Neurovedec radí, ako si udržať zdravú a plastickú myseľ až do neskorej staroby. Vyvaruj sa konkrétnym zlozvykom

Väčšina ľudí žije v predstave, že sú celistvými osobnosťami, ktoré robia racionálne a jednotné rozhodnutia. Stanfordský neurovedec a spisovateľ Dr. David Eagleman však toto presvedčenie vyvracia a tvrdí, že v skutočnosti sme viacerými ľuďmi v jednom mozgu. Naša myseľ je podľa neho skôr biologickým parlamentom, v ktorom medzi sebou neustále bojujú rôzne neurónové siete s odlišnými túžbami.

„Často o sebe premýšľame ako o indivíduách, čo znamená nedeliteľné entity. V skutočnosti ste však tím rivalov. V mozgu máte 86 miliárd buniek zvaných neuróny, ktoré spolu komunikujú oslepujúco rýchlym tempom a sú prepojené do konkrétnych sietí. Ide o to, že tieto siete môžu medzi sebou súťažiť,“ vysvetľuje Dr. David Eagleman v podacaste The Diary Of A CEO.

Keď pred teba niekto položí čokoládový koláč, jedna časť mozgu začne kričať, že potrebuje okamžitú energiu, zatiaľ čo druhá oponuje, že z toho priberieš, a tretia navrhne kompromis v podobe večerného tréningu.

Výsledné správanie človeka závisí výhradne od toho, ktorá politická strana v hlave práve vyhrá voľby. Pochopenie tohto vnútorného mechanizmu je kľúčom k tomu, aby sme prestali podliehať momentálnym impulzom a neskôr svoje činy neľutovali.

Pomôcť v tom môžu takzvané „Ulyssesove kontrakty“ – teda vedomé rozhodnutia v prítomnosti, ktorými obmedzíme svoje zlé správanie v budúcnosti, ako keď si človek v momente triezvosti preventívne vyhodí z domu všetok alkohol.

Podľa Eaglemana naivne veríme tomu, že presne vieme, kto sme, no za rôznych okolností sme pokúšaní inými vecami a správame sa úplne inak. Práve prehľad o tom, čo sa deje „pod našou kapotou“, nám dáva šancu priblížiť sa k človeku, akým by sme chceli byť.

Mozog ako plastelína

Jedným z najfascinujúcejších objavov modernej neurovedy je neuroplasticita – schopnosť orgánu uzamknutého v lebečnej dutine meniť svoju fyzickú štruktúru na základe vonkajších podnetov. Hoci ľudský mozog dosahuje vrchol v množstve nervových spojení už vo veku dvoch rokov a s pribúdajúcim vekom bunky prirodzene odumierajú, stále máme možnosť byť sochármi svojej vlastnej mysle.

V detstve disponujeme takzvanou fluidnou inteligenciou a dokážeme absorbovať čokoľvek, no dospelosťou sa inteligencia kryštalizuje. Mozog si vytvorí presný model sveta, zistí, ako spoľahlivo fungovať, a keďže už nemusí neustále reagovať na nové podnety, jeho štruktúra začne postupne degenerovať.

„Dôvod, prečo sa mozog mení čoraz menej, je ten, že už skrátka nemusí. Plastickosť sa s vekom nevytráca len tak sama od seba, ale dostávate správne odpovede na to, ako fungovať vo svete, a tak sa váš mozog nemusí prispôsobovať,“ tvrdí neurovedec.

Ak sa chce niekto vedome zmeniť, vybudovať si disciplínu či vysokú psychickú odolnosť, kľúčom je neustále vyhľadávanie nového diskomfortu a náročných výziev. Podľa Eaglemana je ideálne nachádzať sa v zóne, ktorá je niekde medzi frustrujúcim a dosiahnuteľným, vyhľadávať novosť a po zvládnutí jednej oblasti ju hneď opustiť a prejsť na niečo, v čom sme zlí.

Dokazuje to aj dlhoročná štúdia katolíckych mníšok, u ktorých pitva po smrti preukázala fyzické stopy Alzheimerovej choroby, no za života netrpeli žiadnymi kognitívnymi deficitmi. Žili totiž v komunite, neustále riešili sociálne konflikty, mali povinnosti a hrali hry, čím si v mozgu budovali nové obchvaty a mosty – takzvanú kognitívnu rezervu.

Naopak, odchod do dôchodku spojený so sledovaním televízie a stratou sociálnych kontaktov je pre mozog rozsudkom smrti, pretože nič nie je pre našu mentálnu kapacitu takou tvrdou posilňovňou ako interakcia s inými nevyspytateľnými ľuďmi.

Eagleman pripomína známe neurovedecké pravidlo, že pre ľudský mozog neexistuje nič náročnejšie ako iní ľudia, pretože nikdy nevieme, čo ten druhý povie, urobí alebo ako zareaguje.

 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa The Diary Of A CEO. (@thediaryofaceopodcast)

Prečo vlastne snívame

Dr. Eagleman prináša prekvapivé vysvetlenie aj pre fenomén snívania, o ktorom sa viedli debaty dlhé desaťročia. Podľa jeho výskumov je účel snov čisto obranný a slúži na ochranu zrakového kortexu v zadnej časti hlavy.

Mozgová kôra je totiž natoľko plastická, že ak človek oslepne, jej vizuálne teritórium okamžite začne prepadať v prospech sluchu a hmatu. Experimenty na Harvarde ukázali, že tento proces u zdravých ľudí s páskou na očiach začína už po 60 minútach.

„A vtedy sme si uvedomili, že zmyslom snívania je brániť vizuálne teritórium pred prevzatím inými zmyslami,“ odhaľuje Eagleman tajomstvo nočných snov.

V celosvetovej debate o vplyve technológií na vývoj detí sa navyše Eagleman radí k jednoznačným kyberoptimistom. Tvrdí, že súčasná mladá generácia bude vďaka internetu oveľa inteligentnejšia než tie predchádzajúce.

„Som kyberoptimista, pokiaľ ide o mladých ľudí. Myslím si, že internet z nich urobí oveľa inteligentnejšiu generáciu, než bola tá pred nimi. Má to do činenia s veľkosťou intelektuálnej stravy, ktorú môžu prijímať. Keď som bol dieťa ja, musela ma mama voziť do knižnice a listoval som v encyklopédii s nádejou, že tam bude článok o tom, čo ma zaujíma. Dnes majú deti prístup k čomukoľvek, čo ich zaujíma, čo je pre mozog nesmierne dobré,“ konštatuje vedec.

Na rozdiel od minulosti majú dnešné deti okamžitý prístup k akémukoľvek odboru v reálnom čase. Z hľadiska plasticity to masívne rozširuje ich myšlienkovú stravu, vystavuje ich obrovskému oknu talentov a umožňuje im učiť sa od svetových expertov, čo ľudskú myseľ posúva na úplne novú úroveň.

Hmatateľný dôkaz námahy

Fyzické zmeny v mozgu nie sú len teoretickým pojmom, ale dajú sa jasne vidieť pri skenovaní kôry. Naša mozgová kôra totiž funguje tak, že jednotlivým úlohám a častiam tela prideľuje konkrétne množstvo „nehnuteľnosti“ podľa toho, ako intenzívne ich využívame.

Neurovedci dokážu z obyčajného pohľadu na motorický kortex s istotou určiť, či bol človek klaviristom alebo huslistom. Klavíristi, ktorí oboma rukami vykonávajú precízne koordinované pohyby, majú v oboch hemisférach viditeľne väčšie a hrubšie tkanivo, zatiaľ čo huslisti majú kvôli odlišnej mechanike pohybov rúk takto zväčšenú len jednu polovicu.

Mozog skrátka neustále berie realitný priestor zmyslom, ktoré zaháľajú, a investuje ho tam, kde vidí reálny prínos pre prežitie a fungovanie.

Tento mechanizmus úzko súvisí s časťou mozgu zvanou anteriorný mid-cingulárny kortex, ktorý vedci často označujú za akýsi sval vôle. Merania ukazujú, že keď robíme niečo, v čom sme už experti, náš mozog paradoxne spotrebúva minimum energie, pretože danú činnosť vpáli hlboko do automatických okruhov.

„Keď robím nejakú činnosť ako nováčik, môj mozog vykazuje obrovskú aktivitu, pretože sa snažím prísť na pravidlá a pochopiť, čo sa deje. Vy ako expert už nemusíte spaľovať takmer žiadnu energiu. Cieľom mozgu totiž je pretlačiť precvičovanú vec hlboko do okruhov, aby na ňu nemusel míňať energiu,“ vysvetľuje Eagleman.

Naopak, keď sme nováčikovia a púšťame sa do vecí, do ktorých sa nám v danej chvíli absolútne nechce, celý mozog sa rozsvieti vlnou aktivity. Ľudia, ktorí sa vedome prekonávajú a pravidelne vyhľadávajú náročné výzvy, majú túto oblasť preukázateľne väčšiu.

Veľkosť tohto kortexu je tak priamym, spätne merateľným dôkazom toho, koľko skutočnej mentálnej námahy a sebadisciplíny človek počas života vynaložil.

Prečo si človek po páde zo strechy pamätá každý zlomok sekundy

K záujmu o neurovedu priviedol Davida Eaglemana hrozivý zážitok z detstva, keď ako osemročný spadol zo strechy rozostavaného domu z výšky štyroch metrov. Hoci celý pád trval podľa fyzikálnych prepočtov len niečo vyše pol sekundy, jemu sa v tej chvíli zdalo, že letí celú večnosť.

Tento paradox ho inšpiroval k celoživotnému skúmaniu toho, ako mozog v skutočnosti konštruuje model reality, čo z toho je skutočné a čo je len ilúzia našej mysle uzamknutej v tmavej lebečnej kosti.

Keď sa ocitneme v ohrození života alebo v extrémne stresovej situácii, mozog zapne núdzový režim ukladania pamäte a začne zaznamenávať informácie s oveľa vyššou hustotou detailov než zvyčajne.

Keď potom spätne listujeme v pamäťových stopách, náš vnútorný systém si kvôli obrovskému množstvu uložených detailov vyhodnotí, že udalosť musela trvať oveľa dlhšie, čím vzniká dokonalá časová ilúzia.

Podobným spôsobom nás mozog chráni a modeluje náš svet každý jeden deň, hoci si to vôbec neuvedomujeme. Telo navyše môžeme udržiavať v ideálnej kognitívnej kondícii aj mechanicky. Napríklad štúdie na zvieratách ukazujú, že pravidelný fyzický beh na kolese priamo stimuluje tvorbu úplne nových mozgových buniek.

„Ak dáte potkana do kolesa a on cvičí, zvýši sa uňho prísun nových mozgových buniek. Nevieme naisto, či sa to deje aj u ľudí, ale fyzická zdatnosť a cvičenie majú pre mozog obrovský význam. Cvičenie, spánok a strava sú kľúčové veci pre udržanie zdravia tohto orgánu,“ uzatvára neurovedec.

Hoci veda stále diskutuje, či novotvarba buniek funguje v rovnakej miere aj u dospelých ľudí, kombinácia kvalitného spánku, cvičenia a neustáleho nabúravania zažitých stereotypov zostáva jedinou overenou cestou, ako si udržať zdravú a plastickú myseľ až do neskorej staroby.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti