Michal Dut­ko: Slo­vák Kórej­ča­nom uká­zal, ako sa pečie úspech

Zuzana Zimmermannová / 25. septembra 2016 / Rozhovory

Vyštu­do­va­ný sino­lóg, ambi­ci­óz­ny pod­ni­ka­teľ Michal Dut­ko (31) berie chu­ťo­vé bun­ky cudzin­cov úto­kom. V Sou­le si otvo­ril cuk­rá­reň Trd­lo Swe­e­te­ry, v kto­rej kaž­dé ráno vype­ká čerstvé a voňa­vé trdel­ní­ky. Z tra­dič­né­ho slad­ké­ho peči­va uro­bil sluš­nú exo­ti­ku a navy­še sa mu tak poda­ri­lo našu kra­ji­nu zvi­di­teľ­niť na mape sve­ta.

Ako si sa dostal do Juž­nej Kórey? Pre­čo si si ju vybral?

Štu­do­val som sino­ló­giu v Bra­ti­sla­ve a v rám­ci šti­pen­dia som sa v roku 2009 dostal do čín­ske­ho mes­ta Qing­dao, kto­ré je od Juž­nej Kórey vzdia­le­né iba hodi­nu letu. Stre­tol som tu veľa kórej­ských kama­rá­tov a pri­vo­ňal ku kórej­skej kul­tú­re natoľ­ko, že som začal uva­žo­vať nad štú­di­om aj tu — v Kórei. O dva roky neskôr som dostal šti­pen­dium od kórej­skej vlá­dy na absol­vo­va­nie celé­ho magis­ter­ské­ho štú­dia v odbo­re porov­ná­va­cích štú­dií kórej­či­ny a čín­šti­ny. Teraz som už tak­mer päť rokov usa­de­ný v hlav­nom mes­te Soul.

Minu­lý rok si si v Sou­le otvo­ril vlast­nú peká­reň s trdel­ník­mi. Ako vzni­kol ten­to nápad?

Po ukon­če­ní ško­ly som sa nech­cel iba tak zba­liť a letieť domov, chcel som spro­pa­go­vať Slo­ven­sko aj vo sve­te. Ako inak ako cez žalú­dok? S čes­kým kama­rá­tom z uni­ver­zi­ty sme sa čas­to po veče­roch bavi­li, čím by sme zau­ja­li. Roz­hod­nu­tie pad­lo na trdel­ník, pre­to­že u nás je zare­gis­tro­va­ný pod ochran­nou znám­kou a v Pra­he je „trd­lo“ mimo­riad­ne popu­lár­ne naj­mä u Azia­tov. Záro­veň je dosta­toč­ne uni­kát­ne, aby sa odlí­ši­lo od bež­ných pekár­ní, a tak sme to skú­si­li.

DSC_2957

Odkiaľ si zís­kal recept? Ako si sa učil piecť?

Recept som dostal zo Záho­ria, ale musel som ho „ladiť“ pod­ľa lokál­nych pod­mie­nok a chu­tí pár mesia­cov. Bolo to kvô­li inej múke a kvas­ni­ciam, kto­ré tu dostať. Musel som dosiah­nuť, aby bolo ces­to vzduš­né, ale aby sa netr­ha­lo. Prvý stroj som bol kúpiť osob­ne tiež na Záho­rí — v dedin­ke Kop­ča­ny, kde ich v diel­ni vyrá­bal skú­se­ný pán.

Bolo nároč­né dopra­viť stroj do Sou­lu?

Prvý stroj bol na plyn, bol rela­tív­ne ťaž­ký a s celým prí­slu­šen­stvom vážil snáď 100 kg. Poda­ri­lo sa nám ho letec­ky dopra­viť cez Pra­hu až do Sou­lu, kde sme moh­li po zapla­te­ní cla stroj pre­vziať. Ostat­né stro­je boli už elek­tric­ké, boli viac kom­pakt­né, a keď­že váži­li do 30 kg, bolo ich mož­né po zná­mych poslať v rám­ci bato­ži­ny.

Nema­li ste s kole­gom oba­vy, že Kórej­ča­nom nebu­de trdel­ník chu­tiť? Pred­sa len, kaž­dá kuchy­ňa je iná – kórej­ská je veľ­mi zdra­vá a kore­nis­tá, obľu­bu­jú aj tu slad­kos­ti?

Kórej­ča­nia majú radi slad­ké, od zmrz­li­ny až po tor­ty. Keď sedia v kaviar­ni, väč­ši­nou si ku káve dajú neja­ký záku­sok, naj­čas­tej­šie tira­mi­su ale­bo che­e­se­ca­ke. Oba­vy pri kaž­dom ver­dik­te ísť do pod­ni­ka­nia urči­te sú, ja som však veril v úspech, naj­mä po skú­se­nos­tiach z fes­ti­va­lov a akcií, na kto­rých sme si to vyskú­ša­li a zbie­ra­li reak­cie.

Otvaracia ceremonia s velvyslancami

Ako rea­go­va­li? Pozna­jú Slo­ven­sko?

Pozna­jú Pra­hu a Čes­ký Krum­lov, aj Vie­deň a Buda­pešť, ale žiaľ, Slo­ven­sko sko­ro vôbec. Trdel­ní­ky pozna­jú všet­ci, kto­rí nav­ští­vi­li Pra­hu ale­bo Buda­pešť, keď­že aj tam sú dosť popu­lár­ne. O záu­jem sme však nema­li na fes­ti­va­loch núdzu — na trdel­ní­ku je zau­jí­ma­vá už len príp­ra­va, ako istá for­ma šou, typic­ká vôňa ško­ri­ce a orieš­kov. Tak­tiež cudzi­nec, kto­rý hovo­rí ply­nu­le po kórej­sky, je urči­tým dru­hom lákad­la.

Z fes­ti­va­lov ste pre­šli na vlast­nú cuk­rá­reň – ako si spo­mí­naš na začiat­ky?

Začiat­ky boli aj napriek dlhej príp­ra­ve hek­tic­ké. Keď­že sme roz­bie­ha­li novú vec v novom a veľ­mi súťa­ži­vom pod­ni­ka­teľ­skom pro­stre­dí, neus­tá­le bolo potreb­né rie­šiť vzni­ka­jú­ce prob­lé­my, či už ope­ra­tív­ne, legis­la­tív­ne ale­bo aj finanč­né. Urči­li sme si dead­li­ne na otvo­re­nie na sym­bo­lic­ký dátum 5.5.2015 – vte­dy tu osla­vu­jú Deň detí a my sme im v deň otvo­re­nia ponúk­li 50% zľa­vu.

Ako sa darí Trd­lu? Našiel si svo­ju kli­en­te­lu?

Som rád, že aj napriek ťaž­ké­mu štar­tu sme pod­nik zau­to­ma­ti­zo­va­li a stá­le vylep­šu­je­me, čo sa dá. Mrzí ma jedi­ne, že môj­mu čes­ké­mu kama­rá­to­vi rela­tív­ne rých­lo doš­la chuť nie­čo nové vytvo­riť a bral to všet­ko až prí­liš ako nástroj rých­le­ho zbo­hat­nu­tia. Keď sa tak pod­ľa jeho pred­stáv nesta­lo, roz­ho­dol sa pro­jekt opus­tiť a ísť vlast­nou ces­tou. Trdel­ník má dob­ré ohla­sy, máme už vybu­do­va­nú sku­pi­nu ľudí, kto­rá sem cho­dí pra­vi­del­ne. Keď­že síd­li­me medzi štyr­mi hlav­ný­mi uni­ver­zi­ta­mi v Sou­le, sú to hlav­ne kórej­ské vyso­koš­ko­láč­ky a cudzin­ci, kto­rí potre­bu­jú zme­nu od všet­ké­ho kórej­ské­ho. Mys­lím, že naj­viac im chu­tí kla­sic­ký ško­ri­co­vý trdel­ník dopl­ne­ný o domá­ci sliv­ko­vý lek­vár, kto­rý si tak­tiež sami vyrá­ba­me. Diev­ča­tá zas kvô­li fot­kám čas­to siah­nu po čoko­lá­do­vom s dúho­vým posy­pom.

Trdlo Sweetery

Ako sa ti tam pod­ni­ká?

Je tu obrov­ská kon­ku­ren­cia, ľudia do biz­ni­su inves­tu­jú veľ­ké penia­ze, rých­lo sa všet­ko mení a tem­po živo­ta je tu závrat­né. Člo­vek sa musí pris­pô­so­bo­vať kaž­dý deň a podá­vať 100% výkon. Je ale zau­jí­ma­vé vidieť na Kórej­coch uzna­nie, keď nepat­rí­te len do sku­pi­ny cudzin­cov, kto­rí sú buď štu­den­ti ale­bo uči­te­lia anglič­ti­ny. Na dru­hej stra­ne však Kórej­ci len opatr­ne pri­jí­ma­jú nie­čo iné, cudzie. Čas­to sa sta­ne, že vstú­pi kli­ent a keď za kasou uvi­dí cudzin­ca, oto­čí sa na päte a trie­li preč. Asi to bude zo stra­chu, že si nebu­de­me roz­umieť, keď­že oni nema­jú seba­ve­do­mie v kon­ver­zá­cii v anglic­kom jazy­ku.

Na aké kul­túr­ne roz­die­ly sa ti naj­ťaž­šie zvy­ka­lo ale­bo ešte stá­le zvy­ká?

Ťaž­ko sa mi zvy­ka­lo a aj zvy­ká na úctu k star­ším a vyš­šie posta­ve­ným. Tu totiž ľudia idú až do kraj­nos­tí, keď ide o pre­jav úcty k star­šie­mu, aj keď veko­vý roz­diel je len jeden rok. Samoz­rej­me, že nie je zlé mať rešpekt k star­ším, ale star­ší si voči mlad­ším môže mno­ho­krát dovo­liť veci, kto­ré by už u nás vyze­ra­li skôr ako šika­na.

DSC_2695

O Kórei sa hovo­rí, že tu pla­tí „work hard, play hard“ – ľudia tu tvrdo pra­cu­jú aj šesť dní v týžd­ni, neza­bú­da­jú sa však „zre­se­to­vať“ na sku­toč­ne divo­kých pár­ty – je to prav­da? Pre­čo je to tak? 

Urči­te to pla­tí, ľudia pra­cu­jú stá­le, aspoň sa tak tvá­ria. Vo veľa prí­pa­doch nemô­že zamest­na­nec odísť domov skôr, ako odíde jeho šéf. Ten čas­to po prá­ci volí rad­šej „team­bu­il­ding“, ako by mal ísť domov za man­žel­kou. Na takej­to firem­nej akcii sa povin­ne pije, keď to šéf vyža­du­je. Tak­že skôr ako divo­ká pár­ty je to skôr divo­ké jede­nie a pitie, aby celo­den­ný stres dosta­li z hla­vy. Taký­to team­bu­il­ding je často­krát aj 3 – 4 krát do týžd­ňa. Rána sú potom v prá­ci veľ­mi nepro­duk­tív­ne, aj keď pra­cov­né hodi­ny naska­ku­jú.

Čo sa ti páči na pod­ni­ka­ní?

Výzva pri­niesť ľuďom nie­čo nové, neus­tá­le to vylep­šo­vať a špe­ku­lo­vať. Pred­sta­va vybu­do­va­nia nie­čo­ho veľ­ké­ho aj zo zdan­li­vo malej veci.

DSC_2959

Exis­tu­je neja­ký zvyk, kto­rý sa ako pod­ni­ka­teľ sna­žíš neus­tá­le robiť a odpo­rú­čal by si ho aj dru­hým?

Ja sa ako pod­ni­ka­teľ sna­žím ľudí z môj­ho oko­lia naučiť nebáť sa kri­ti­zo­vať a ino­vo­vať. Za kľúč k úspe­chu pova­žu­jem pri­már­ne robiť nie­čo, čo ma baví, až potom to brať ako mož­nosť zárob­ku. Záro­veň byť otvo­re­ný voči kri­ti­ke a nebáť sa ju pri­jať.

Aké máš plá­ny do budúc­nos­ti?

Vybu­do­vať sil­nú znač­ku na domá­com trhu, aby keď sa povie Trd­lo, kaž­dý vedel, čo to vlast­ne je, odkiaľ sem priš­lo. Po vypla­te­ní pôži­čiek by som chcel roz­ší­riť počet pre­vá­dzok v Kórei. Ide­ál­ne by bolo s tým­to kon­cep­tom oslo­viť aj domá­ci trh na Slo­ven­sku.

00000ROZHOVOR

Čím by si pre­sved­čil našich pod­ni­kav­cov, aby sa dali na ten­to kon­cept?

Pod­ľa mňa je dnes veľ­mi vhod­ná doba na také­to pro­jek­ty, či už to nie­kto nazý­va „hips­ter­ské“ ale­bo nie. Vidím tu veľa poten­ciá­lu, ľudia sú doma veľ­mi šikov­ní a kre­a­tív­ni. Kedy­si to bola naprí­klad iba oby­čaj­ná zmrz­li­na – dnes je pre­vádz­ka v bra­ti­slav­skom Sta­rom mes­te poma­ly kult. To isté pla­tí o alter­na­tív­nych potra­vi­nách a trhoch s domá­ci­mi výrob­ka­mi. Nie­čo, čo tu síce bolo aj pred­tým, ale ľudia tomu až teraz dáva­jú for­mu a kva­li­tu, lebo milu­jú to, čo robia. A zákaz­ník to cíti a odme­ní túto sna­hu. Či už sa jed­ná o zmrz­li­nu, siru­py, paš­té­ty … pre­čo nie aj trdel­ník.

zdroj foto­gra­fií: archív/Michal Dut­ko

Pridať komentár (0)