Prog­ra­má­tor Mar­tin Lep­ko moti­vu­je mla­dých, aby sa nebá­li štu­do­vať tech­nic­ké odbo­ry

Veronika Horváthová / 14. decembra 2016 / Rozhovory

Ambi­ci­óz­ny cha­lan Mar­tin Lep­ko stá­le netu­ší kam ho život zave­die, no môže slú­žiť ako úžas­ný prí­klad pre mla­dých ľudí. Váš­ni­vé­ho špor­tov­ca vždy láka­li záha­dy a hla­vo­la­my. Pre­to, keď videl prvý počí­tač vedel, že toto bude jeho ces­ta. Dnes pra­cu­je v malej fir­me ako vývo­jár, no jeho pod­ni­ka­teľ­ský duch sa nezap­rie a plá­nu­je si zalo­žiť vlast­nú fir­mu. Vysvet­lil nám, pre­čo trend “uro­bím si ško­lu, aby som mal titul” nemá žiad­ny zmy­sel, ako on vní­ma štú­dium tech­ni­ky na Slo­ven­sku a tiež o tom, čo by nema­lo chý­bať správ­ne­mu absol­ven­to­vi, kto­rý chce nájsť dob­rú prá­cu.

Ahoj Mar­tin, pre­čo si sa roz­ho­dol štu­do­vať prá­ve infor­ma­ti­ku?

Ahoj. Už od malič­ka som mal dve hlav­né záľu­by. Jed­nou bol šport a dru­hou záľu­ba v rôz­nych tech­nic­ky orien­to­va­ných veciach, pri kto­rých som musel rie­šiť rôz­ne prob­lé­my a hla­vo­la­my. Zača­lo to rôz­ny­mi sta­veb­ni­ca­mi, potom pri­šiel prvý počí­tač, a tam nie­kde to zača­lo sme­ro­vať k infor­ma­ti­ke. Navy­še som sa naro­dil v dobe, kedy bola infor­ma­ti­ka na veľ­kom vzo­stu­pe a s veľ­kým poten­ciá­lom do budúc­na. S mojou zve­da­vou pova­hou som tak mohol štu­do­vať to, čo ma baví, v oblas­ti kde je nedos­ta­tok ľudí a vyso­ké pla­ty. Nebo­lo to teda ťaž­ké roz­ho­do­va­nie ☺ .

Infor­ma­ti­ku si väč­ši­na spá­ja s prog­ra­mo­va­ním. Prav­da je však taká, že má množ­stvo ďal­ších oblas­tí, kto­ré sú čas­to aj lep­šie pla­te­né. V čom si sa našiel ty a pre­čo?

Áno, máš prav­du. Infor­ma­ti­ka nie je len o prog­ra­mo­va­ní. Je tam toho ove­ľa viac. Mne osob­ne uča­ro­va­li weby a s ním spo­je­né tech­no­ló­gie. Prvú strán­ku som vytvo­ril, už keď som mal asi 14 rokov, a vte­dy to bolo hlav­ne o tom, že by bolo naozaj cool, keby som mal vlast­nú webo­vú strán­ku ☺. Nemu­sel som ovlá­dať žiad­ne špe­ciál­ne prog­ra­mo­va­cie jazy­ky a algo­rit­my, no a s jed­no­du­chý­mi návod­mi na inter­ne­te, sa mi poda­ri­lo spo­jaz­dniť prvú strán­ku. Bola o mne a vyze­ra­la hroz­ne, ale vte­dy som sa cítil super. Postup­ne som začal zis­ťo­vať, že si tým môžem jed­no­du­cho zaro­biť penia­ze, a to ma moti­vo­va­lo k ďal­šie­mu roz­vo­ju.

20161007_153036_hdr

Foto: archív M. Lep­ka

Aké boli tvo­je oča­ká­va­nia pred začiat­kom štú­dia?

Oča­ká­va­nia som nemal veľ­mi pre­hna­né. Z inter­ne­tu a od zná­mych som mal zhru­ba pred­sta­vu, do čoho idem. Všet­ci ma stra­ši­li a hovo­ri­li mi, aké to bude ťaž­ké, časo­vo nároč­ne, a to hlav­ne prvý semes­ter. Napriek tomu som veril, že to bude o uče­ní sa nových vecí v oblas­ti, kto­rú mám rád a o spoz­na­ní nových, zau­jí­ma­vých ľudí.

A aká je sku­toč­nosť? Je ško­la tým, čo si od nej oča­ká­val?

Sku­toč­nosť je taká, že ten prvý semes­ter bol dote­raz naj­ľah­ší ☺. Moje pred­sta­vy sa samoz­rej­me tro­chu líši­li od rea­li­ty. Nie je to len o tých zau­jí­ma­vých pred­me­toch, ale hlav­ne o tom zvlád­nuť všet­ky ostat­né, tie kto­ré v tebe vyvo­lá­va­jú otáz­ku: „Pre­čo tu vlast­ne som ?“. Spoz­nal som našťas­tie veľa nových ľudí, vďa­ka kto­rým ide štú­dium ľah­šie, ako keby som to ťahal celé sám.

Laik by si pove­dal, že to musí byť jed­no­du­ché. Ty už neja­ké skú­se­nos­ti máš. Čo je na tom pre teba naj­ťaž­šie?

Naj­ťaž­šie, pre mňa, je skĺbiť prá­cu, ško­lu, šport a osob­ný život. Bez dob­ré­ho plá­no­va­nia, by som sa už dáv­no z toho všet­ké­ho zbláz­nil. Vždy sa sna­žím robiť všet­ko na 100%, aby boli všet­ci spo­koj­ní. Prav­da však je, že nie vždy sa to dá, a prá­ve vte­dy je dôle­ži­té mať oko­lo seba tých správ­nych ľudí, kto­rí ťa vždy pod­po­ria. Mám naj­lep­šiu pria­teľ­ku, kto­rá ma pod­po­ru­je, aj keď je to občas so mnou ťaž­ké, naj­lep­šiu rodi­nu, kole­gov a kama­rá­tov.

20161007_153216

Foto: archív M. Lep­ka

Zau­jí­mal si sa o prog­ra­mo­va­nie už pred­tým, ako si na ško­le začal štu­do­vať?

Záu­jem urči­te bol. Fak­tom ale je, že prvé prog­ra­mo­va­nie som zažil na gym­ná­ziu v posled­nom roč­ní­ku, kde mi to navy­še až tak nešlo. To bola záro­veň naj­väč­šia oba­va pred štú­di­om na vyso­kej ško­le. Veľa štu­den­tov nav­šte­vo­va­lo odbor­né ško­ly, kde už prog­ra­mo­va­nie mali. Časom sa ale uká­za­lo, že ísť na vyso­kú ško­lu s tech­nic­kým zame­ra­ním z gym­ná­zia je skôr výho­da, vzhľa­dom na veľ­mi dob­ré zákla­dy mate­ma­ti­ky a fyzi­ky. Prog­ra­mo­va­nie sa uči­lo od zákla­dov, a keď som k tomu pri­dal aj kus vlast­né­ho odhod­la­nia, tak som ďalej nemal s prog­ra­mo­va­ním prob­lém. Avšak, bez dob­rých zákla­dov mate­ma­ti­ky a fyzi­ky sa pre­chá­dza­lo veľ­ké­mu počtu štu­den­tom veľ­mi ťaž­ko.

Pop­ri ško­le aj pra­cu­ješ. Koľ­ko vedo­mos­tí zís­ka­ných v ško­le si využil aj reál­ne v pra­xi?

To je veľ­mi ťaž­ká otáz­ka, hlav­ne, ak ide o infor­ma­ti­ku. Ak mám byť úprim­ný, tak sa tu baví­me asi tak naj­viac o 30% uplat­ne­ných vedo­mos­tí. Mys­lím si, že nie je reál­ne mož­né vyho­vieť kaž­dé­mu štu­den­to­vi a vzde­lá­vať ho pres­ne v tej oblas­ti, kto­rá ho zau­jí­ma. Na to tu nie sú ani finan­cie, ani potreb­ný počet štu­den­tov a kva­lit­ných uči­te­ľov. Tých 30% je však dosť na to, aby sa člo­vek vedel ďalej roz­ví­jať sám a uplat­niť sa na trhu prá­ce.

Čas­to sa vyz­dvi­hu­je, že mla­dí ľudia už nepot­re­bu­jú ško­lu k tomu, aby dosiah­li svo­je sny. Aké sú tvo­je skú­se­nos­ti?

Mys­lím si, že v dneš­nej dobe už ško­la nie je tak dôle­ži­tá ako v minu­los­ti. Je to viac o tom vedieť čo chceš v živo­te robiť a ísť si za tým. Ak si šikov­ný, tak infor­má­cie rôz­ne­ho dru­hu si dnes ľah­ko náj­deš na inter­ne­te a potom je to hlav­ne o tom vedieť sa pre­dať. Tým však nech­cem pove­dať, že ško­ly sú zby­toč­né. Dajú veľ­mi dob­rý roz­hľad, veľa nových kon­tak­tov a dob­ré zákla­dy nato, aby sa člo­vek vedel ďalej bez prob­lé­mov roz­ví­jať. Vybrať si však ško­lu len pre­to, aby som mal titul je pod­ľa mňa stra­ta času. Titul si môžeš doro­biť kedy­koľ­vek, ale stra­tiť 5 rokov živo­ta nie­kde, kde ťa to ani neba­ví, mies­to toho, aby si už 5 rokov na sebe pra­co­val nemá zmy­sel.

20161007_153623

Foto: archív M. Lep­ka

Čo by si pove­dal na poho­vo­re do prá­ce, keby sa spý­ta­li, čo je tvo­ja sil­ná strán­ka? Pomoh­la ti ško­la vypro­fi­lo­vať tvo­je schop­nos­ti?

Urči­te by som pove­dal, že medzi moje sil­né strán­ky pat­rí zod­po­ved­nosť k prá­ci a aký­si zmy­sel pre detail. Keď dosta­nem úlo­hu, tak okrem úlo­hy samot­nej sa vždy sna­žím pri­dať nie­čo naviac. Prá­ve pri­da­ná hod­no­ta je pod­ľa mňa to, čím sa člo­vek môže naj­viac odlí­šiť. Pre­čo spra­viť kom­po­nent na strán­ke tak, ako by ho spra­vi­lo 1000 ďal­ších, keď tam môžem pri­dať nie­čo, čo tomu dá iskru a výni­moč­nosť. V prá­ci na to pries­tor mám a to je super. Spra­viť úlo­hu vie kaž­dý, ale pri­dať do nej navy­še aj nie­čo vlast­né je veľa­krát vzác­ne. Či mi k tej­to schop­nos­ti pomoh­la prá­ve ško­la, je otáz­ne. Tre­ba si uve­do­miť, že samot­ný pro­dukt je odra­zom aj vašich schop­nos­tí. Pre­to nikdy nech­cem odo­vzdať prá­cu, kým si o nej nemys­lím, že je na 100% hoto­vá.

Máš pocit, že sa výuč­ba tech­nic­kých pred­me­tov na Slo­ven­sku dá porov­nať so zahra­ni­čím?

Osob­ne zatiaľ nemám skú­se­nosť so zahra­nič­ný­mi ško­la­mi. Často­krát ale čer­pá­me infor­má­cie z rôz­nych zahra­nič­ných strá­nok ale­bo škôl. V infor­ma­ti­ke je super to, že prog­ra­mo­va­cie jazy­ky sú uni­ver­zál­ne vša­de na sve­te. Nedá sa naprí­klad Java ale­bo C# učiť inak, dá sa to len robiť detail­nej­šie. To by ale bola svo­jím spô­so­bom stra­ta času pre ľudí, kto­rí s tými jazyk­mi v budúc­nos­ti nech­cú pra­co­vať. Nás je na inži­nier­skom štú­diu 100 a nie je mož­né, aby sa kaž­dý mohol sústre­diť a štu­do­vať len jed­nu jedi­nú oblasť, kto­rá ho zau­jí­ma. V tom majú výho­du zahra­nič­né ško­ly, že majú dosta­toč­ný počet štu­den­tov, pro­fe­so­rov a vyba­ve­nia nato, aby sa moh­li zame­ria­vať užšie na dané oblas­ti.

Tak­tiež je veľ­ký roz­diel v pre­po­je­ní škôl s fir­ma­mi. Kým na zahra­nič­ných ško­lách musíš absol­vo­vať povin­nú roč­nú prax v nie­kto­rých par­tner­ských fir­mách, kde nako­niec veľa štu­den­tov aj osta­ne, tu nič také nie je, res­pek­tí­ve také­to nie­čo je zatiaľ v plien­kach, a tak si skôr odká­za­ný na vlast­nú šikov­nosť, aby si si našiel prá­cu počas štú­dia. Lebo inži­nie­rov bez skú­se­nos­tí fir­my veľ­mi nech­cú. Tým, že veľa ich štu­den­tov pra­cu­je už počas štú­dia sa ško­ly na Slo­ven­sku veľ­mi radi chvá­lia, ale štu­dent z toho nemá vôbec žiad­ne výho­dy. Potom sú pred­náš­ko­vé sály často­krát prázd­ne, lebo štu­dent ide rad­šej do prá­ce, aby mal z čoho pla­tiť výdav­ky a aby mal po ško­le v živo­to­pi­se pra­cov­nú skú­se­nosť. Samoz­rej­me nie je to len chy­ba škôl ale­bo firiem, je to aj chy­ba štá­tu. Na toto celé mám svoj názor, ale to už je téma na samos­tat­ný člá­nok. Je to veľ­ká ško­da, no na dru­hej stra­ne výzva do budúc­na pre kom­pe­tent­ných, aby sa to zlep­ši­lo. Pries­tor na zlep­še­nie je naozaj veľ­ký.

20161007_153535

Foto: archív M. Lep­ka

Záu­jem zo strán firiem o absol­ven­tov tech­nic­kých odbo­rov je veľ­ký. Vytvá­ra­jú fir­my dob­ré pod­mien­ky pre poten­ciál­nych zamest­nan­cov?

Môžem potvr­diť, že záu­jem je naozaj veľ­ký. Už teraz, počas štú­dia, mi cho­dia pra­vi­del­ne naozaj zau­jí­ma­vé pra­cov­né ponu­ky. Čo sa týka pod­mie­nok, tak za mňa môžem pove­dať, že som sa zatiaľ nestre­tol so zlý­mi pod­mien­ka­mi. Vždy som mal všet­ko to, čo som potre­bo­val a postup­ne sa to len a len zlep­šo­va­lo. Pre mňa je prá­ca ako pres­ne špe­cia­li­zo­va­ná ško­la, kde sa kaž­dý deň učím nie­čo nové, zau­jí­ma­vé a to v oblas­ti, v kto­rej sa chcem roz­ví­jať. Pre­to je v súčas­nos­ti čas strá­ve­ný v prá­ci pre mňa cen­nej­ší a cho­dím tam rad­šej ako do ško­ly. Navy­še s prá­cou sú spo­je­né rôz­ne akcie a team­bu­il­din­gy, kto­ré robia prá­cu ešte zau­jí­ma­vej­šou a zábav­nej­šou.

Aký absol­vent sa pod­ľa teba hodí naj­viac na prá­cu v star­tu­pe?

Musí to byť hlav­ne člo­vek, kto­rý má chuť učiť sa veľ­mi veľa vecí. Byť ako špon­gia, kto­rá doká­že nasá­vať veľ­ké množ­stvo infor­má­cii. V star­tu­pe sa dá naučiť veľa zau­jí­ma­vých vecí aj mimo prog­ra­má­tor­ské­ho pro­stre­dia. Pre mňa bola prá­ca v star­tu­pe prvou pra­cov­nou skú­se­nos­ťou a často­krát to nebo­lo len o tom robiť weby, ale aj rôz­ne iné veci. Často­krát som mohol počú­vať, ako sa rie­šia rôz­ne obchod­né, reklam­né a práv­ne prob­lé­my. Mal som nad sebou špič­ko­vých ľudí, kto­rí boli vždy ochot­ní pora­diť, pomôcť a poroz­prá­vať sa o rôz­nych veciach. Pre mňa ako štu­den­ta, to bola výbor­ná prí­le­ži­tosť nabrať skú­se­nos­tí a roz­ší­riť si obzo­ry, začo im budem vždy nesmier­ne vďač­ný, lebo bez nich by som urči­te nebol tam, kde som dnes.

Si veľ­ký špor­to­vec. Čo si sa naučil v špor­te, čo ti pomá­ha aj v tvo­jom pro­fe­si­onál­nom živo­te?

Tak veľ­ký už asi ani nie ☺, aj keď stá­le špor­tu­jem na urči­tej polo-pro­fe­si­onál­nej úrov­ni. Šport dá člo­ve­ku veľ­mi veľa a odpo­rú­čam špor­to­vať naozaj kaž­dé­mu. Počas špor­to­va­nia si telo psy­chic­ky veľ­mi oddých­ne od všet­kých prob­lé­mov, ško­ly, prá­ce, lebo pre mňa je tých 90 minút pri fut­ba­le čas, kedy nemys­lím na nič iné a nerie­šim žiad­ne prob­lé­my. Pomá­ha mi ostať fit po fyzic­kej strán­ke, zlep­šu­je kon­dí­ciu a svo­jím spô­so­bom ma robí aj pokoj­nej­ším, keď­že sa na tré­nin­goch sa vybe­hám a vybi­jem v súbo­joch. Potom doká­žem ove­ľa kľud­nej­šie rie­šiť rôz­ne vypä­té situ­ácie. Tímo­vý šport ako fut­bal naučí člo­ve­ka pra­co­vať v tíme, dá vám potreb­nú dis­cip­lí­nu, schop­nosť orga­ni­zá­cie a tiež vás naučí bojo­vať jeden za dru­hé­ho pre dosia­hnu­tie cel­ko­vé­ho tímo­vé­ho úspe­chu.

20161007_153711

Foto: archív M. Lep­ka

Čo by si odpo­ru­čil mla­dým ľuďom, kto­rých tiež láka štú­dium tech­ni­ky?

Aby sa hlav­ne pri­pra­vi­li nato, že to nebu­de vždy jed­no­du­ché, že 8 hodín spán­ku je luxus ☺, ale ak vydr­žia, tak potom na nich čaká odme­na v podob­ne sluš­nej, dob­re zapla­te­nej budúc­nos­ti. Aby ich hlav­ne bavi­lo to, čo robia. Iba tak sa budú môcť stá­le zlep­šo­vať a roz­ví­jať aj vo voľ­nom čase, lebo ško­la im len otvo­rí dve­re k rôz­nym dru­hom tech­no­ló­gii. Potom je to už len na nich samot­ných. Tak­tiež sa nemu­sia báť, že po ško­le ich posa­dia do tma­vej miest­nos­ti, kde budú 8 hodín sedieť za počí­ta­čom a robiť ako robot. To žiad­ny nor­mál­ny člo­vek nedo­ká­že. V dneš­nej dobe je to ďale­ko zábav­nej­šie a zau­jí­ma­vej­šie.

Nako­niec nám povedz, aké sú tvo­je sny. Kam by si sa chcel v najb­liž­ších rokoch posu­núť?

Život si prí­liš dlho­do­bo neplá­nu­jem. Cie­le samoz­rej­me mám. V prvom rade by som ale chcel dokon­čiť ško­lu, kde mám ešte jeden rok. Urči­te sa chcem ďalej zdo­ko­na­ľo­vať vo webo­vých tech­no­ló­giách, lebo v tej­to oblas­ti je kaž­dú chví­ľu nie­čo nové a zau­jí­ma­vé. Časom chcem skú­siť zahra­ni­čie, aby som zis­til ako to fun­gu­je v iných kra­ji­nách a nako­niec si zalo­žiť nie­čo vlast­né. Neviem čo bude za rok, za dva, ale to ma na živo­te baví naj­viac. Sna­žím sa uží­vať si kaž­dý deň a posú­vať sa bliž­šie k vytú­že­ným cie­ľom. Veď kaž­dý člo­vek má svo­ju budúc­nosť vo vlast­ných rukách.

Zdroj titul­nej foto­gra­fie: archív M. Lepka/pixability.com

Pridať komentár (0)