, že tu aj potom budú žiť. Ja som typ osobnosti, ktorý sa veľmi ľahko cíti kdekoľvek ako doma. Takže viac menej mi bolo jedno, kde budem žiť.

Predtým som žila v Brne, kde mi bolo super, ale vedela som, že tu pravdepodobne nezostanem. Keď náš vzťah dospel do bodu rozhodovania, kam ďalej, povedala som, že kľudne sa presťahujem sem za mojím priateľom. Dobrovoľne som sa prispôsobila, celkom aj s nadšením. 

zdroj: archív Márie Môťovskej

Ako vyzerali tvoje začiatky? Bolo ťažké adaptovať sa? 

Bolo to ťažšie než som čakala. Ja osobne fungujem tak, že najprv robím, až potom premýšľam. Keď sa na to teraz spätne pozriem, uvedomujem si, že som sa mohla lepšie pripraviť alebo viacej popremýšľať nad tým, ako tu budem fungovať. Bola som zamilovaná a rýchlo som chcela odísť a už byť tu v Nórsku.

Tak som si len zbalila jeden veľký kufor a išla som. Až keď som prišla sem, začala som riešiť potrebné veci. Pravdupovediac som sa spoliehala aj na to, že mám priateľa Nóra a on mi bude vedieť pomôcť, ak bude treba. Nebolo to úplne tak. Ťažké pre mňa bolo nájsť si také tie základné veci ako kozmetika a niektoré potraviny, ktoré na Slovensku kúpite v bežných obchodoch. Tu to tak nie je, pretože Nóri majú väčšinu výrobkov svojich a nekúpite ich všade.  

Druhý šok bol byrokratického typu. Päť mesiacov mi trvalo otvoriť si bankový účet a dostať telefónne číslo. Tu musíte dostať tzv. persónalne číslo, bez ktorého nemôžete robiť v podstate nič. Na jeho získanie im musíte dokázať, že ste „hoden“ toho žiť v tejto krajine.  

Tretí šok bolo samotné prostredie a podmienky. Ja som prišla v čase, keď začínali polárne noci, takže tu bola skoro stále tma a zima. Na to som nebola úplne mentálne pripravená. Bolo to hrozné, pretože týždeň či mesiac bez slnka vydržíte, ale nie päť mesiacov.

zdroj: archív Márie Môťovskej

Čo tebe ako Slovenke v Nórsku najviac chýba? 

Dm-ka a kaderníčka za dostupnú cenu, lebo tu sú celkovo služby extrémne drahé. Lacnejšie by ma vyšlo, ak by som si kúpila spiatočnú letenku na Slovensko a išla do kaderníctva tam. Chýbajú mi aj polievky, tie tu vôbec nejedia. Najviac mi ale chýba také to obyčajné – stretávanie sa s rodinou a známymi len tak. Tu to ľudia až tak nerobia. Každý si žije svoj život a nie je tu automatické to, že kedykoľvek prídete na návštevu len tak sa porozprávať.  

Ako si si hľadala prácu v Nórsku? 

Nájsť prácu bolo oveľa ťažšie, než som si myslela. Aj keď som mala kvalitný životopis, jazykové znalosti a navyše priateľa, ktorý robil v mojej brandži, vôbec to nebolo jednoduché. Celý tento proces trval cez päť mesiacov, čo bola pre mňa fakt dlhá doba. Všetci mi ale hovorili, že na Nórsko je to úplne normálne.

Snažila som sa chodiť na všetky možné eventy a akcie spojené s mojou prácou a osobne spoznávať ľudí z tohto odboru. No aj napriek tomu, koľko ľudí z filmového priemyslu som spoznala, bolo náročné si tú prácu nájsť. Nakoniec som si ale našla prácu cez LinkedIn. Bol to dlhý proces vrátane troch kôl stretnutí, z ktorých každé trvalo okolo jeden a pol hodiny. 

zdroj: archív Márie Môťovskej

V čom je pracovná kultúra v Nórsku iná ako na Slovensku? 

Určite menej stresu a viacej istoty. Ak už raz máte v Nórsku pracovnú zmluvu, tak ľahko vás z práce nevyhodia, pretože ste chránení štátom. Ďalšia vec je, že medzi mužmi a ženami tu nerobia genderové rozdiely. Muži majú otcovskú dovolenku tak isto dlhú ako ženy materskú. Tento čas strávený s dieťaťom je rozdelený na tri tretiny, kde jedna prislúcha matke, druhá otcovi a tretiu si môžu rozdeliť tak, ako chcú.  

Nóri nie sú zvyknutí sťažovať sa, lebo sa v podstate ani nemajú na čo. Mám pocit, že v Čechách a na Slovensku sme nastavení tak, že neustále by sme chceli niečo zlepšovať a robiť inak. Takže sa v podstate sťažujeme preto, aby sa niečo zmenilo. Nóri to berú tak, že ak sa ti nepáči, choď niekam, kde sa ti páčiť bude, nikto ťa tu nedrží.  

Ako ťa Nóri prijali? 

Nebolo to úplne automatické. Sú rezervovanejší, neprijmú človeka úplne s otvorenou náručou. Nevravím, že sú pohŕdaví alebo nepríjemní, ale skôr nezaujatí. U nás sa víta s chlebom a soľou, tu nemajú nič také. Prišiel si? Dobre. To je všetko.  

Mala som ale trochu problém s tým, že som na Nórov rozprávala príliš nahlas. Na Slovensku je to všetkým jedno a radšej sa budú ľudia prekrikovať, tu nie. Teraz si už nedovolím ani len zavolať v autobuse, lebo by to bolo takpovediac až neslušné. 

Ako sa ti žije v Osle po praktickej stránke – bývanie, doprava, služby?

Ako som už spomenula, je ťažšie tu zohnať bežné potraviny. Samozrejme, majú tu skvelé ryby, no napríklad zelenina nie je úplne čerstvá, lebo je dovážaná. Gastronómia a služby sú drahšie, tu nejdem každý deň na kávu alebo obed do mesta, lebo si to jednoducho nemôžem dovoliť.  

Nikto sa tu neponáhľa. Nóri dokonca ešte aj kráčajú pomalšie. Aj keď v práci máme oficiálnu polhodinovú prestávku, nikto vám ju nestopuje a väčšina si ide napríklad len tak von sadnúť na lavičku alebo sa prejsť. Na ulici ľudia vôbec nefajčia, ani nepijú, takže tu je oveľa čistejšie. Naopak, verejná doprava je oproti Slovensku horšia a pošta ešte pomalšia.  

zdroj: archív Márie Môťovskej

Ako tráviš svoj voľný čas? 

Rada chodím cvičiť a behať, no musím sa prispôsobovať počasiu. Milujem tráviť čas s kamarátmi, či už odtiaľto, alebo vo forme návštev. Tiež chodievam napríklad do kina a učím sa nórčinu.  

Vôbec si ale neplánujem, čo budem robiť, aj keď som kedysi bývala úplný opak. Až tu v Nórsku som sa naučila neplánovať veci do detailu a do poslednej sekundy. Taktiež som sa naučila mať pohodu doma a užívať si ničnerobenie. Predtým som to nevedela. Niekedy mi stačí len byť doma, prečítať si knihu či pozrieť dobrý film, alebo uvariť chutné jedlo. Čaro tohto spočíva v tom, že si to viem spraviť pekné tak, ako chcem, nie ako by som mala alebo musím.    

Nóri sa radia medzi najšťastnejších ľudí sveta. Čím to podľa teba je? 

Myslím si, že je to vďaka všeobecnej istote a vo viere v politický a sociálny systém. U nás je to poväčšine tak, že keď nám nejaká autorita niečo povie, hneď to začneme spochybňovať. Nóri toto nemajú. Ich šťastie spočíva aj v tom, že sa nemusia obávať, lebo majú istotu. Nie sú zvyknutí byť nespokojní, lebo sú hrdí na svoju krajinu a na to, čo tu majú. Majú jednoducho radi svoj život. Napriek tomu, že je to jedna z najbohatších krajín Európy, jej obyvatelia sú veľmi skromní. 

Čo ti na živote v Nórsku najviac vyhovuje?

Menší stres z práce, voľné víkendy, menej plánovania. Čím dlhšie tu som, tým menej sa mi chce odísť. Stále tu objavujem niečo nové, čo ma vie prekvapiť. Tiež mi veľmi vyhovuje čistota, krásna príroda a taký zdravý a pohodový životný štýl – tu v Nórsku to nazývajú Hygge. Znamená to komfort – maličkosti, vďaka ktorým sa cítite dobre a v pohode.

zdroj: archív Márie Môťovskej

A čo naopak nie? 

Čo sa týka každodenného života, človek tu nemá veľmi možnosť prejaviť sa a povedať to, čo má na srdci. Na Slovensku by som pokojne vyjadrila nahlas svoj názor, v Nórsku si rozmyslím, či mi stojí za to vyjadriť sa. Ľudia si tu ako keby držia odstup. Ja som bola zvyknutá dávať spätnú väzbu a vypočuť si negatívne veci, lebo tie som mohla zlepšovať. Tu vás ľudia berú čisto takých, akí ste, čo je na jednej strane super, no na druhej ani nie.  

Ďalšia vec je, že na Slovensku často riešime to, čo robia druhí a rozprávame im do toho („Nehrb sa, toto robíš zle, ukladaj to inak…“). Tu sú z toho ľudia až priam pohoršení. „Ak sa ti nepáči, ako to robím, je to tvoj problém.“ Toto beriem ako nevýhodu, lebo ja to nerobím so zlým úmyslom, ale chcem tomu človeku poradiť alebo pomôcť. 

Čo by si poradila niekomu, kto zvažuje presťahovať sa do Nórska?

Určite by som odporúčala začať sa učiť jazyk, aspoň základné frázy. Aj keď Nóri vedia perfektne po anglicky, vedieť s nimi hovoriť ich jazykom je len a len plus a oni ako domáci to ocenia. Tiež by som poradila naštudovať si ich zvyky a to, čo robia, respektíve nerobia. Napríklad, nemajú radi small-talky. Radšej sú jednoducho ticho, ako keby sa mali rozprávať o nepodstatných veciach.  

Dôležité je pripraviť sa na to, že potrvá, kým si tu človek nájde „to svoje“ – ľudí, prácu, jedlo a tak ďalej.  A posledná vec, ktorú by som poradila, je, že sa musíte naučiť byť sami. Nie osamelí, ale sami, v tom je obrovský rozdiel. Tým, že Nóri nie sú úplne sociálne typy, občas sa vám to možno stane. Ja osobne som si to na Slovensku nevedela predstaviť, no ako som prišla sem, tak mi je dobre, keď som aj sama so sebou.  

zdroj: archív Márie Môťovskej

Zvažuješ návrat na Slovensko? 

Áno. Myslím si, že človek nikdy nebude tak doma ako tam, kde sa narodil a vyrastal. Napriek tomu, že ja sa cítim doma na viacerých miestach, ak by sme sa napríklad teraz s priateľom rozišli, v Nórsku by som asi nezostala. Nie som ten typ človeka, čo trvá na tom, že keď sem raz príde, tak tu musí aj ostať. Možno sa to časom zmení, neviem. To je podľa mňa časť toho cestovania, keď si postupne uvedomujem, že aj napriek tomu, že Slovensko má rôzne negatíva, stále je to môj domov a mám ho rada.

Čítajte viac z kategórie: Inšpiratívne príbehy