Politológ Štefančík k 17. novembru: Ľudia sú frustrovaní a volia extrémistov. Pritom sa nemáme tak zle

Autor komentáru je pedagóg, publicista a politológ.

17. november je najväčší slovenský sviatok. Je najväčší, pretože pred 33 rokmi sme ukončili najhoršiu a najdlhšiu diktatúru, akú sme tu kedy mali. Je najväčší, pretože väčšina súčasnej spoločnosti bola jeho priamym aktérom. Bez ohľadu na to, či sme komunistickú diktatúru odmietli bezprostredne na námestiach, neskôr vo fabrikách počas generálneho štrajku, prípadne v prvých slobodných voľbách o niekoľko mesiacov neskôr.

17. november neoslavujú všetci

November 1989 priniesol slobodu. Slobodu prejavu, zhromažďovania sa i združovania. So slobodou nám priniesol aj veľkú mieru zodpovednosti. Za štát, spoločnosť i za seba samého. A tu je problém. V spoločnosti totiž vždy existuje skupina ľudí, ktorí by sa vlastnej zodpovednosti boja. Preto sa slobody vzdávajú a zverujú ju do rúk štátu. Držia sa predstavy, že štát sa o nich postará lepšie ako oni sami. 

Väčšina slovenskej spoločnosti však ukázala, že sa zodpovednosti nebojí. Niekedy to síce tak nevyzeralo, ale v kritických momentoch vždy dokázala zdvihnúť ukazovák. Keď sa zdalo, že už sa skoku do priepasti nevyhneme, dokázali ľudia na Slovensku zmeniť smer a zabrániť pádu. Či to bolo za Mečiara, kedy bolo Slovensko považované za čiernu dieru na mape Európy, alebo po tom, ako zabili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. 

Slovensko ako keby pravidelne zabúdalo, že demokraciu nestačí vybojovať raz, treba ju neustále zveľaďovať a chrániť. Chrániť pre tými, ktorí sa nostalgicky obzerajú späť po režime komunistickej strany, po období neslobody, poroby a otroctva. Ktorí dnes otvorene obdivujú Orbána a o niečo menej nahlas Putina. 

Pripomíname si 33. výročie výročie Nežnej revolúcie

GALÉRIA+ 7

Spomienku na november niektorí cynicky zneužívajú

Oslavy 17. novembra vždy patrili ľuďom s pozitívnym vzťahom k slobode. Niektorí si tento sviatok dlho nevšímali. Pretože 17. novembra 1989 buď kachličkovali kúpeľňu, prípadne s panikou sledovali, ako sa im rúca sen o úspešnej kariére v prostredí komunistickej strany. 

Dnes je všetko inak. Okrem priateľov slobody sa 17. novembra stretávajú aj krajne pravicoví i ľavicoví politici. Tvária sa, že oslavujú 17. november, hoci k slobode nemajú bezprostredný vzťah. S obdivom nazerajú na tie režimy, ktoré slobodu odmietali. Či ten komunistický alebo fašistický. Pretože 17. november nie je len o konci komunistickej diktatúry, 17. novembra si pripomíname aj odpor českých študentov proti nacistickej totalite. 

Krajná ľavica i pravica sa stala súčasťou nášho politického systému. Na prvý pohľad to nemusí byť taká tragédia, napokon strany z krajných pólov ideového spektra majú takmer všetky západoeurópske demokracie. Dôležité ale bude, aký priestor im poskytneme a ako sa vysporiadame s ich existenciou. Či odoláme ich vábivým, hoci nebezpečným predstavám o riešení existujúcich problémov, alebo si zachováme triezvu hlavu a bez zbytočných emócií ich politiku odmietneme. 

Stále je čo naprávať

Slovensko je dnes v Kristových rokoch vlády ľudu. Už nejde o mladú demokraciu. Slovenská občianska spoločnosť by mala byť dostatočne vyspelá na to, aby dokázala vyhodnotiť nebezpečenstvá zvnútra i zvonku. Niekedy to tak však nevyzerá.

Okrem politikov na krajnom spektre tu máme množstvo politicky nevyzretých osobností, podvodníkov s vysokoškolskými titulmi či reprezentantov s priamym kontaktom na členov podsvetia. Niektorí z nich považujú stranu za osobné vlastníctvo, preto členskú základňu odmietajú. Boja sa totiž súťaže. Boja sa jasne povedať, že s lepšími súťažiť nechcú.

Slovenská demokracia má v 33. roku svojej existencie množstvo nedostatkov. Korupciu sme zatiaľ neporazili, len sme dali priestor iným politikom, aby ju mohli rozvíjať ďalej. Rovnako sme zatiaľ nedali priestor múdrosti, čestnosti a slušnosti. Niekedy s nemým úžasom krútime hlavou nad nekompetentnosťou našej politickej elity. 

Okrem absencie kompetentnej politickej elity tu máme aj mnoho ďalších nedostatkov. Súkromný sektor síce prekvitá, ten verejný má značné problémy. Lekári podávajú hromadné výpovede, hoci im nejde len o platy, ale o celkový charakter zdravotníctva. Úroveň niektorých slovenských nemocníc je skutočne katastrofálna.

Zlá je rovnako životná úroveň našich seniorov. Nejeden dôchodca dnes žije na hranici chudoby. O svoju dôstojnosť musia pravidelne bojovať aj zamestnanci v školstve. Traktorista na poli je dnes ohodnotený lepšie ako mladý učiteľ. Aj preto toto sa dnes mnoho ľudí pýta, či to pred tými 33 rokmi malo zmysel. A ja hovorím, že malo. 

Aj keď sa zdá, že je zle, máme sa dobre

17. novembra sme si sľúbili lásku, vravieť pravdu len, vydržať i nový deň. O láske a pravde či novom dni hovoriť nemôžeme, ale že to všetko určite vydržíme, niet pochýb. Slovenský volič totiž vydrží dosť, otázne len je, kde má svoje hranice. 

Hoci sa môže zdať, že tak zle ako dnes ešte nebolo, stále patríme k tej vyspelej časti sveta. Sme súčasťou Európskej únie, platíme jednou z najstabilnejších mien na svete, sme v bezpečí rodiny krajín NATO, máme otvorené hranice, môžeme cestovať, študovať, pracovať aj za hranicami Slovenska. Môžeme slobodne robiť to, čo sme pred 17. novembrom nemohli.

A práve o tomto by mala byť oslava 17. novembra. O slobode. Síce s veľkými nedostatkami, možno s pocitom frustrácie z našej politickej elity, ale stále s možnosťou to všetko zmeniť. 

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie