Škola má byť mostom k porozumeniu. Rómske deti v nej však často narážajú na prekážky, ktoré ich brzdia nielen v učení

Vzdelávanie detí z marginalizovaných rómskych komunít patrí medzi dlhodobé výzvy slovenského školstva. Nejde pritom iba o otázku dochádzky, prospechu či spolupráce s rodinami.

V každodennej školskej realite sa ukazuje, čo sa deje priamo v triede. Práve tam sa každý deň ukazuje, či škola dokáže reagovať na realitu detí, ktoré do nej prichádzajú.

Mnohé rómske deti totiž prichádzajú do materskej alebo základnej školy z prostredia, kde sa doma používa rómsky jazyk alebo rómsky etnolekt slovenčiny. V škole sa však od nich očakáva, že budú okamžite rozumieť slovenčine, odpovedať v nej a zároveň sa v nej učiť nové poznatky.

Dieťa sa tak neučí iba čítať, písať alebo počítať. Súčasne sa musí orientovať v jazyku, ktorý preň nemusí byť prirodzeným jazykom domova a hlavne nie je jeho materinským jazykom.

Mnohí odborníci upozorňujú, že takúto situáciu preto nemožno zamieňať s neschopnosťou dieťaťa. Ide skôr o jazykovú bariéru, na ktorú školský systém často nie je dostatočne pripravený.

Ak dieťa nerozumie pokynu, nemusí to znamenať, že nevie rozmýšľať, počítať alebo pracovať. Môže to znamenať, že nerozumie jazyku školy. Práve tento rozdiel je pre vzdelávanie rómskych detí zásadný.

Slovenčina ako pravidlo, rómčina ako prekážka

Školské prostredie je často nastavené tak, akoby všetky deti prichádzali s rovnakou jazykovou výbavou. V praxi to znamená, že slovenčina sa považuje za samozrejmosť. Dieťa má rozumieť pokynom, odpovedať na otázky, pracovať s učebnicou a zároveň si osvojovať nové poznatky. Ak to nezvláda, problém sa ľahko pripíše jemu.

V jednej zo slovenských obcí, kde základnú školu navštevujú prevažne rómske deti, opisujú učiteľky ako jednu z najväčších prekážok vo vyučovaní práve jazyk. „Jazyk. To je najhoršia prekážka, ktorú máme,“ uviedla jedna z učiteliek. Iná učiteľka upozornila, že pre deti je vyučovanie v slovenčine v podstate učením sa v cudzom jazyku.

Napriek tomu sa rómčina v školskom prostredí často nevyužíva ako pomôcka. Skôr sa vytláča mimo triedy. Učiteľky z danej lokality uvádzali, že nepoužívajú rómske učebné materiály a výučba prebieha výlučne v slovenčine. „V rómčine nepoužívame nič, ani žiadne bilingválne materiály, len slovenské,“ zhrnula jedna z respondentiek. 

Takéto nastavenie vytvára tlak najmä na deti. Od nich sa očakáva, že sa prispôsobia škole, nie že škola vytvorí most medzi domácim a školským prostredím. Problém sa potom môže nesprávne javiť ako slabá pripravenosť alebo porucha učenia, hoci v skutočnosti môže ísť o nedostatočné porozumenie vyučovaciemu jazyku.

Zároveň sa poukazuje aj na fakt, že rómčina sa v školskom prostredí často nevníma ako zdroj, ktorý by mohol deťom pomôcť. Skôr sa chápe ako niečo, čo do školy nepatrí. Deti sú tak vedené k tomu, aby svoj domáci jazyk nechali za dverami triedy a čo najrýchlejšie sa prispôsobili slovenčine.

Lenže práve tu vzniká problém. Ak škola nepracuje s jazykom dieťaťa, stráca možnosť postaviť učenie na tom, čo dieťa už pozná. Vzdelávanie sa potom nezačína od porozumenia, ale od prekážky. Dieťa môže mať schopnosti, no nevie ich ukázať, pretože nerozumie zadaniu.

„Ten žiak by to možno aj vedel urobiť, čo od neho chcem, ale keďže nerozumie po slovensky, tak neurobí,“ vystihla situáciu jedna z učiteliek.

V niektorých prípadoch sa jazykové ťažkosti môžu nesprávne zamieňať s poruchami učenia alebo so slabšími schopnosťami. Učiteľky opisovali, že deti komolia slová, vynechávajú písmená alebo majú problémy s rečou. Pri takomto pohľade sa však môže stratiť podstatné vysvetlenie. Dieťa sa neučí len učivo, ale aj jazyk, v ktorom sa učivo podáva.

zdroj: Startitup/Stella Slebodníková

Učiteľky hovoria o chýbajúcej podpore

Výpovede učiteliek ukazujú aj to, že školy často nemajú dostatok nástrojov na prácu s deťmi, ktoré prichádzajú z bilingválneho prostredia. Jednou z najvýraznejších tém boli práve rómski asistenti.

Tí podľa učiteliek v minulosti pomáhali tam, kde samotná učiteľka nevedela preklenúť jazykovú bariéru. Vedeli deťom vysvetliť pokyn po rómsky alebo pomôcť učiteľke porozumieť, čo dieťa potrebuje.

„Tí rómski asistenti veľmi pomáhali. Keď sme my nevedeli niečo, vysvetlili im to po rómsky. Alebo naopak,“ uviedla jedna z učiteliek. Zároveň dodala, že ich návrat by bol potrebný najmä v nižších ročníkoch. Práve tam sa deti učia základným školským pravidlám a zároveň sa stretávajú s novým jazykom učenia.

V súčasnosti však jazyková podpora často chýba. Jedna učiteľka upozornila na paradox. „Máme tri asistentky, ale ani jedna z nich neovláda rómsky jazyk.“ To znamená, že aj keď škola formálne má pomocný personál, nemusí mať človeka, ktorý dokáže sprostredkovať komunikáciu medzi školou a dieťaťom.

Ak jazykoví mediátori chýbajú, školy si pomáhajú improvizovane. Niekedy prekladajú deti, ktoré rozumejú lepšie po slovensky aj po rómsky. Takéto riešenie môže síce v konkrétnej chvíli pomôcť, no nie je systémové. Zodpovednosť sa tým prenáša na samotných žiakov, ktorí by sa mali v prvom rade učiť, nie suplovať úlohu dospelých.

Učiteľky ďalej opisovali aj veľkú emočnú záťaž. Práca v prostredí marginalizovanej komunity si vyžaduje nielen pedagogické schopnosti, ale aj trpezlivosť, citlivosť a podporu, ktorá často chýba.

Dôležité je, že túto únavu nemožno vnímať len ako osobný problém jednotlivých učiteliek. Ak škola nemá dostatok asistentov, jazykových mediátorov, metodickej podpory a prípravy na prácu s deťmi z marginalizovaných komunít, napätie sa prenáša priamo do triedy. Učiteľky potom riešia situácie, na ktoré neboli dostatočne pripravené a pri ktorých nemajú dostatok nástrojov.

Martin opustil úspešnú kariéru v IT a v osade na Gemeri mení životy: „Učili ma, že Rómom sa mám vyhýbať“

Slová ovplyvňujúce školskú skúsenosť detí

Dôležitou súčasťou vzdelávania nie sú iba učebnice a vyučovacie metódy, ale aj spôsob, akým dospelí o deťoch hovoria. V rozhovoroch s učiteľkami sa objavili aj vyjadrenia, ktoré rómske deti opisovali najmä cez nedostatky. Cez to, čo nevedia, čo im chýba alebo v čom zaostávajú za predstavou bežného žiaka.

V školách, ktoré pracujú s deťmi z marginalizovaných komunít, sa tak často stretávajú náročné podmienky, únava učiteliek, nízka podpora systému a stereotypné predstavy o rómskych rodinách.

Niektoré výroky zachytávajú aj hlbšie predsudky. Jedna z učiteliek opísala prístup niektorých pedagógov: „Oni sú Rómovia, oni sú špinaví, oni toto. Proste nechytím ho ani za ruku. A jak sa naučí písať?“

Táto učiteľka však zároveň na podobný prístup upozorňovala kriticky. Jej otázka presne pomenúva pedagogický problém. Ak sa dospelý od dieťaťa odťahuje, ako mu môže pomôcť naučiť sa písať, čítať alebo dôverovať škole?

Popri náročných a problematických výrokoch sa však objavovali aj výpovede, ktoré ukazujú iný obraz. Učiteľky hovorili o tom, že vzťah s deťmi má veľký význam. „Pokiaľ si k nim človek vybuduje nejaký vzťah, tak to aj ináč u nich vyzerá.“ uviedla jedna z učiteliek.

„Odsúdia nás skôr, než nás naživo uvidia.“ Lana búra predsudky o živote Rómov na Slovensku

Škola potrebuje mosty, nie ďalšie bariéry

Vzdelávanie rómskych detí preto nemožno redukovať na jednoduché vysvetlenia. Nestačí povedať, že problém je v deťoch, rodinách alebo učiteľoch. Skúsenosti zo škôl ukazujú, že kľúčová je systémová podpora.

Ak dieťa prichádza z bilingválneho prostredia, škola by mala vedieť s týmto faktom pracovať. Ak učiteľka nerozumie jazyku dieťaťa, mala by mať k dispozícii podporu. Ak sa objavujú predsudky, mali by byť predmetom odbornej reflexie, nie tichou súčasťou každodennej praxe.

Skúsenosti učiteliek tak ukazujú, že problém nie je jednoduchý. Na jednej strane stoja deti, ktoré často vstupujú do školy s jazykovou bariérou a inou životnou skúsenosťou.

Na druhej strane stoja učiteľky, ktoré pracujú v náročných podmienkach a často bez dostatočnej systémovej podpory. Medzi nimi je škola, ktorá môže byť buď miestom porozumenia, alebo miestom ďalšieho vylúčenia.

Ak má byť vzdelávanie rómskych detí úspešnejšie, nestačí očakávať zmenu iba od detí a ich rodín. Potrebná je citlivejšia diagnostika, lepšia príprava učiteľov, návrat jazykovej mediácie, dostupnosť rómskych asistentov a väčšia ochota vnímať rómčinu ako súčasť identity dieťaťa, nie ako rušivý prvok.

Škola, ktorá chce byť spravodlivá, musí najprv rozumieť deťom, ktoré učí. Nie iba ich známkam, dochádzke a výkonu, ale aj jazyku, prostrediu a skúsenostiam, s ktorými do nej prichádzajú. Práve tam sa začína rozdiel medzi školou, ktorá deti hodnotí podľa toho, čo im chýba, a školou, ktorá hľadá spôsob, ako im pomôcť uspieť.

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska