Rado sa venuje hudbe 40 rokov, hral na Kanároch či v New Orleans: „Do auta sadám medzi druhou a treťou ráno“

Hudba je dennou súčasťou teba aj mňa, či už chceš, alebo nechceš. Niektorí z nás ju počúvajú pasívne počas bežných denných činností, iní zas aktívne vyhľadávajú svojich obľúbených interpretov. Poslednou a najvzácnejšou skupinou sú tí, ktorí spájajú obe a pridávajú aj aktívne hranie či spev. Už sa vôbec nemusíme baviť o percente ľudí, ktorí sa hudbou aj živia.

Hudbe sa už viac ako 40 rokov venuje aj Rado, ktorý nehodlal nechať hudbu na poličke záľub popri každodennej rutinnej práci. Namiesto toho sa zaprel a stál si za tým, že hudba bude tým, čo ho bude napĺňať a živiť zároveň. Do dnešného dňa pre neho nie je zamestnaním, ale skôr životným štýlom.

V rozhovore nám prezradil, čo ho k hudbe priviedlo a aké útrapy prináša snaha o prerazenie v zahraničnom hudobnom priemysle. Dozvieš sa, prečo sú jeho srdcovou záležitosťou práve kluby, ale aj to, aké výzvy prináša život hudobníka na plný úväzok. Prezradí však niečo aj o rôznorodosti kapiel, v ktorých aktuálne hrá, ako sú Mürztaler, The Great Voices či Shelldoves.

Na prvý nástroj mu požičala babka

Hudbu síce Rado mal rád odmalička, no cestu k hraniu si našiel, až keď mal 17 rokov: „Hrať som začal pomerne neskoro, až na strednej škole. Záujem však jednoznačne vytvorila moja mama, ktorá hrala na gitaru a spievala v prvej slovenskej ženskej beatovej skupine DOMINO v roku 1966,“ spomína Rado. Od toho času sa hudba stala jeho všetkým – zamestnaním, hobby aj životným štýlom.

Mama mu ukázala aj prvé akordy na gitare, no ďalšie hudobné skúsenosti musel doslova loviť. „V 80-tych rokoch to bolo zásadne náročnejšie v porovnaní s dneškom. Bol socializmus a nebol internet,“ hovorí o začiatkoch svojej hudobnej dráhy.

Gitarista Jimi Cimbala vybudoval na Slovensku hudobné impérium. „Dnes to už nefunguje tak, že ťa niekto objaví a máš kariéru vo vrecku“ (ROZHOVOR)

Inšpiroval sa pri tom hudobnými ikonami ako Gary Moore, Eddie Van Halen, Steve Lukather. Predovšetkým však preňho boli tou najväčšou inšpiráciou všetci tí, s ktorými mal to šťastie za posledných 40 rokov spolupracovať.

V dobrom spomína aj na svoju prvú kapelu: „Na tú sa nezabúda. Pamätám si mamino elektronkové rádio zbalené v zelenom batohu, reproduktor pod pazuchou, gitara, na ktorú mi požičala babka Lukrécia, a šup na autobus do skúšobne.“

Z vedúceho u pionierov muzikant na plný úväzok

Pred tým, než sa hudbou začal aj živiť, si musel vyskúšať aj prácu, ktorá by mu poskytla financie. „Pracoval som ako vedúci oddelenia prírodovedy v pionierskom dome. To bolo v rokoch 1986 až 1989,“ spomína na prvú prácu. V tej sa však podľa jeho slov necítil dobre. „Bol som nekvalifikovaný a takú som mal aj výplatu“, dodáva so smiechom Rado.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory