Slovenka Petra v Írsku s kaviarňou v ťažkých časoch rozkvitá: Počas korony som na tom omnoho lepšie

V roku 2005 odišla Petra na prázdniny do Írska za vtedajším priateľom, neskôr manželom, no domov sa už nevrátila. Začala tam pracovať ako čašníčka, postupne sa vypracovala a mala na starosti celú prevádzku.

Narodil sa jej syn a na rok odišli do Kanady, kde začala pracovať v gréckej reštaurácii. Tam sa priučila mnohým tajom kuchárskeho umenia. Kým v pracovnom živote sa jej na každej pozícii darilo, v osobnom nastalo turbulentné obdobie. Petra sa do Írska vrátila už len so synom a o pár mesiacov sa rozviedla.

Keď si sa vrátila späť do Kanturku, malého mestečka s približne 2 500 obyvateľmi, našla si si opäť prácu v gastre. Aké to bolo začať opäť od nuly?

Mala som už mnohé skúsenosti a dobré odporúčania, tiež dobré pracovné návyky. My, Slováci, vieme naozaj zatnúť zuby a drieť od nevidím do nevidím.

Začala som robiť v Bob’s Bare, v podniku, ktorý nebol novinka, no štartoval nanovo s novým majiteľom. Okrem práce barmanky som mala na starosti aj kuchyňu a robila som dezerty.

Práve tam som sa začala viac venovať pečeniu a experimentovaniu s varením, keďže som mala voľnú ruku. V podstate som tam našla samú seba, získala som istotu, že práve gastro je moja cesta.

YEME rozbieha ďalší unikátny koncept! Špičkoví šéfkuchári budú variť jedlo priamo v predajni

V Bob’s Bare si teda bola spokojná, ako si sa vlastne dostala k tomu, že si si založila vlastnú kaviareň?

Bola som spokojná len do určitej doby. Starala som sa tam o veľké množstvo vecí, na tom podniku mi záležalo a chcela som, aby bolo všetko tip-top.

Šéf to však bral ako samozrejmosť. Nepýtal sa ma, ako je možné, že chladnička je vždy plná dezertov, nezaujímalo ho, kedy to všetko stíham robiť, netrápilo ho, že chodím do práce aj počas sviatkov a voľných dní. Nikdy sa za nič nepoďakoval, aj keď som robila omnoho viac než to, čo bolo napísané v mojej pracovnej zmluve.

Predpokladám, že musel prísť nejaký bod zlomu…

Prišiel. Dosť sme sa so šéfom pohádali. Vykrikoval mi, že si chodím do práce, kedy chcem, každému hovorím, čo má robiť, a keď som taká múdra, nech si teda založím vlastnú prevádzku. Odpovedala som mu, že to teda aj spravím, a dala som výpoveď.

Odvtedy so mnou neprehovoril a nebaví sa so mnou dodnes, maximálne ma na ulici pozdraví. Ja však ťažké srdce nemám, lebo som sa vďaka tomuto incidentu postavila na vlastné nohy. Bez neho by Yumm Café vlastne nevzniklo.

zdroj: Archív/Petra Krivá

V Írsku je výpovedná lehota 2 týždne. Vedela si, ako budeš ďalej postupovať?

Všetko sa to zomlelo tak rýchlo, že človek vlastne rieši jednu oblasť za druhou a ani nevníma, ako čas letí. Našla som si priestor – zhodou okolností rovno oproti Bob’s Baru, vybavila som byrokraciu, ktorá je tu ale veľmi jednoduchá.

V Írsku mi stačilo len povolenie z hygieny, živnosť som si vybavila cez telefón a aby som získala úver, musela som mať napísaný podnikateľský plán.

Na začiatok si musela zainvestovať pravdepodobne veľa peňazí, v akej výške ti schválili úver?

Mala som niečo našetrené a niečo mi požičal brat. Z banky mi poskytli úver 30 000 €. Priestor, ktorý som si prenajala, bol v podstate úplne prázdny, no dokázala som ušetriť neskutočne veľa vďaka veciam, ktoré som kúpila z druhej ruky, alebo si ich vyrobila sama.

Taktiež mi pomohli dvaja kamaráti, napríklad s kladením podlahy, vŕtaním či montovaním pultu, no maľovala som sama, niektorý nábytok som si tiež vyrobila vlastnoručne zo starých sudov na pivo, ohobľovala som ich, natrela a bol z toho krásny, vysoký stôl.

Príbeh slovenskej legendy BB Puding: Vznikol, lebo ľudia z koncetračných táborov potrebovali pomoc

Petra, zdá sa, že ti to ide nielen s hoblíkom na čokoládu, ale aj s tým na drevo…

V Írsku je to tak, že jeden človek je zvyčajne špecialista len na jednu vec, u nás sú ľudia viac všestranní. Volala som si elektrikára a vodára, inak to bolo všetko na mne.

Chcela som modernú kaviareň, do ktorej keď človek vojde, zatají dych. Veľa inšpirácií som mala z Pinterestu, no mnoho vychytávok som si vymyslela sama.

Ako si tvorila menu?

Och, na tom som si dala mimoriadne záležať. Chcela som ohúriť, priniesť do malého mesta nové chute. V Kanturku je každý zvyknutý jesť to isté dookola, poväčšine vyprážané.

Keď som začiatkom septembra 2019 otvorila, ponúkala som všetko – raňajky, obedy, rôzne sladké špeciality a k tomu všetkému som brala objednávky aj na torty.

Menu som ladila s novými, zdravšími surovinami, ako avokádo, červená repa, sladké zemiaky či hummus a sladkosti som dala do ponuky také, ktoré nik v okolí neponúkal – rôzne palacinky, wafle, všetko mimoriadne príťažlivé aj pre oko.

zdroj: Archív/Petra Krivá

Pre úspešný podnik sú dôležití aj dobrí zamestnanci. Ako si ich našla?

Vzala som jedného kolegu, s ktorým sme spolu dobre vychádzali ešte v Bob’s bare. Ostal síce robiť aj tam, ale je šikovný, takže sa to dalo zvládnuť.

Ostatní mi normálne priniesli životopisy, ktoré mi vhodili do schránky, a ja som s nimi spravila pohovor. Nedávala som si žiadny inzerát do novín ani nič podobné, myslím, že som to len dala ako status na Facebook.

Pripravovala si sa nejako špeciálne na pohovory?

Ani nie. Všetko šlo prirodzene. Dala som na prvý dojem a pocit z daného človeka. Keď sa mi zapáčil a videla som u neho či u nej potenciál, dohodli sme sa, podpísali riadnu zmluvu a začali u mňa robiť.

Ja chcem všetko robiť poriadne, takže rôzne praktiky, na ktoré sú ľudia zvyknutí na Slovensku v gastro sektore, v mojom podnikaní nenájdete.

Dobrý zamestnanec je pre podnikateľa poklad. A o poklad sa musíte starať, aby bola spokojnosť na oboch stranách.

Jeho exkluzívne vína vyhrávajú súťaže v Paríži. Na fľašu za 3 eurá môžeš zabudnúť

Vyberala si si na základe toho, aké mali skúsenosti?

Paradoxne som dala šancu aj tým, ktorí nemali vôbec žiadne. Je to vlastne výhoda, pretože si ich zaškolíš tak, aby to vyhovovalo tvojmu systému práce.

Mám teraz jednu babu z Thajska, ktorá nikdy nerobila v gastre, ale je tak neuveriteľne šikovná, že by som ju nevymenila za nič na svete. Vychádzame spolu veľmi dobre, tak dúfam, že budeme dlho tvoriť skvelý tím.

zdroj: Archív/Petra Krivá

A potom prišla korona…

Prišla. Všetci zavreli – ja nie. Nie som ten typ, ktorý by dokázal sedieť doma na zadku a nič nerobiť. Aj keď štát ponúkal veľkorysú podporu – 350 € za týždeň pre tých, ktorí nemôžu pracovať, ja som poslala domov len zamestnancov. Mala som ich sedem.

Začala som ponúkať take-away, dosť mi pomohli sociálne siete. Napísala som na Facebook, čo sa chystám robiť, a už sa hrnuli objednávky.

Ponúkala som vždy len jeden typ koláčikov na daný deň a bolo fantastické sledovať, ako ľudia (a nie len z Kanturku, ale aj z okolia) stoja v dlhom rade pred mojou kaviarňou, aby si vyzdvihli svoju objednávku. Takmer vždy som vypredala úplne všetko.

Z Vietnamu prišiel, aby Slováci objavili „ázijský langoš“. Neprajníkov ignorujeme, vraví šikovný podnikateľ

Kým iné podniky krachovali, ty si sa nezastavila. Zvládla si všetko sama?

Vzala som späť dvoch ľudí na pomoc, lebo počty objednávok neustále stúpali. Neskôr ešte jedného. Teraz to vnímam tak, že mi tento systém vyhovuje omnoho viac, než keď si ľudia prišli ku mne posedieť, vypiť kávu.

Aj keď neposkytujem zákazníkom rovnakú hodnotu – teda posedenie v príjemnom prostredí, ktoré útočí na všetky zmysly – z hľadiska biznisu je to omnoho výhodnejšie a zarobím niekoľkonásobne viac.

Navyše, pracujem len 4 dni v týždni. Keby mi niekto v januári 2020 povedal, že to bude tak, ako to je teraz, vysmejem ho.

Ako je na tom Írsko s obmedzeniami pre podniky?

Onedlho by mali opäť povoliť otvorenie prevádzok, kde by si ľudia mohli posedieť a podebatovať pri jedle či nápojoch. Ja by som však aj napriek tomu chcela ostať pri koncepte take-away. Osvedčilo sa mi to a momentálne to vyhovuje aj mnohým zákazníkom.

zdroj: Archív/Petra Krivá

Zvažovala si niekedy návrat domov, na Slovensko?

Pravdu? Nie. Syn tu chodí do školy, má tu kamarátov, i keď teraz sa s nimi nemohol stretávať, a ja tu mám dobre fungujúci biznis, ktorý beriem ako svoje druhé dieťa.

S radosťou však privítam každého Slováka, ktorý by niekedy zablúdil do tohto malého írskeho mesta a chcel by ochutnať nejaký môj koláč. Zabalím mu ho aj s venovaním.