„Šťastie si zbierame po ceste, nie v cieli.“ Dlhoročný psychológ vysvetľuje, ako byť „happytariánom“ (ROZHOVOR)

Z akademických kruhov až k širokej verejnosti. Psychológ Aleš Bednařík sa už desaťročia venuje tomu, čo nazýva „psychológiou šťastia“ – oblasti, ktorú akademici poznajú ako pozitívnu psychológiu. Svojím konceptom „happytariánstva“ ukazuje, že šťastie nie je cieľ, ku ktorému sa prepracujeme, ale proces, ktorý zbierame po ceste životom.

Od výskumu k reálnemu životu

Aleš, ktorý sa venuje pozitívnej psychológii už niekoľko dekád, dnes vedením workshopov, písaním kníh a prednáškami po celom Česku aj Slovensku pomáha ľuďom nájsť vlastnú cestu k šťastiu. Jeho príbeh nie je len o akademických výskumoch, ale predovšetkým o praktických nástrojoch, ktoré menia životy obyčajných ľudí.

„Šťastie nemá cieľovú rovinku, že keď vbehneme do cieľa, tak odvtedy už budeme šťastní,“ hovorí Aleš Bednařík. Podľa neho je kľúčové zbierať šťastie po ceste, počas toho, ako robíme iné veci.

• Čo znamená byť happytariánom
• Tri piliere šťastia, o ktorých si možno nepočul
• Prečo nefunguje pozitívne myslenie a čo funguje namiesto neho
• Ako si vytvoriť „pozitívne vklady“ pre náročné obdobia života

Čo presne znamená „psychológia šťastia“ a ako sa líši od tradičného chápania psychológie?

Psychológiu šťastia som používal roky ako ľudovejší a pútavejší názov pre oblasť psychológie, ktorú akademici nazývajú pozitívna psychológia. Zatiaľ čo tradičná psychológia sa desaťročia sústredila najmä na liečbu duševných porúch, traumy, stresu či dysfunkcií, pozitívna psychológia obrátila pozornosť na druhú stranu mince – na to, čo robí život hodným žitia.

Pozitívnu psychológiu oficiálne vyhlásil ako oblasť dôležitú pre skúmanie Martin Seligman v roku 1998. V tom čase bol prezidentom Americkej asociácie psychológov a dala si za cieľ vedeckými metódami skúmať, čo robí náš život najviac hodným žiť.

Vytvorili ste koncept „happytariánstva“. Čo presne znamená byť „happytariánom“ v každodennej praxi?

Ako ďalší stupeň ľudovejšieho termínu mi raz napadol pojem „happytarián“ a zistil som, že ho ešte nikto nepoužil, tak som si z toho urobil značku. Slovo happytarián sa chytilo, a tak ho rád používam, lebo rýchlo ľuďom našepká, že sa venujem šťastiu a propagujem zručnosti a návyky, ktoré šťastie, spokojnosť a zmysluplnosť zvyšujú.

Happytarián je teda človek, ktorý sa zaujíma o to, ako žiť šťastnejší, spokojnejší a zmysluplnejší život, a snaží sa svoje poznanie aplikovať v každodennom živote. Ale stále mi ide o to, aby sa vychádzalo z poznania výskumov psychológie. Je to nenáboženský, neezoterický prístup. Žiadne magické pozitívne myslenie, kedy si máme svojou fantáziou predstaviť vytúžený cieľ a vesmír nám v tom pomôže. Toto nie je pozitívna psychológia alebo happytariánstvo.

Asi vnímate, že vytrvalo používam trojicu slov – šťastie, spokojnosť a zmysluplnosť. A to je taký 3D rozmer šťastia. Aktuálne šťastie je väčšinou spojené s prežívaním pozitívnych emócií od radosti, že sa nám niečo podarilo, cez lásku k iným ľuďom, cez vďačnosť za to dobré, čo sa nám deje.

Spokojnosť je racionálne a emocionálne vyhodnotenie dlhšieho obdobia – kedy si tak povieme, že „mám ja dobrý život, som s ním, so sebou spokojný“. A zmysluplnosť je rozmer, kedy veci, ktoré zažívame, ktoré robíme, alebo vzťahy, v ktorých sme, vnímame ako dobré, hodnotné, smerujúce k niečomu, na čom nám záleží.

Ako môže človek rozpoznať rozdiel medzi autentickým šťastím a povrchnou predstavou šťastia, ktorú často propagujú médiá a sociálne siete?

Najdôležitejšie je asi vedieť sám o sebe, čo nás obšťastní, uspokojí a čo nám prináša zmysel. Sme rôzni, ale z tých univerzálne pomáhajúcich vecí si vieme vybrať tie, ktoré nám zaberajú viac a ktoré menej. Niekomu pomáha meditácia a inému rúbanie dreva.

Všetkým, a to ukazujú mnohé výskumy, pomáha mať okolo seba skupinu dobrých vzťahov – rodinných, romantických, priateľských, kolegiálnych a susedských. Sme hypersociálne tvory a v princípe výskumy ukazujú, že ak máme dobré vzťahy, tak budeme asi šťastní.

Vo svojej práci hovoríte o presunutí pozornosti od „znižovania stresu“ k „zvyšovaniu pohody a šťastia“. Aké sú podľa vás najčastejšie mylné predstavy o šťastí?

Tých mylných predstáv je naozaj veľa. Mám o tom celú prednášku a raz o tom iste napíšem knihu, ktorú už mám predchystanú. Napríklad veľa ľudí si mylne myslí, že až keď dosiahnem toto, až keď budem v takomto vzťahu, až keď si kúpim dom, tak budem šťastný. Jasné, takéto veci nás môžu potešiť, ale nie sú zárukou šťastia.

Šťastie nemá cieľovú rovinku a keď vbehneme do cieľa, tak odvtedy už budeme šťastní. Ľudia sú potom prekvapení, že keď roky tvrdo robili na svojej kariére, zarábali peniaze alebo sa pachtili za niečím iným, čo im malo šťastie priniesť, tak to šťastie nielenže často nepríde, ale ho aj stratili po ceste. Prišli o zdravie, kamarátov, romantický vzťah či vyhoreli. A tak ten rozumnejší pohľad je, že šťastie si zbierame po ceste, počas toho, ako robíme iné veci.

Aby nevzniklo nedorozumenie – určite je v poriadku, ak niekto na niečom tvrdo pracuje, ak niekto má podnikanie, ktoré mu prinesie veľký zárobok. Ak ho to uspokojuje, ak sa pri tom učí, ak mu to dáva zmysel, tak je to v poriadku. Ak pri tom nezanedbá svoju rodinu a kamarátov, tak je to ok. Ak svoje zarobené stotisíce minie na zážitky, kamarátov, učenie sa nových vecí a pomoc druhým, tak je to takisto cesta šťastia.

Vo svojej práci zdôrazňujete dôležitosť vytvárania „pozitívnych vkladov“ v pokojných časoch. Čo tieto vklady zahŕňajú?

Rôzne zručnosti a návyky sa ľahšie učia a vytvárajú, keď máme lepšie obdobia, keď máme viac času a keď sme lepšie naladení. V kríze síce častejšie hľadáme, ako sa zachrániť, ale vtedy máme menej energie sa učiť nové veci.

Meditovať sa vám nepodarí, keď ste zahltení prácou, malými deťmi a osobnými problémami. Ľahšie sa vám začne učiť meditácia, keď si viete vytvoriť čas a priestor aj na 15 minút denne. To isté platí pre pravidelný aktívny pohyb alebo vybehnutie si do prírody. Ale keď už máme zvyk meditovať, ísť na bicykel, tak si ho skôr zachováme aj v ťažších časoch.

Ak sa naučíme stretávať s kamarátmi, správať sa milo k svojej partnerke, tak aj v kríze sa skôr vrátime k pozitívnemu správaniu. Napríklad schopnosť odpustiť sa lepšie trénuje na drobných veciach a potom aj pri horšom sklamaní a podraze vieme konštruktívne v sebe aj s tým druhým odkomunikovať, ako nás jeho správanie zranilo, a ľahšie vieme dospieť k odpusteniu.

Spomínate, že život, práca a vzťahy nie sú boj, ale o spolupráci. Ako by mal človek pristupovať k zvládaniu konfliktov?

My si tie konfliktné situácie pamätáme silnejšie, lebo sú stresujúce a vyvolávajú negatívne prežívanie. A často zabúdame na to, že veľa našich kontaktov s inými ľuďmi je o spolupráci, podpore, pomoci, pochopení.

A sami môžeme aktívne reagovať aj v začínajúcom konflikte konštruktívne s cieľom hľadať riešenie a dohodu, nie s cieľom vyhrať a poraziť. Môžeme slobodne povedať, čo potrebujeme, na čom nám záleží, čo chceme urobiť a aj, ako sa chceme správať, a to isté môžeme chcieť od druhých, keď našou slobodou a správaním neubližujeme druhým.

Ja viem, to sa ľahšie hovorí, ako robí. Vo vzťahoch by nemalo byť naším cieľom vyhrať alebo mať pravdu, ale udržať priateľské vzťahy. Samozrejme, keď obe strany baví diskusia, debata, dišputa na danú tému a vedia spolu hovoriť bez hádky, tak aj to môže byť intelektuálne podnetná konverzácia. To si ale vyžaduje komunikačné zručnosti a vedieť sa emocionálne ovládať a držať sa témy miesto útočenia na druhého.

V materiáloch uvádzate metaforu boxera, ktorý väčšinu času trávi tréningom mimo ringu. Aké „tréningové aktivity“ by mal človek začleňovať do svojho života?

Je dobré, ak pestujeme vďačnosť – tá nás vracia k tomu dobrému, čo sme zažili, urobili alebo dostali od druhých ľudí. Je dobré, ak pozitívne emócie, ktoré prežívame, dávame najavo druhým, lebo oni nám to budú vracať.

Je dobré byť optimistický v tom význame, že keď v niečom uspejeme, tak si uvedomíme, čo sme pre to urobili. To posilňuje zdravé sebavedomie a dodáva pocit hodnoty. Pomáha, keď si uvedomujeme, čo všetko nám dáva zmysel – či vzťahy, v ktorých sme, prácu, ktorú robíme. A ten zmysel vieme aktívne do toho dávať – tým, že sa snažíme konať dobro a veci, ktoré vnímame ako hodnotné.

Ukazuje sa, že napríklad čítanie kníh pomáha, aktívny pohyb posilňuje veľa vecí od fyzickej kondície cez imunitný systém až po kognitívne funkcie. Kto sa viac hýbe, tomu to lepšie myslí a ešte sa aj lepšie cíti. Ísť do prírody na túru peši alebo na bicykli je skoro vždy dobrá investícia.

Ako sa podľa vašich skúseností mení definícia šťastia a spokojnosti v rôznych životných etapách človeka?

Toto je výborná otázka, lebo naozaj, keď sme single dvadsiatnici, keď sme rodičia tridsiatnici, keď sme na vrchole kariéry pred päťdesiatkou, keď nám deti odídu z domu, keď ako šesťdesiatnici spomaľujeme tempo – tak sa prirodzene mení nielen náš život, ale aj životný štýl, hodnoty a priority. A je dobré podľa toho životného obdobia sledovať, ktoré veci posilňujeme a ktoré už nie sú také užitočné.

Nedávno som mal taký mladý pár s malými deťmi na konzultácii a riešili medzi sebou konflikty – a vyplynulo z toho, že ich majú aj preto, lebo napriek malým deťom si veľmi túžili zachovať ten vysokoškolský bezstarostný život – od opíjania sa cez trávenie času po nociach a cez víkendy s kamarátmi. To je ale konflikt životného štýlu s tým, aký je ich život teraz – teraz sú viac rodičia a mali by svoj životný štýl prispôsobiť. Teda hľadať možnosti, ako sa môžu zabaviť a byť s kamarátmi a zároveň ostať zodpovednými rodičmi malých detí.

V praxi kombinujete racionálny prístup s emocionalitou. Ako podľa vás tieto dve stránky spolupracujú pri vytváraní šťastného života?

Emocionalita a racionalita nie sú protiklady. Je to, ako keby sme dávali do protikladu dva telesné systémy – dýchacie ústrojenstvo a krvný obeh. Obe fungujú len v spolupráci. To isté platí pre racionalitu a emocionalitu – emócie vieme konštruktívne spracovávať vďaka racionalite a produktívne rozmýšľať vďaka motivácii, ktorú máme od emócií. Len veľmi silné emócie bývajú deštruktívne. A to aj tie pozitívne.

Veď sa spýtajte čerstvo zamilovaného, aby racionálne vyhodnotil svoju partnerku a aby povedal nielen jej klady, ale aj slabé stránky. Spýtajte sa fanúšika hokeja vo chvíli, keď sa teší z gólu, koľko je 3×7.

Mne zvyknú niekedy ľudia v diskusii, práve keď vyvraciam nejaké mýty, povedať: „Aleš, ty si taký veľmi racionálny.“ Ako keby to bola nadávka. Veď predsa menej racionálny znamená iracionálny či nerozumný. Vieme byť rozumní aj plne a pestro emocionálni. Emocionalita nie je opak racionality. Opakom emocionality je neemocionalita – čiže potláčanie a ignorovanie emócií.

Emócie sú pritom naším dôležitým spojením s vlastnými potrebami aj s vyhodnocovaním vonkajšieho sveta. A keď racionalita je to, že beriem do úvahy informácie, tak emócie sú dôležité informácie o nás, o druhých aj o svete. Plne emocionálni ľudia sú šťastnejší. A racionálni ľudia, ktorí konštruktívne pracujú so svojimi emóciami, tiež.

Na svojich happytariánskych workshopoch spomínate, že zdrojov šťastia je niekoľko desiatok. Ktoré z nich považujete za najdôležitejšie?

Na záver článkov alebo rozhovorov sa ma často pýtajú na takéto recepty, tak som si postupne sformuloval viaceré z tých happytariánskych oblastí tak, aby začínali na P a mám takú svätú trojicu: priatelia, pohyb, príroda.

1. Priatelia a príbuzní: Buďte v kontakte s priateľmi. Robte to tak, aby chceli byť aj oni v kontakte s vami.

2. Príroda: Ľudia sú outdoorové zvieratká. Proste buďte vonku. Pracujte v záhradke, choďte na prechádzku do parku so psom, vyberte sa do lesa, k rieke, na slniečko…

3. Pohyb: Hýbte sa. Sadnite na bicykel, rúbte drevo, dajte si túru.

Najlepšie to skombinovať – choďte na túru do lesa s priateľmi (rodinou). A ak by to nestačilo, tak ešte pár P pre šťastie:

4. Prítomnosť: Sadnite si a prezrite si pokojne nejaký strom, dajte si kávičku a vnímajte jej vôňu, chuť, štruktúru (a nerobte nič iné), naučte sa jednoduché cvičenia všímavosti.

5. Ponorenie: Vyberte si činnosť, ktorú máte radi, ale na ktorú sa musíte sústrediť a je celkom namáhavá – to môže byť lepenie železničných modelov cez tancovanie a hranie na gitaru alebo hranie nejakej loptovej hry, ako je futbal. To vás časom tak strhne, že zabudnete na čas, na myšlienky, na seba, na svoje emócie. A bude vám dobre.

6. Pomoc: Pomáhajte druhým, prinesie vám to veľa pozitívnych pocitov aj myšlienok. Pomôžte niekomu vo vašom okolí, pošlite peniaze – pokojne aj 10 eur niekomu, kto to naozaj potrebuje.

7. Prepojenie: Uvedomujte si, že ste neustále prepojení s celým svetom. Sme súčasťou vzťahov, spoločenstva, prírody, vesmíru. Máme vplyv na svet a svet má vplyv na nás. Môžeme žasnúť aj byť vďační.

Ako vyzerá váš osobný „recept“ na šťastný a autentický život?

Žijem obyčajný život, robím tridsať rokov prácu psychológa, lektora, píšem knihy, cestujem po celom Česku a Slovensku za klientami, robím workshopy, webináre, prednášky. A všetko ma hlboko uspokojuje, lebo je to aj ťažké, vyžaduje to veľa času a námahy, sústredenia a interakcie s ľuďmi, ale to je práve to uspokojujúce. Učím sa nové veci, stretávam nových ľudí, skoro vždy sú to príjemné a pozitívne stretnutia.

A keď som doma, tak je tam moja skvelá žena, ktorá vie variť aj napiecť, a ja milujem jesť, máme mačky, ktoré nám prinášajú starosti aj radosti, deti už vyrástli a žijú inde, veľa čítam a bývame v lese, rúbem drevo, chodím na bicykel, ráno cvičím. Mám už všetko, len bohatý nie som.

Aby som to zhrnul do tých praktík – všetky rôznym spôsobom zvyšujú šťastie, spokojnosť aj zmysluplnosť. Veľa a rád čítam, veľa a rád o tom rozmýšľam a potom píšem, pripravujem prezentácie a potom o tom pred skupinami rozprávam – tu využívam veľa svojich silných stránok.

Často diskutujem s príjemnými a pozitívne naladenými ľuďmi. Žijem aj pracujem v lese, takže som stále v prírode. V sezóne od mája do októbra sa sprchujem hadicou studenou vodou vonku. Bicyklujem po lese. S chuťou jedávam jedlá pripravené mojou ženou. Veľa času trávim s mojou ženou. Staráme sa o viacero mačiek a ony nás tešia svojou prítomnosťou.

Autentické ja – od malička si uvedomujem, že som sa nebál ozvať, ani voči mojej niekedy autoritatívnej mame. Nebál som sa ozvať ani v škole, keď sa diala nespravodlivosť, a nevynechal som možnosť komentovať vtipne dianie v triede alebo učiteľov. Humor a odvaha ozvať sa mi ostala.

Autentickosť je aj o tom, že sa nebojíme ukázať svoje slabosti, silné stránky, emócie a náklonnosť k ľuďom či činnostiam, ktoré nás lákajú. Autentickosť v spojení s autonómnosťou je aj o tom, že sa ozveme, ak vidíme nespravodlivosť nielen na sebe, ale aj voči iným, alebo že robíme veci, aj keď si nie sme istí, ako by to okolie prijalo.

Ja som mal to šťastie, že napriek tomu, že som vyrastal v socializme, som mal tú odvahu – učitelia aj rodičia by povedali, že drzosť – ozývať sa, keď som chcel, a tak mi zostalo to, že sa doteraz prejavujem celkom slobodne a spontánne. A jasné, že niekedy nevhodne. 

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti