Petr Ludwig: Ľudia dnes prok­ras­ti­nu­jú doslo­va od rána do veče­ra

Michal Tomek / 26. marca 2016 / Lifehacking

Deň bez prok­ras­ti­ná­cie pre neho neexis­tu­je. Poze­rá sa však na ňu inak, ako väč­ši­na z nás. Dokon­ca o nej napí­sal kni­hu. Je mini­ma­lis­ta, na pra­cov­nom sto­le má len note­bo­ok. Šéf Gro­wJOB Ins­ti­tu­te a autor best­sel­le­ru Konec prok­ras­ti­na­ce, Petr Ludwig.

Pri­chy­ti­li ste sa dnes už pri prok­ras­ti­ná­cii? 

Deň, kedy vzni­ká ten­to roz­ho­vor, je nede­ľa, kedy prok­ras­ti­ná­ciu nerie­šim. Efek­ti­vi­ta sa rodí z pra­vi­del­né­ho odpo­čin­ku.

Vaša kni­ha Konec prok­ras­ti­na­ce sa sta­la hitom. Na písa­nie kni­hy musí byť člo­vek nesmier­ne moti­vo­va­ný, pre­to­že je to dosť samo­tár­ska prá­ca a nie vždy sa mu chce sad­núť k počí­ta­ču. Ako sa vám na nej pra­co­va­lo? 

Písa­nie kni­hy bola roz­hod­ne naj­ná­roč­nej­šia vec, akú som kedy robil. Pri­rov­nal by som to k prá­ci na 30-tich dip­lo­mov­kách naraz. Som zvyk­nu­tý skôr pra­co­vať s ľuď­mi, pred­ná­šať, ško­liť, mať osob­né kon­zul­tá­cie. Keď člo­vek povie na pred­náš­ke vtip, ľudia sa zasme­jú. Keď člo­vek píše vtip do kni­hy, mož­no sa nie­kto zasme­je až o rok, keď kni­ha vyj­de. Ten­to nedos­ta­tok pria­me­ho kon­tak­tu mi asi vadil naj­viac.

Na inter­ne­te náj­de­me nespo­čet­né množ­stvo moti­vač­ných člán­kov, rov­na­ko aj kníh. V čom je tá vaša iná? 

Mno­ho z toho, čo si člo­vek pre­čí­ta na inter­ne­te, bohu­žiaľ nie je prav­da. Nie­kto­ré člán­ky radia, že po spl­ne­ní úlo­hy by sa mal člo­vek naprí­klad odme­niť. Exis­tu­je veľa vedec­kých výsku­mov, kto­ré pre­uká­za­li opak – že odme­ny za úlo­hy narú­ša­jú naše súpe­re­nie a skôr zne­chu­cu­jú čin­nosť samot­nú.

Moja kni­ha je posta­ve­ná prá­ve na výsku­moch. Dru­há odliš­nosť je v jed­no­du­chos­ti. Kni­hu som písal tak, aby ju pocho­pil člo­vek 15-roč­ný, ako aj 80-roč­ný. Nie nadar­mo sa hovo­rí, že pokiaľ to nevieš vysvet­liť jed­no­du­cho, nero­zu­mieš tomu dosta­toč­ne dob­re. A tre­ťou odliš­nos­ťou sú nástro­je. Kni­ha obsa­hu­je nie­koľ­ko jed­no­du­chých, prak­tic­kých nástro­jov, kto­ré čita­te­lia môžu využí­vať tak­mer kaž­dý deň.

Ako je mož­né, že napriek toľ­kým tipom kaž­dý deň boju­je­me s prok­ras­ti­ná­ci­ou nano­vo? V čom je prob­lém?

Ako hovo­rím, veda vie, čo sa s prok­ras­ti­ná­ci­ou dá robiť. Ale prax to nevie. Pre­to ľudia opa­ko­va­ne zly­há­va­jú. Dob­rá sprá­va je, že prok­ras­ti­ná­cia nie je vec vro­de­ná, ale je nauči­teľ­ná a odu­či­teľ­ná. Štú­die uka­zu­jú, že naša vôľa fun­gu­je ako sva­ly a dá sa posil­ňo­vať. A so sil­nej­šou vôľou menej prok­ras­ti­nu­je­me. Sme tiež spo­koj­nej­ší, máme lep­šie vzťa­hy aj výsled­ky v prá­ci.

Vaša kon­zul­tant­ská spo­loč­nosť Gro­wJob Ins­ti­tu­te radí fir­mám, ako ľudí moti­vo­vať. Gro­wJob neus­tá­le ras­tie, čo si vyža­du­je veľa pod­ni­ka­teľ­ské­ho a mana­žér­ske­ho úsi­lia. Máte ešte čas štu­do­vať a veno­vať sa pria­mo téme prok­ras­ti­ná­cie ale­bo už ste čis­to mana­žé­rom? 

Našťas­tie mám super tím ľudí, kto­rý fun­gu­je na vyso­kom stup­ni slo­bo­dy v prá­ci a auto­nó­mie. Keď­že s kole­ga­mi vidí­me ohrom­ný zmy­sel v tom, čo robí­me, väč­ši­na pro­ce­sov fun­gu­je sama. Mám tiež skve­lé­ho pre­vádz­ko­vé­ho ria­di­te­ľa, kto­rý ma odbre­me­ňu­je od ope­ra­tí­vy, a tak mi zostá­va čas na vzde­lá­va­nia a biz­nis deve­lop­ment.

Minu­lý rok sme otvá­ra­li poboč­ku vo Švaj­čiar­sku a v Mos­kve. V Rus­ku sa už kni­ha Konec prok­ras­ti­na­ce veľ­mi dob­re pre­dá­va a vzni­kol dopyt po ďal­ších našich služ­bách. Ten­to rok plá­nu­je­me poboč­ku v Sin­ga­pu­re. To pre­to, že kni­ha bude pre­lo­že­ná do čín­šti­ny a v juho­vý­chod­nej Ázii a Číne vidím ohrom­ný poten­ciál.

Je potreb­ná kni­ha Konec prok­ras­ti­na­ce 2 ale­bo ste už všet­ko pove­da­li?

Na Konec prok­ras­ti­na­ce 1 som zbie­ral mate­riá­ly asi sedem rokov. Tak­že ďal­šia kni­ha len tak nebu­de. Skú­šal som nie­čo začať písať, a zis­til som, že všet­ko pod­stat­né už bolo pove­da­né. Ani teraz po roku, odke­dy kni­ha vyšla, by som v nej nič neme­nil.

Máte za sebou jed­nu neprí­jem­nú zdra­vot­nú uda­losť. Bol prá­ve to moment, kedy ste si pove­da­li — sta­či­lo, už viac nemô­žem plyt­vať časom?

Áno. Mám nie­koľ­ko život­ných skú­se­nos­tí, kto­ré ma for­mo­va­li. Moje vlast­né stret­nu­tie s mož­nou smr­ťou bolo naj­sil­nej­ším zážit­kom. Člo­vek si potom začne viac vážiť svoj čas a o to viac mu začne vadiť jeho vlast­ná prok­ras­ti­ná­cia. Pre­to­že prok­ras­ti­ná­cia je pra­vý opak toho „žiť zmys­lu­pl­ne a napl­no“.

Asi kaž­dý, kto pre­ko­nal ťaž­kú cho­ro­bu, úraz či bol na pra­hu smr­ti, hovo­rí, že sa poze­rá úpl­ne inak na čas a jeho hod­no­tu v živo­te. Váži si viac veci, kto­ré pred­tým pre neho nema­li taký zmy­sel. Nie je to náho­dou tak, že až keď sa dosta­ne­me do podob­nej hra­nič­nej situ­ácie, tak sme schop­ní si uve­do­miť, aký je čas vzác­ny? 

Pres­ne tak. Jed­na zo zau­jí­ma­vých vecí je, že máme ten­den­ciu zabú­dať na hod­no­tu náš­ho času, že čas je tým naj­hod­not­nej­ším, čo v živo­te máme. Nie sú to penia­ze, tie si môže­me poži­čať, ulo­žiť, scho­vať. Čas nie. Kaž­dá sekun­da, kto­rá uply­nie, je nená­vrat­ne a neopa­ko­va­teľ­ne preč. A ako hovo­ril Riman Sene­ca: „Zatiaľ, čo strá­ca­me čas váha­ním a odkla­da­ním, život ute­ká.“

Prok­ras­ti­ná­cia nie je leni­vosť, ako sám hovo­rí­te. Leni­vý člo­vek nič robiť nech­ce, prok­ras­ti­ná­tor chce nie­čo robiť, aj vie čo, no nevie, kde začať. Do akej mie­ry je teda prok­ras­ti­ná­cia našim vlast­ným prob­lé­mom, kto­rý môže­me rie­šiť sami, a kde je už hra­ni­ca, kedy môže ísť o psy­cho­lo­gic­ký prob­lém? 

Skôr než cho­ro­ba je prok­ras­ti­ná­cia zloz­vy­kom. Nie­kto máme väč­šie, nie­kto men­šie dis­po­zí­cie zloz­vy­ku pre­pad­núť. Ale z veľ­kej čas­ti to môže­me ovplyv­niť sami svo­jim prí­stu­pom. Podob­ne ako nie­kto síce má gene­tic­kú dis­po­zí­ciu k tomu, aby mal väč­šie sva­ly, no sva­lo­vú hmo­tu môže nado­bud­núť kto­koľ­vek tré­nin­gom. A pres­ne tak je to aj so silou vôle, kto­rá je pre boj s prok­ras­ti­ná­ci­ou dôle­ži­tá. Dá sa vytré­no­vať. Veľ­kú časť kni­hy venu­je­me postu­pom a nástro­jom ako.

Pova­žu­je­te tele­ví­ziu a sociál­ne sie­te za naj­moc­nej­šie prok­ras­ti­nač­né nástro­je súčas­nos­ti? 

Ľudia dnes prok­ras­ti­nu­jú doslo­va od rána do veče­ra. Ráno posú­va­jú budík. Na zácho­de otvá­ra­jú Twit­ter a Face­bo­ok. V prá­ci, než začnú pra­co­vať, si pre­čí­ta­jú všet­ky spra­vo­daj­ské ser­ve­ry. Neprí­jem­nú pra­cov­nú úlo­hu si nechá­va­jú rad­šej na večer ale­bo tes­ne pred dead­li­nom. Doma potom odkla­da­jú šport, zdra­vý život­ný štýl či rie­še­nie vzťa­ho­vých prob­lé­mov. Sme taká gene­rá­cia prok­ras­ti­ná­cie.

V jed­nom roz­ho­vo­re spo­mí­na­te, že naj­dô­le­ži­tej­šie na prá­ci, kto­rú člo­vek robí, je nájsť vnú­tor­nú moti­vá­ciu. Von­kaj­šia moti­vá­cia nás len ženie do vecí, kto­ré musí­me, ale nie chce­me. Dá sa však nájsť vnú­tor­nú moti­vá­ciu k prá­ci naprí­klad na pozí­cii člo­ve­ka, kto­rý v páso­vej výro­be auto­mo­bil­ky mon­tu­je dve­re? 

Urči­te. Čas­to robí­me works­ho­py pre výrob­né fir­my. Je zau­jí­ma­vé, že u manu­ál­nych pro­fe­sií je ďale­ko menej prok­ras­ti­ná­cie než pri čin­nos­tiach men­tál­nych. Vše­obec­ne pla­tí, že pokiaľ v čin­nos­ti, kto­rú robím, vidím zmy­sel, baví ma tá čin­nosť výraz­ne viac, než keď v nej zmy­sel nevi­dím. Nedáv­no som mal pred­náš­ku v LEGU, čo je síce výrob­ná fir­ma, ale majú úpl­ne super firem­nú kul­tú­ru, v kto­rej si ľudia uve­do­mu­jú, že ich výrob­ky robia deťom radosť. Je to teda naj­mä o firem­nej kul­tú­re a schop­nos­ti manaž­men­tu vedieť svo­jich ľudí moti­vo­vať inak než peniaz­mi.

Mys­lí­te si, že je mož­né, aby kaž­dý na sve­te robil prá­cu, kto­rá ho baví a moti­vu­je? 

Nie som si istý, či kaž­dý. Ale roz­hod­ne násob­ne väč­šie per­cen­to popu­lá­cie, než je tomu dnes. Nemám rád pouč­ky: rob­te to, čo milu­je­te. Ja skôr ľuďom hovo­rím: miluj­te to, čo robí­te. Tak­mer v kaž­dej prá­ci sa dá nájsť zau­ja­tie. Pokiaľ v tom, čo robí­me, máme zruč­nosť a záro­veň v tom vidí­me zmy­sel, vzni­ká takz­va­ný stav flow. Čin­nosť nás pohl­tí a my pre­sta­ne­me vní­mať čas. A prá­ve v sta­ve flow prok­ras­ti­nu­je­me naj­me­nej a záro­veň sme dlho­do­bo spo­koj­nej­ší, pre­to­že sa plne sústre­dí­me na čin­nosť a mozog nám v myš­lien­kach neute­ká preč.

Nedáv­no ste mali works­hop na podu­ja­tí Men­torsC­lub, kde ste hovo­ri­li o tom, ako neod­kla­dať veci na neskôr a moti­vo­vať sa k efek­tív­ne­mu výko­nu. Aká je vaša skú­se­nosť — je mož­né zme­niť zmýš­ľa­nie člo­ve­ka počas jed­né­ho také­ho­to works­ho­pu, aby sa naozaj posu­nul vpred? 

Do works­ho­pu zahŕňa­me typic­ky tri jed­no­du­ché nástro­je, kto­ré ľudia môžu hneď začať pou­ží­vať. Občas si spät­ne vyhod­no­cu­je­me účin­nosť našich works­ho­pov, a sú to prá­ve tie­to nástro­je, kto­ré menia u ľudí zabe­ha­né vzor­ce sprá­va­nia. Ono totiž nesta­čí nie­čo si len uve­do­miť – kog­ni­tív­na časť, ale je potreb­né nie­čo aj začať robiť – beha­vi­orál­na časť. Návy­ky usku­toč­ňu­jú zme­nu.

Na záver tro­chu osob­nej­šie. Ako vyze­rá váš pra­cov­ný deň? 

Maxi­mum vecí dele­gu­jem tak, aby mi zostá­val čas na to naj­pod­stat­nej­šie. A to sú v mojom prí­pa­de kon­zul­tá­cie s kli­ent­mi, pred­náš­ky, schôdz­ky s kole­ga­mi, vzde­lá­va­nie a mai­ly.

Máte na pra­cov­nom sto­le veľa vecí ale­bo sa skôr sna­ží­te všet­ko mini­ma­li­zo­vať, aby vás nič neru­ši­lo?

Som mini­ma­lis­ta. Na sto­le nemám nič len note­bo­ok. Čím menej vecí ma rozp­ty­ľu­je, tým lep­šie sa cítim.

Moja obľú­be­ná záve­reč­ná otáz­ka. Pije­te kávu? 

Nie. Pijem japon­ské zele­né čaje.

Zdroj foto­gra­fií: archív Peter Ludwig

Pridať komentár (0)