O tom, ako vykaš­la­nie sa na kor­po­rát­ny flek kvô­li snu o star­tu­pe obrá­ti­lo môj život naru­by

Ali Mese / 19. septembra 2014 / Zaujímavosti

Koneč­ne som dostal SMSku. A zača­lo to.

Zaj­tra o 5:00 ráno, let čís­lo AZ610 z Ríma do New Yor­ku.“

SMSka, kto­rá v nede­ľu večer dora­zi­la na môj Black­Ber­ry mala vo zvy­ku určiť moju ďal­šiu des­ti­ná­ciu a kli­en­ta na nastá­va­jú­ci týž­deň. 

Pra­co­val som pre jed­nu z troch naj­pop­red­nej­ších sve­to­vých stra­te­gic­kých kon­zul­tin­go­vých spo­loč­nos­tí. Život zba­le­ný v jed­nom kuf­ri. Život kon­zul­tan­ta, kto­ré­mu chý­ba­li všet­ci a všet­ko, okrem exce­lov­ských doku­men­tov. Život biz­nis­ma­na, kto­rý nám na pre­stíž­nych ško­lách, z kto­rých hrdo nosí­me titu­ly, kla­dú za to ide­ál­ne otroc­tvo.

Ali Mese

Po pár hodi­nách spán­ku ma súkrom­ný šofér zave­zie na letis­ko Fuimi­ci­no v Ríme, aby som sti­hol svoj exklu­zív­ny let v biz­nis trie­de do NYC. Po prí­cho­de sa uby­tu­jem v dra­hom štvor­hviez­dič­ko­vom hote­li a mie­rim pria­mo do kan­ce­lá­rie môj­ho kli­en­ta. Môj plat? Ten bol tiež exklu­zív­ny. Spo­loč­nosť bola hrdá na to, že pat­rí medzi naj­lep­šie pla­te­ných zamest­ná­va­te­ľov v tom­to prie­mys­le.

Rodi­čia

Aj napriek tomu­to všet­ké­mu som cítil, že s mojím kon­zul­tin­go­vým živo­tom nie je všet­ko v úpl­nom poriad­ku. Uve­do­mil som si, že viac nedo­ká­žem zniesť všet­ky tie­to exklu­zív­ne žvás­ty, tak­že som jed­né­ho dňa zavo­lal rodi­čom:

Oci, mami, dal som výpo­veď. Chcel by som začať pra­co­vať na svo­jom vlast­nom star­tu­pe.“

Moja mama sko­ro dosta­la infar­kt. Nie je to prá­ve infor­má­cia, kto­rú chce vaša mat­ka – per­fek­ci­ona­lis­t­ka — počuť po tom, čo vás počas štú­dia na top biz­nis ško­le pod­po­ro­va­la a vy ste mali super znám­ky. Sna­žil som sa ju tro­chu upo­ko­jiť. Nepo­moh­lo to.

Mami, nezná­šam to. Všet­ci títo kon­zul­tan­ti sa iba tvá­ria, že sú šťast­ní, pri­tom berú anti­dep­re­sí­va. Spím 3 – 4 hodi­ny den­ne. A všet­ky tie firem­né bene­fi­ty, čo nám nasľu­bo­va­li, vôbec neexis­tu­jú. Pamä­táš, ako nám sľu­bo­va­li päť­hviez­dič­ko­vé hote­ly? Pra­cu­jem 20 hodín den­ne a nemám si ich kedy užiť. Skve­lé raňaj­ky? Nikdy na ne nebol čas. Úžas­né obe­dy a veče­re? Veď je to nako­niec vždy len send­vič, kto­rý zjem pred exce­lom. Oh, a mimo­cho­dom, namies­to toho, aby som si v prvej trie­de celý let vychut­ná­val šam­pan­ské, len čumím do exce­lu. A ten úžas­ný plat? Veď nemám čas minúť z neho ani cent. Nezná­šam svoj život, mami, je to naprd. Veď sa nemám ani kedy stre­tá­vať so svo­jou pria­teľ­kou. Už sa viac nemô­žem pre­tva­ro­vať, chcem začať svoj vlast­ný biz­nis.“

Moji rodi­čia si uží­va­jú dôcho­dok po tom, ako skon­či­li svo­je nud­né vlád­ne 9-to-5 pro­fe­sie. Vedel som síce, že keď­že v rodi­ne nemá­me žiad­ne pre­doš­lé skú­se­nos­ti s pod­ni­ka­ním, bude veľ­mi nároč­né vysvet­liť rodi­čom, ako sa veci majú, ale roz­hod­ne som neča­kal ten tele­fo­nát od mamy hneď ďal­šie ráno:

Taa­a­a­ak, ako tvoj biz­nis? Darí sa mu?!“

Mohol som hovo­riť, čo som chcel, nedo­ká­zal som vysvet­liť, že zalo­že­nie biz­ni­su si vyža­du­je viac ako jeden deň.

Pria­teľ­ka, kama­rá­ti & spo­lo­čen­ské kru­hy

Moja pria­teľ­ka ma vždy vo všet­kom abso­lút­ne pod­po­ro­va­la, a tak tomu bolo aj teraz. Pri­šiel čas ozná­miť to kama­rá­tom, kto­rí momen­tál­ne špl­ha­li po svo­jich kari­ér­nych reb­ríč­koch v pre­stíž­nom kor­po­rát­nom sve­te. Všet­kým som pove­dal, že som dal výpo­veď, pre­to­že sa chcem veno­vať svoj­mu snu a zalo­žiť si star­tup. Nie­kto­rí kama­rá­ti sa so mnou postup­ne úpl­ne pre­sta­li stre­tá­vať. Prav­de­po­dob­ne pre­to, že si mys­le­li, že som div­ný, keď­že toto bolo už dru­hé „pre­stíž­ne“ zamest­na­nie, kto­ré som v posled­nej dobe nechal plá­vať.

Aj keď zvy­šok mojich pria­te­ľov mi naozaj veľ­mi fan­dil, nie­čo na našom vzťa­hu sa zme­ni­lo: čosko­ro som si uve­do­mil, že sa vyhý­bam spo­lo­čen­ským stret­nu­tiam. Keď som sa stre­tol s pria­teľ­mi, nemal som pre nich neus­tá­le nové a nové odpo­ve­de na otáz­ky, ako sa prá­ve môj­mu star­tu­pu darí, ale­bo či budem ďal­ší Zuc­ker­berg. „Oh, člo­ve­če, sme na teba takí hrdí, istot­ne dosta­neš neja­kú obrov­skú inves­tí­ciu!“

Prá­ca na star­tu­pe je dlhá ces­ta a ja som sám seba dostal pod neuve­ri­teľ­ný tlak len pre­to, že som si tak zakla­dal na tom, čo si ľudia oko­lo mňa mys­lia.

Deň za dňom som bol čoraz viac osa­me­lý, dep­re­sív­nej­ší a vyhý­bal som sa všet­kých spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Napre­do­va­nie môj­ho star­tu­pu nebo­lo také rých­le, ako si moje oko­lie pred­sta­vo­va­lo, a mne sa už nech­ce­lo done­ko­neč­na vysvet­ľo­vať, že star­tu­pom trvá roky, kým z nich vznik­ne nie­čo ako Face­bo­ok ale­bo Twit­ter, ako ich pozná­me teraz. Jedi­ný čas, kedy som sa cítil dob­re, bol s iný­mi pria­teľ­mi — pod­ni­ka­teľ­mi. Je to tak, iba pod­ni­ka­teľ doká­že pocho­piť pod­ni­ka­te­ľa.

Cash, cash, cash

Aby spo­lo­čen­ský tlak a samo­ta nebo­li málo, stre­tol som sa aj s mat­kou všet­kých stre­sov : penia­ze mi dochá­dza­li závrat­nou rých­los­ťou. Ten­to fakt zabí­jal moju pro­duk­ti­vi­tu a schop­nosť nor­mál­ne sa roz­ho­do­vať. Pani­ká­ril som a mal som pocit, že musím byť okam­ži­te úspeš­ný a okam­ži­te zaro­biť neja­ké penia­ze.

Raz som sa dokon­ca pri­sti­hol pri tom, že si poži­čia­vam pár cen­tov od mojej pria­teľ­ky, pre­to­že som nemal penia­ze na fľa­šu vody. Neve­del som, že taký­to je začia­tok toh­to nároč­né­ho živo­ta s množ­stvom vzo­stu­pov a pádov.

Dnes

Dosť bolo drá­my: od tých čias už pre­šli viac ako dva roky. Teraz už píšem ten­to člá­nok v nád­her­nom rezor­te v Thaj­sku a sŕkam svo­je moji­to. Nie, nesna­žím sa vás obl­b­núť, a nie, nie je zo mňa zakla­da­teľ star­tu­pu, z kto­ré­ho sa stal mili­onár.

Prav­dou však je, že môj biz­nis pra­vi­del­ne vyná­ša dosta­tok peňa­zí na to, aby som mohol ces­to­vať po sve­te a pra­co­vať od vša­diaľ, kde majú wifi.

Pred­sa len však exis­tu­je päť vecí, kto­ré by som sa chcel samé­ho seba opý­tať ešte pred­tým, ako som sa pus­til na túto stras­ti­pl­nú ces­tu. Päť otá­zok, kto­ré by si mal polo­žiť kaž­dý začí­na­jú­ci pod­ni­ka­teľ pred­tým, ako uro­bí prvý krok:

  1. Ste pri­pra­ve­ní na ten spo­lo­čen­ský tlak?

Ak máte pria­te­ľov a rodi­nu bez skú­se­nos­tí s pod­ni­ka­ním, bude pre vás veľ­mi nároč­né dosta­toč­ne im vysvet­liť, čo sa sna­ží­te dosiah­nuť, a spo­lo­čen­ský tlak bude len rásť. Tak veľ­mi mi zále­ža­lo na tom, čo si mys­lia ostat­ní – tak veľ­mi, že to zni­či­lo môj život. Bol som na seba prí­sny a tres­tal som sa tak, že som si pri­dá­val viac a viac prá­ce, len aby som mohol čo naj­skôr všet­kým pove­dať, že už som úspeš­ný. A to až do dňa, kým som si neuve­do­mil, že na mňa vlast­ne všet­ci kaš­lú, tak pre­čo by som sa mal ja trá­piť?

Ľudia vám venu­jú iba pár sekúnd svo­jej pozor­nos­ti. Žije­me v roku 2014, nikto nemá čas na to, aby sa zaobe­ral iný­mi ľuď­mi. Ak vám tak veľ­mi zále­ží na tom, čo si mys­lia iní, bude­te len már­niť čas tým, aby ste im doká­za­li, že ste úspeš­ní, namies­to toho, aby ste sa sústre­di­li na váš star­tup. Zabez­peč­te si život, ja som tak uro­bil.

  1. Ste neza­da­ní ale­bo máte par­tne­ra, kto­rý vás vždy pod­po­rí?

Ako dospie­va­me, o svo­je živo­ty sa viac delí­me so svo­ji­mi par­tner­mi ako so svo­ji­mi pria­teľ­mi ale­bo rodi­nou. Ja som mal šťas­tie, pre­to­že mám úžas­nú pria­teľ­ku. Bolo však smut­né sle­do­vať roz­pa­dať sa vzťa­hy iných mojich zná­mych, kto­rí pod­ni­ka­jú.

Pra­co­vať na svo­jom vlast­nom biz­ni­se je nároč­né, ove­ľa nároč­nej­šie, ako som si pôvod­ne pred­sta­vo­val. V mys­li vám neus­tá­le pobe­hu­je mili­ón vecí, o kto­rých žiad­na iná oso­ba, vrá­ta­ne vašej pria­teľ­ky, nemá ani poňa­tia. Ak ste zada­ní, pre­svedč­te sa, že váš par­tner chá­pe, že je nie­ke­dy nor­mál­ne, keď nie ste schop­ní sústre­diť sa ani len na bozk. Áno, ani len na nor­mál­ny fran­cú­zák.

  1. Máte dosta­tok hoto­vos­ti aspoň na rok dopre­du?

Dob­re, tak to ešte vyná­sob­te aspoň tro­ma, pre­to­že penia­ze sa vám budú míňať nepred­sta­vi­teľ­nou rých­los­ťou. Počas celé­ho toho pro­ce­su sa stret­ne­te s mno­hý­mi skry­tý­mi výdav­ka­mi — účtov­né poplat­ky, penia­ze na práv­ni­ka, poka­ze­ný iPho­ne, počí­tač, atď. Zvy­kaj­te si na men­ší byt, men­šie por­cie jed­la a obra­ca­nie kaž­dé­ho cen­tu, kto­rý vám bol v minu­los­ti úpl­ne ukrad­nu­tý.

Tie posled­né mesia­ce pred­tým, ako vám úpl­ne dôj­du penia­ze, budú obzvlášť nároč­né a tlak na vás bude naras­tať tak neuve­ri­teľ­ne, že nebu­de­te schop­ní ani nor­mál­ne spá­vať. Úspech prí­de poma­ly a hoto­vosť sa minie rých­lo, tak­že sa nene­chaj­te zasko­čiť a plá­nuj­te vždy dopre­du.

  1. Ste pri­pra­ve­ní spať len pár hodín den­ne?

Keď som odchá­dzal z kor­po­rát­ne­ho sve­ta, mys­lel som si, že začnem koneč­ne žiť svoj sen — budem pra­co­vať vte­dy, kedy chcem ja. Až dokým som si nepre­čí­tal nasle­du­jú­ci citát Lori­ho Gre­i­ne­ra:

Všet­ko to zača­lo tým, že som sa na chvíľ­ku zobu­dil upro­stred noci. Zo začiat­ku to bolo pre­to, že som bol prí­liš nad­še­ný svo­ji­mi nápad­mi a mal som ich neúre­kom. Skrát­ka som sa nemo­hol doč­kať rána, aby som na nich mohol pra­co­vať.

Potom priš­la fáza, kedy som pre­há­ňal. Pra­co­val som prí­liš veľa, pre­to­že som mal pocit, že na mojich nápa­doch musím pra­co­vať stá­le viac a ešte ove­ľa viac.  Avšak, čím viac som pra­co­val, a čím neskôr som si šiel ľahnúť, tým bolo zlo­ži­tej­šie sku­toč­ne zaspať, a kva­li­ta môj­ho spán­ku sa zni­žo­va­la.

Ako výsle­dok toh­to pro­ce­su sa mi bež­ne stá­va­lo, že dva až tri dni v týžd­ni som nebol schop­ný uro­biť abso­lút­ne nič pro­duk­tív­ne.

Nene­chaj­te sa okla­mať moji­mi fot­ka­mi z Ins­ta­gra­mu. Nene­chaj­te sa okla­mať sprá­va­mi o neja­kom super finan­co­va­ní star­tu­pu, kto­ré­ho zakla­da­te­lia sa sta­li mili­onár­mi. Ten prí­beh za tým všet­kým pozlát­kom je o mno­hých boles­ti­vých, ťaž­kých dňoch, pre­bde­ných nociach a neus­tá­lych odmiet­nu­tiach a zly­ha­niach. Ces­ta za úspe­chom je dlhá. Veľ­mi dlhá. Veľ­mi čas­to až prí­liš dlhá.

  1. Ako defi­nu­je­te úspech?

Kaž­dý z nás má v živo­te roz­diel­ne pri­ori­ty. Pre väč­ši­nu ľudí sú pri­ori­tou čís­lo jed­na penia­ze, zatiaľ čo pre iných je to vyrov­na­ný život. Z toh­to dôvo­du teda kaž­dý pova­žu­je­me za úspech nie­čo iné. Pod­ľa toho, ako si zade­fi­nu­je­me svoj úspech, bude sa roz­de­ľo­vať aj naša ces­ta za tým, ako ho dosiah­nuť. Ak vám naj­viac zále­ží na penia­zoch a na verej­nom úspe­chu, bude vaša ces­ta za úspe­chom prav­de­po­dob­ne dosť nároč­ná.

Pamä­taj­te na Hemin­gwa­y­o­ve múd­re slo­vá: „Je dob­ré mať sta­no­ve­ný cieľ našej ces­ty, ale je to prá­ve ces­ta, na čom zále­ží.“

Úspeš­ní pod­ni­ka­te­lia nemu­sia byť tí, kto­rí zará­ba­jú mili­ó­ny. Neza­bud­ni­te, že takých je len hŕs­tka. A pred­sa exis­tu­jú tisíc­ky ľudí, kto­rým sa poda­rí začať star­tup, držia ho v dob­rom sta­ve a nikdy sa o nich v žiad­nych sprá­vach nedoz­vie­te. Nezá­le­ží na tom, ako veľ­mi vám vaša ces­ta naru­ši­la život ale­bo aké ťaž­ké to ešte bude, uži­te si tú jaz­du a choď­te za svo­jim snom. Tony Gas­kin to pove­dal per­fekt­ne: „Ak nepra­cu­je­te na svo­jom sne, zamest­ná vás nie­kto iný, aby ste pra­co­va­li na tom jeho.“

Zdroj: BI

Pridať komentár (0)