Ninu hnevalo, že si turisti od nás odnášali suveníry z pásovej výroby. Spustila projekt „vytvorené na Slovensku“

Si sochárka, ktorá sa zaujíma o umenie vo verejnom priestore. Čo presne si pod tým máme predstaviť?

Už počas školy ma v rámci mojej tvorby viac lákala spolupráca s ľuďmi, vyjsť s umením von. Vyskúšať tvoriť vo verejnom priestore, spoznať reakcie ľudí. Spolu s kolegom Danom Didom sme v roku 2009 založili miesto pre umenie – outdoor gallery – v Nitre. Išlo o umenie situované na betónovom podstavci pred obchodným domom.

Ale to nebola jediná tvoja outdoor gallery?

Nie, neskôr som získala povolenie od mesta Banská Bystrica, kde som zrealizovala podobný charakter „outdoor“ galérie. Miesto, ktoré som získala malo iný charakter a ducha. Umelci mohli svoje diela inštalovať priamo na „vytrhnutý“ podstavec, kde kedysi stála 9-metrová socha V.I. Lenina.

Toto boli dočasné projekty. Čomu všetkému sa venuješ dnes?

Tieto skúsenosti ma doviedli k tomu, aby som si založila občianske združenia, ktoré sú dodnes aktívne, Outdoor gallery o.z. a vytvorené na Slovensku o.z.  Vďaka grantom a Nadácii Tatra banky sa mi podarili projekty a autorské diela. Spolu so sochárkou Ivanou Slávikovou sme ešte ako študentky v roku 2011 zostavili publikáciu “Zborník textov a reflexií o súčasnom sochárskom umení”. K projektom, ktoré som organizovala vo verejnom priestore, som vydala niekoľko katalógov (Medzicentrum I. – VIII.  a Outdoor gallery 2010 – 2011, 2012). V roku 2019 som založila firmu „vytvorené na Slovensku“.

Myslíš, že má public art na Slovensku dostatočný priestor?

Na Slovensku z vlastných skúseností viem, že súčasné public art umenie funguje na akýsi “dočasný stav” umiestnenia. Potom býva cez mnohé povolenia po “niekoľkohodinovej sláve” presunuté späť do súkromných záhrad, galérií či do ateliérov autorov. Máloktoré súčasné umenie vo verejnom priestore (mám na mysli skôr priestorové – sochy, objekty) ostáva inštalované dlhší čas.

zdroj: Archív: Nina Augustínová

Snáď ale existujú výnimky?

V tomto smere klobúk dole pre niektorými festivalmi ako napr. Biela Noc o.z. či Intervencie v Trebišove atď. Rada by som spomenula tiež festival Street Art Communication – otvorená mestská galéria vo verejnom priestore, v ktorej majoritnú časť tvoria súčasné muralistické maľby na fasádach budov“. (Pozn.: muralizmus je umelecký smer maľovania obrovských výjavov na steny budov).

Zaujímajú sa vôbec bežní Slováci o takúto formu umenia?

Od roku 2015 sa snažím pripravovať pre divákov svoj prednáškový cyklus “Umenie pre verejný priestor” v Dome umenia / Kunsthalle Bratislava. Navštevujú ho rôzne generácie a takmer vždy noví hostia, z čoho mám veľkú radosť.

zdroj: Archív: Nina Augustínová

Vedieš aj projekt „vytvorené na Slovensku“.

V roku 2015 som oslovila kolegyňu, s ktorou sme projekt postavili na nohy. “vytvorené na Slovensku” (VNS) vychádza z domácej kultúrnej tradície, inšpirácií a námetov, z folklóru a ľudových remesiel, ktoré mení do atraktívnej súčasnej podoby. Prináša tvorivé dielne, odborné prezentácie, umenie aj dizajn – jednoducho spoznávanie a oživovanie slovenských kultúrnych tradícií hravou a hlavne tvorivou formou.

Na prvých dvoch ročníkoch si spolupracovala aj s hviezdou prehliadkových mól, Lenkou Sršňovou. Čo vás primälo k spolupráci?

Obe sa zaujímame o domácu umeleckú a dizajnérsku produkciu a hnevalo nás, že tu síce máme dosť šikovných ľudí, no z najznámejších slovenských miest či dedín, ktorými by sme sa mohli pýšiť, si zväčša turisti odnášajú tuctové suveníry vyrábané na páse kdesi za hranicami. V roku 2015 som ju preto oslovila, dali sme hlavy dohromady a v Čičmanoch sme spolu vytvorili prvý ročník „vytvorené na Slovensku“.

zdroj: Archív: Nina Augustínová

Prečo práve Čičmany?

Nebola náhoda, že to boli práve Čičmany, práve tam som strávila značnú časť svojho detstva. Z okien našej chalupy – jednej z posledných zachovalých dreveníc – tu rada dodnes sledujem potulujúcich sa turistov, hľadajúcich záblesk čohosi, čo tu existuje už iba vo veľmi oklieštenej podobe.

Ďalší ročník ste už ale organizovali inde.

Ďalší ročník sme zrealizovali v rodisku kolegyne, v regióne Liptova, v Ružomberku, prostredníctvom Galérie Ľ. Fullu.

Fulla medzi Slovákmi rezonuje asi najviac, ako si ty vnímala práve tento ročník?

Áno, druhý ročník projektu „vytvorené na Slovensku s názvom“, “u Fullu”, sa vrátane tvorivých dielní a prednášok  uskutočnil 28. augusta 2016 v spolupráci s Galériou Ľudovíta Fullu v Ružomberku. Bol to ťažiskový a dokonale pripravený ročník a to aj vďaka grantovému programu Viac umenia od Nadácie Tatra banky a podpore SNG.

Projekt sa opäť odohrával v spoločnosti rezidentov, bohatého tvorivého programu, vernisáže a katalógu. Rezidenti tvorili v rámci galérie – Ondrej Jób, Simona Janišová, Paulína Rypákova Varregn, Branislav Matis, Peter Machajdík, Eva Činčalová, Nina A. Šošková, Lenka Sršňová, Monika Pekná, Jana Vaterková.

zdroj: Archív: Nina Augustínová

Kde ste sa objavili tento rok?

V tomto roku sme boli spolu s umelcami na Orave. Inšpiračným zdrojom bol región Oravy, kde je tiež bohatá zbierka umenia, s ktorou Oravská galéria disponuje (Vladimír Kompánek – sochár, Štefan Siváň – dedo a rezbár z Oravy). Ďalej je to nádherná príroda, Slanický ostrov umenia, fauna a flóra. Preto sa aj volá tento ročník VNS na Orave.

Dostali ste sa s projektom „vytvorené na Slovensku“ aj za hranice?

Zatiaľ nie, čakám na výzvu. Mala som možnosť vytvárať dielňu pre zahraničných návštevníkov, ale len doma, na Slovensku. Bolo by veľmi fajn, keby sa mi raz podarilo dostať projekt aj za hranice, reprezentovať tvorbu a regióny v zahraničí. Samozrejme, suveníry si už mnohí kúpili aj do zahraničia, čo ma veľmi teší a vždy ma zaujíma, kto si suvenír kúpi a do akej krajiny ho odnesie.