Pred 1989 robili aj filmári robotníkov. Ak by chceli točiť pravdu, sedeli by vo väzení

Do kina chodili ľudia stále. Kedysi to bol taký rituál, dnes je situácia trochu iná. Filmový priemysel však v mnohých aspektoch prežíva svoj vrchol. Nielen čo sa týka zárobkov či navštevovanosti. Prekvitá aj vďaka slobode, ktorú si dnes môžu filmárky a filmári užívať v porovnaní s časmi minulými v podstate naplno.

Každý režim so sebou prináša niečo nové. To, že dnes môžeš ísť do kina a pozrieť si film či dokument, ktorý priamo odkazuje na spoločenskú či politickú situáciu, je skôr normálne. Asi tušíš, že ešte pred 30-timi rokmi tomu tak nebolo. Filmári tvorili buď v súlade s normami a politickým diktátom, alebo sa snažili venovať témam, ktoré boli viac-menej všeobecné a teda nijako kontroverzné.

Koľko stál lístok do kina v 80-tych?

Ak chodíš rád do multiplexových kín, vieš, že za lístok zaplatíš takmer 10 eur. Záleží samozrejme od toho, o aký film ide. Filmové kluby ti ponúkajú o niečo výhodnejšie ceny, no komerciu tu nájdeš len zriedkavo. V období pred rokom 1989 boli ceny za lístky do kina jednotné. Od roku 1980 zaznamenal Slovenský filmový ústav vo svojich štatistikách mierny nárast v cene, ale aj postupný pokles v návštevnosti československých kín. Najnavštevovanejší bol paradoxne rok 1980, vtedy kiná navštívilo takmer 82 500 divákov.

zdroj: Slovenský filmový ústav

Vtedy si si mohol v kine pozrieť filmy ako Vrchní, prchni, Postřižiny či kultovú Arabelu. A mimochodom, slávny československý film Jiřího Menzla Postřižiny preslávila mladučká Magda Vášáryová a nachádza sa tu aj jedna z najerotickejších scén československej kinematografie vôbec.

Kontroverzné dokumenty – vznikali by vtedy?

Nevznikali. To je jasné. Skutok sa stal či Ukradnutý štát, to sú jedny z najsledovanejších a najdebatovanejších dokumentov posledných mesiacov. Vznikli z dlhodobého záujmu filmárok o najväčšie spoločenské a politické kauzy modernej slovenskej histórie. Začínajú v 90-tych rokoch a končia dnes. Filmárky Barbora Berezňáková a Zuzana Piussi nabrali odvahu, a dokumentovali dobu. Pýtali sa ľudí, aktérov. Zvládli by to aj vtedy? Sloboda slova alebo voľnosť v tvorbe bez cenzúry neexistovali. Tvoriť protištátne nebolo len odvahou, ale aj hrozbou. Vtedy by nielen, že takéto dokumenty nevyšli, ale za pokusy vytvoriť ich, mapovať politickú situáciu, či vôbec nastavovať zrkadlo dobe, by pravdepodobne sedeli vo väzení.

Pred rokom 1989 mohli robiť filmy iba ľudia, ktorí spolupracovali s režimom.

„Poznám filmárov, ktorí sa prispôsobili a natáčali, ale sú aj takí, ktorí išli robiť robotníkov, netočili. Jeden z nich je Karel Vachek. Odporúčam jeho posledný film Kapitalizmus. Dá Vám odpovede na otázky dnešných dní. Ak prídeme do obdobia, keď sa nebudú dať filmy robiť slobodne, nebudem ich točiť. Budem jazdiť na električke, alebo pestovať zemiaky,“ povedala pre redakciu StartitUp filmárka Zuzana Piussi.

zdroj: Režisérka Zuzana Piussi Foto: TASR/Michal Svítok (2016)

Projekt Spýtaj sa vašich vznikol z počinu filmárky Barbory Bezerňákovej, Pavlíny Morháčovej a RTVS. To, že v dnešnej dobe len malé percento mladých ľudí skutočne vie, čo Zamatová revolúcia vo vtedajšom Československu znamenala, je alarmujúce. Preto je treba opýtať sa kompetentných. Do hry vstupujú aktéri – rodičia a starí rodičia, ktorí zažili a štrngali za nás.

Takto sa pýtala na august 1968 a o niekoľko mesiacov sa pýta znovu. Je dôležité sa pýtať. Pre filmárov a dokumentarostov obzvlášť. „Môj otec pracoval vtedy vo väznici ako psychológ, a tak bol priamo účastný väzenských vzbúr a vyjednával s odsúdenými, ktorí žiadali o amnestie. Snažil sa o to, aby sa nestalo nič nebezpečné. Napokon sa nestalo nič dramatické, niektorých prepustili. Myslím, že to mohlo byť psychicky pomerne náročné, ale on je veľmi silný človek,“ prezrádza pre StartitUp Barbora Berezňáková, ktorá sa na 1989 rok taktiež opýtala rodičov.

Asi by som emigrovala

Vznikol by jej Skutok sa stal aj pred ’89? Nevie. „Osobná sloboda a sebavyjadrenie sú pre mňa kľúčové, tak neviem, aký by som mala život. Možno by som emigrovala. Hoci to ťažko povedať, lebo by som nechcela dostať zvyšok rodiny do problémov. To bola vtedy dilema mnohých ľudí,“ hovorí Berezňáková a ďalej dodáva, že dávať si pozor na to, čo povie alebo čo si myslí, si dnes predstaviť nedokáže.

zdroj: Dokumentaristka a režisérka Barbora Berezňáková. Foto: TASR/ Dano Veselský

„Nechcela by som sa podriaďovať cenzúre alebo strachu. Takže je možné, že by som sa dostala do problémov. To, čo by som musela podstúpiť, by mi asi vymyslel niekto iný, asi si to ani nechcem predstavovať. Som rada, že žijeme v slobodnej krajine, aj keď ani náhodou nie ideálnej,“ dodáva na záver mladá filmárka Barbora Berezňáková, ktorá mala v čase revolučných novembrových udalostí len 2 roky.

Mnohí rozmýšľali podobne. Buď odišli, alebo trpeli. Alebo netvorili. Práve kvôli neustálym sledovaniam a previerkam vznikali tajné spolky, kde sa umelci o problémoch doby rozprávali. Vieš si túto situáciu predstaviť dnes?

Zdroj: csfd.cz, fdb.cz, sfu.sk