Pre­čo Twit­ter postup­ne vymie­ra?

Alexandra Dulaková / 16. októbra 2015 / Business

Sociál­na sieť už nece­lé desať­ro­čie spá­ja svet svo­ji­mi legen­dár­ny­mi 144 zna­kov dlhý­mi sprá­va­mi. Posky­tu­je pries­tor pre verej­né dis­ku­sie, zdru­že­nia podob­ných posto­jov, aj váš­ni­vé výme­ny názo­rov. A prá­ve tie sú vraj kame­ňom úra­zu. Či už ide o obľú­be­nú celeb­ri­tu, občian­ske hnu­tia, ba aj cel­kom nevin­né názo­ry, ľudia si vždy náj­du dôvod, pre kto­rý sa na Twit­te­ri dou­rá­žať a navzá­jom šika­no­vať.

Šika­na je vša­dep­rí­tom­ným feno­mé­nom sociál­nych sie­tí. Kaž­dá z nich má k tomu vlast­né výho­dy, kto­ré ju pre pre­mo­ti­vo­va­ných dis­ku­té­rou robia zau­jí­ma­vou. Naprí­klad na Face­bo­oku sa dá ľah­ko dis­ku­to­vať na všet­ky mož­né témy, komen­to­vať člán­ky a posty kaž­dé­ho dru­hu, vzá­jom­ne si na názo­ry odpo­ve­dať, pri­čom všet­ko ostá­va pre­hľad­ne na jed­nom mies­te. Dajú sa na ňom zakla­dať sku­pi­ny a pro­fi­ly, kto­ré majú čas­to neveľ­mi licho­ti­vý obsah a kto­rých hlav­nou úlo­hou je mútiť inak pokoj­nú vodu bež­né­ho inter­ne­to­vé­ho spo­lu­na­ží­va­nia.

Ins­ta­gram zase ponú­ka vizu­ál­ne zbra­ne v podo­be fotiek, kto­ré sa tak­tiež dajú šted­ro oko­men­to­vať. Okrem žen­ských bra­da­viek sa na ňom dá pub­li­ko­vať všet­ko, tak­že pries­tor na han­li­vý obsah je tak­mer neob­me­dze­ný. Potom samoz­rej­me exis­tu­jú aj iné sie­te, ako naprí­klad Snap­chat, Vine, You­tu­be, tum­blr, a iné. Twit­ter z nich všet­kých ani zďa­le­ka nevy­chá­dza ako víťaz.

Kedy­si bol Twit­ter obrov­ským hitom. Krát­ke struč­né sprá­vy na všet­ky témy, prí­tom­nosť zná­mych a vplyv­ných osob­nos­tí, kto­rí sa tak­to deli­ly o svo­je názo­ry a posto­je, mož­nosť odka­zov na rôz­ne mul­ti­me­diál­ne obsa­hy, k tomu všet­ké­mu efek­tív­ne pre­po­je­nie medzi jed­not­li­vý­mi zlož­ka­mi čvi­ri­ka­jú­cej sociál­nej sie­te. Len­že v posled­nom čase sa znač­ne vyprá­dz­dnil. Mno­hé dis­ku­sie utích­li, uží­va­te­lia sa utiah­li do poza­dia a jedi­ní, kto­rí na sie­ti ver­ne zotrva­li, sú k tomu núte­ní naj­mä povo­la­ním. Tzv. “isti”. Žur­nalisti sa delia o svo­je člán­ky, ďal­ší žur­nalisti na ne rea­gu­jú, eko­nomisti pre­zen­tu­jú teórie a vzá­jom­ne si ich retwe­e­tu­jú, aktivisti boju­jú za svoj vzne­še­ný cieľ… Občas medzi rôz­ny­mi sku­pi­na­mi “istov” vypuk­ne boj a boju­je sa až do krvi za to, kto­rý z nich má lep­ší názor. Podts­ta­né však je, že ich už tak­mer nikto iný nepo­čú­va. 

Kon­ku­ren­ci­ou to zrej­me nebu­de. Twit­ter nemal súpe­ra, kto­rý by sa rov­na­ko veno­val struč­ným mik­ro-sprá­vam, a tak ho ani nemal kto odsta­viť. Ak ľudia odiš­li, nebo­lo to pre­to, lebo by si našli lep­ší variant toho isté­ho dru­hu, ale pre­to, že ich ten­to uni­kát pre­stal baviť. Ak aj mali účty na iných sociál­nych sie­ťach, exis­to­va­li súčas­ne a navzá­jom sa nevyt­lá­ča­li. Dôvo­dom masív­ne­ho odcho­du z Twit­te­ru môže byť jeden zásad­ný a veľ­mi čas­tý feno­mén — zne­uží­va­nie.

Vzá­jom­né zne­uží­va­nie na webe pred­sta­vu­je obrov­ský prob­lém pre všet­kých kom­pe­tent­ných, a to naj­mä pre­to, že sa nedá efek­tív­ne rie­šiť. Neexis­tu­je naň pria­my upda­te, vylep­še­ný kód, ani zaru­če­né mar­ke­tin­go­vé ťahy. Ide o neus­tá­ly boj a malé voj­ny, kto­ré medzi sebou uží­va­te­lia vedú. Sta­čí nájsť spo­loč­ný hash­tag a všet­ci sa k nemu môžu vyjad­riť. A keď­že sme zrej­me od prí­ro­dy druh haš­te­ri­vý, tak­mer nikto sa nevy­jad­ru­je sluš­ne a rezer­vo­va­ne. Všet­ci sú popu­de­ní, odu­šev­ne­ní a pre­sved­če­ní o tom, že majú prav­du. 

Twit­ter mal pred­sta­vo­vať aké­si verej­né zhro­maž­dis­ko, kde by sa dalo slo­bod­ne a kul­ti­vo­va­ne dis­ku­to­vať, len­že nako­niec z tej­to vízie osta­la len pod­gu­rá­že­ná masa ľudí, kto­rí sa na zhro­maž­dis­ku pre­kri­ku­jú, oha­dzu­jú pomy­sel­ný­mi para­daj­ka­mi a vaj­ca­mi, str­ka­jú, odpo­čú­va­jú aj to, do čoho ich nič nie je… jed­no­du­cho pri­dá­va­jú olej do ohňa ich vlast­né­ho pre­sved­če­nia. K tomu všet­ké­mu pre­bý­va aj fakt, že do boja na pomoc nemož­no zavo­lať aké­ho­si poli­caj­ta — pre­to­že neexis­tu­jú tak­mer žiad­ne pra­vid­lá a žiad­ny zod­po­ved­ný orgán. A tak sa ľudia aj naďa­lej vese­lo tlčú. Pre­čo by aj nie, keď to nikto nerie­ši? Pár ľudí nanaj­výš napí­še haheb­ný člá­nok.

Len­že kedy sa napo­sle­dy neja­ký CEO pokú­sil rie­šiť prob­lé­my vir­tu­ál­ne­ho tero­ri­zo­va­nia? Pre nich je to len malá neprí­jem­nosť a rad­šej než zne­uží­va­nie na sociál­nych sie­ťach rie­šia naprí­klad… inzer­ciu a mar­ke­ting. Mož­no si neuve­do­mu­jú, ako im ten­to druh nási­lia ško­dí. Dôsled­ky však môžu byť kata­stro­fál­ne: ľudí to jed­né­ho dňa pre­sta­ne baviť a odídu. Vir­tu­ál­ne zne­uží­va­nie sociál­nych sie­tí je pre tech­no­lo­gic­ké odvet­vie rov­na­ko škod­li­vý ako para­zit v potra­vi­no­vom prie­mys­le — pre­vŕ­ta ho do zákla­dov a nechá ho otrá­ve­ný na peri­fé­rii verej­né­ho záuj­mu.

Pri­tom na to, aby sa člo­vek stal obe­ťou toh­to dru­hu zne­uží­va­nia, nemu­sí ani robiť nič výni­moč­né. Sta­čí, aj vyjad­rí názor, kto­rý sa istej sku­pi­ne “istov” nepoz­ná­va a voj­na sa môže začať. V posled­nom čase sú ľudia schop­ní ura­ziť sa naozaj pre hoci­čo, od neve­gán­skej stra­vy, cez latent­ný sexiz­mus až po ide­olo­gic­ké odchyl­ky voleb­ných kan­di­dá­tov. Efekt toh­to blud­né­ho kru­hu je pre jedin­ca jed­no­znač­ný — z prí­tom­nos­ti na sociál­nej sie­ti nepro­fi­tu­je, naopak, on ňou trpí. Nemu­sí to byť chy­ba samot­né­ho Twit­te­ru, ale skôr toho, na čo ho ľudia zača­li využí­vať. Ak je tech­no­ló­gia zre­du­ko­va­ná na for­mu obme­dzo­va­nia našich mož­nos­tí namies­to ich roz­ši­ro­va­nia, nevyt­vá­ra pre nás žiad­nu zau­jí­ma­vú hod­no­tu. Stá­va sa pre nás toxic­kou.

Pri­ro­dze­ne, bojo­vať pro­ti zne­uží­va­niu na úrov­ni Twit­te­ru je nezmy­sel­né. Stal sa jej obe­ťou, ale ten­den­cia zne­uží­vať pra­me­ní v hla­vách tých, kto­rí sa na dis­ku­siách podu­jí­ma­jú. Na inter­ne­te sú navy­še ako-tak chrá­ne­ní vir­tu­ál­nym pries­to­rom a dovo­lia si toho ove­ľa viac, než by iným pove­da­li do tvá­re. Aká­si vir­tu­ál­na komu­ni­ká­cia, kto­rá sama o sebe nemá žiad­nu ohrom­nú hod­no­tu, sa pre nich stá­va jedi­nou zbra­ňou, priam alfou ome­gou. Tam si môžu ven­ti­lo­vať nega­tív­ne emó­cie, kom­ple­xy, zážit­ky. Zdá sa, že Twit­ter je pre nich na to ako stvo­re­ný.

Zatiaľ ešte síce nevym­rel, ale naroz­diel od ostat­ných sie­tí si jeho uží­va­te­lia zrej­me zača­li uve­do­mo­vať, že keď im na sie­ti nie­čo vadí, nie je nič jed­no­duch­šie ako od nej odkrá­čať.

Zdroj: Medium 

Pridať komentár (0)