Tomáš Mara­da: Káva dnes už nesta­čí, zákaz­ník chce záži­tok

Matúš Sedlák, wopss.sk / 23. decembra 2015 / Lifehacking

Na Lau­rin­skej uli­ci v Bra­ti­sla­ve sa za veľ­ký­mi pre­sk­le­ný­mi okna­mi nachá­dza pod­nik Urban Hou­se. Čaro­vné mies­to neuk­rý­va len veľ­ký výber domá­ce­ho jed­la a dob­rú kávu, ale aj prí­beh mana­žé­ra pod­ni­ku Tomá­ša Mara­du. A kto­vie, čo všet­ko tam ešte môže­me nájsť…

Tvo­je pra­cov­né návy­ky vraj zača­li pomer­ne sko­ro. Aké boli?

Zau­jí­ma­vé. Mal som pät­násť rokov a môj deň začal o sied­mej ráno, keď som šiel do ško­ly. Po jej skon­če­ní som ute­kal pra­co­vať do obchod­né­ho reťaz­ca. Tam som celé poobe­die nele­gál­ne pre­kla­dal vajíč­ka do nových oba­lov a po skon­če­ní prvej sme­ny som nastú­pil na noč­nú, kde som dokla­dal tovar. Ten­to sys­tém bol ťaž­ký a nároč­ný, v tej dobe som sa jed­no­du­cho musel chy­tiť všet­ké­ho, čo mi priš­lo pod ruku.

Čo ťa pri­nú­ti­lo začať pra­co­vať v takom mla­dom veku?

Už od svo­jich štr­nás­tich rokov bývam bez rodi­čov. Dovte­dy sme žili v Bra­ti­sla­ve, neskôr sme sa pre­sťa­ho­va­li do maleb­nej dedin­ky Tesár­ske Mly­ňa­ny pri Zla­tých Morav­ciach. Bolo tam krás­ne, prí­ro­da bola oča­ru­jú­ca, ale spo­loč­nosť ľudí, kto­rá tam žila, mi nevy­ho­vo­va­la. Necí­til som sa tam prí­jem­ne. Roz­ho­dol som sa pre­to vrá­tiť späť do Bra­ti­sla­vy.

Dlhé roky ma for­mo­va­la prá­ca, kto­rá nebo­la jed­no­du­chá. Navy­še, v tom čase som zis­til, že sa doká­žem o seba posta­rať sám. A zis­ti­li to aj moji rodi­čia. Pre­sta­li sa o mňa sta­rať, pre­sta­li so mnou komu­ni­ko­vať. Toto je však môj pohľad na vec, ich názor a postoj k tomu dodnes nepo­znám.

Aká osob­nosť z teba vyrá­stla?

Ak by som sa mal opí­sať, pove­dal by som: cie­ľa­ve­do­mý, pozi­tív­ne aro­gant­ný voči von­kaj­ším aspek­tom spo­loč­nos­ti, ale hlav­ne člo­vek, kto­rý sa veci sna­ží rie­šiť ľud­sky a pre ľudí. A momen­tál­ne ako vedú­ca osob­nosť viem, že musím byť objek­tív­ny a féro­vý voči kaž­dé­mu.

Tomáš Marada považuje komunikáciu so zamestnancami za jeden z najdôležitejších pracovných aspektov.

Čo bolo po tom, ako si sa osa­mos­tat­nil?

Dokon­čil som stred­nú ško­lu a odišiel na vyso­kú do Brna, kde som štu­do­val národ­né hos­po­dár­stvo. Vydr­žal som tam ale len rok. Neskon­čil som pre­to, že by som sa neve­del učiť ale­bo že by som nech­cel. No prob­lé­mom boli finan­cie. Ak sa chceš veno­vať aj den­né­mu štú­diu, aj poriad­nej prá­ci, to sa veľ­mi nedá.

A tak som začal pra­co­vať. Musel som. Rok po ško­le ma zamest­ná­va­li ako asis­ten­ta na vete­ri­nár­nej kli­ni­ke. Veľ­mi ma tá prá­ca bavi­la, dokon­ca som si mys­lel, že „vete­ri­na“ bude smer, kto­rým by som sa nako­niec mohol ube­rať. No ja a ché­mia sme nešli k sebe. Nako­niec moja voľ­ba pad­la na návrat do Bra­ti­sla­vy. V našom hlav­nom mes­te som vyme­nil zvie­ra­tá za ľudí, či?

Pod­ľa prí­stu­pu ľudí k prá­ci som si nasta­vil hlav­ne štýl komu­ni­ká­cie s kole­ga­mi. Zákla­dom je, pod­ľa mňa, nájsť v nich vnú­tor­nú moti­vá­ciu.

Tým nará­žaš na to, že si začal pra­co­vať ako čaš­ník v SHTO­OR Café?

Áno. Prvá poboč­ka bola na Štú­ro­vej uli­ci. Spo­lu s kole­ga­mi a manaž­men­tom pod­ni­ku sme vytvo­ri­li prvý a neko­pí­ro­va­ný kon­cept nie­čo­ho nové­ho v Bra­ti­sla­ve.

Po pol roku som oslo­vil maji­te­ľov s tým, že sa chcem posu­núť vyš­šie a roz­ví­jať sa. Umož­ni­li mi spo­lu­pra­co­vať na dru­hej pre­vádz­ke, kde som sa stal zástup­com pre­vádz­ka­ra. Vte­dy sa zača­li roz­ví­jať moje skú­se­nos­ti s manaž­men­tom a ria­de­ním ľudí. Zis­til som, aké sú kla­dy a zápo­ry tej­to prá­ce. A dnes môžem pove­dať, že kavia­reň SHTO­OR Café bola pre mňa naj­lep­ším zážit­kom v gas­tro­nó­mii, aj napriek tomu, že som odtiaľ odišiel.

Tak­že tá prá­ca ťa pri­nú­ti­la začať mys­lieť pro – zákaz­níc­ky?

V posled­ných rokoch sa men­ta­li­ta ľudí veľ­mi mení. Je to vidieť naj­mä u mla­dých. Dlho­do­bým skú­ma­ním som zis­til, že mno­ho ľudí si sna­ží nájsť prá­cu, kto­rá ich bude baviť.

Pro – zákaz­níc­ke sprá­va­nie zna­me­ná, že jedin­ca jeho prá­ca baví, rád komu­ni­ku­je so zákaz­ní­kom a chce pre­dá­vať pro­duk­ty. Dôle­ži­te je, aby čaš­ník necho­dil do prá­ce len pre záro­bok, ale hlav­ne pre­to, že má svo­ju prá­cu rád.

Ako sa pre­ja­vil ten­to pozna­tok v tvo­jom mana­žér­skom ria­de­ní?

Pod­ľa prí­stu­pu ľudí k prá­ci som si nasta­vil hlav­ne štýl komu­ni­ká­cie s kole­ga­mi. Zákla­dom je, pod­ľa mňa, nájsť v nich vnú­tor­nú moti­vá­ciu. Chcem pre kole­gov robiť veci, ako naj­lep­šie viem. Oni sú tí, kto­rí budú so zákaz­ní­kom komu­ni­ko­vať ako prví.

Mno­hí ľudia sa boja vyni­kať, boja sa pre­vy­šo­vať ostat­ných. A pri­tom ten člo­vek by mohol byť líd­rom. Ako­náh­le ale o tom nevie, je zatra­te­ný.

Mys­líš si, že aj sám čaš­ník doká­že v sebe obja­viť moti­vá­ciu ale­bo v nej hrá mana­žér veľ­kú rolu?

Člo­vek, kto­rý pra­cov­ne vstú­pi do gas­tro­nó­mie má čas­to prob­lém s pre­ja­ve­ním sa. Bojí sa uká­zať, čo v ňom je. To je veľ­ká ško­da, v nie­kto­rých prí­pa­doch môže ísť o naozaj veľ­ký talent, nie­čo výni­moč­né. Mno­hí ľudia sa boja vyni­kať, boja sa pre­vy­šo­vať ostat­ných. A pri­tom ten člo­vek by mohol byť líd­rom. Ako­náh­le ale o tom nevie, je zatra­te­ný.

Mana­žér je v prá­ci na to, aby kaž­dé­mu pomo­hol. Aby ľuďom uká­zal ich sil­né a sla­bé strán­ky. Aby sla­bé strán­ky zamest­nan­ca odstrá­nil. Mana­žér nikdy nesmie stáť vza­du a len sa pri­ze­rať.

Urban House – koncept, ktorý si zákazníkov získal veľmi rýchlo.

Vedia to zamest­nan­ci oce­niť?

Tu je veľ­mi ten­ká čia­ra medzi tým, aby ťa ľudia pocho­pi­li a aby ťa nezná­ša­li ako vedú­cu osob­nosť. Mám for­mul­ku, kto­rú čas­to pou­ží­vam: „Pokiaľ pra­cu­je mana­žér ale­bo vedú­ci mimo kor­po­rát­nej spo­loč­nos­ti, to zna­me­ná v súkrom­nej spo­loč­nos­ti, na to, aby bol úspeš­ný, musí byť tvr­dý. Tvr­dý zna­me­ná byť objek­tív­ny a správ­ny. Tvr­dý ale nezna­me­ná „hučať“ po ľuďoch, byť agre­sív­ny či vytvá­rať nega­tív­ne situ­ácie, ale vedieť objek­tív­ne zhod­no­tiť, čo člo­vek doká­že a v čom sa môže zlep­šiť.“

V gas­tro­nó­mii pra­cu­ješ pomer­ne dlhú dobu. Zme­ni­lo sa za tie roky veľa vecí?

V posled­ných rokoch urči­te. V minu­los­ti bola gas­tro­nó­mia o pre­da­ji pro­duk­tu, kon­zu­má­cii, zapla­te­ní a roz­lú­če­ní sa so zákaz­ní­kom. V súčas­nos­ti sa ten­to trend zme­nil. Teraz je gas­tro­nó­mia o zážit­ku. Ak hosť prí­de do pod­ni­ku, musí sa cítiť, že je tam víta­ný. A to sa dá vytvo­riť len tak, že zamest­na­nec má svo­ju prá­cu rád. Zákaz­ník si to všim­ne.

Čo ak čaš­ník vplý­va zle na zákaz­ní­ka? Vrá­ti sa?

Ako hovo­rím, gas­tro­nó­mia je o zážit­ku. Ak má zákaz­ník neprí­jem­nú skú­se­nosť, tá sa šíri ďalej rých­lej­šie, ako prí­jem­ná. A ak zákaz­ník povie, že sa späť nevrá­ti, tak do pod­ni­ku neprí­de ďal­ších dvad­sať ľudí.

Osob­ne musím čas­to pri­stu­po­vať k prob­lé­mom razan­tne a vyvo­diť násled­ky. Zakaž­dým však zhod­no­tím situ­áciu, vypo­ču­jem si obe stra­ny…

Pre­zen­to­vať pro­duk­ty a pre­dať ich sa dá naučiť veľ­mi jed­no­du­cho. Avšak seba jed­no­du­cho a rých­lo nevy­bu­du­ješ.

Vráť­me sa ale k Tebe. Pre­čo si odišiel z prá­ce, kto­rú si mal rád?

Úprim­ne, stra­til som moti­vá­ciu. Dlho­do­bo som sa sna­žil vytvo­riť pre zamest­nan­cov prí­jem­né pro­stre­die a čas­to som dával do prá­ce viac ener­gie, ako by sa oča­ká­va­lo. Po čase som to už psy­chic­ký a fyzic­ký nez­vlá­dal. U maji­te­ľov som nemal dosta­tok pod­po­ry, a tak som odišiel.

Kam?

Do Holand­ska. Chcel som skú­siť nie­čo nové. Našiel som si prá­cu ako baris­ta v Hard Rock Cafe. V tom čase boli roz­die­ly v gas­tro­nó­mii u nich a u nás veľ­mi bada­teľ­né. Tam ľudia pra­cu­jú na 100 % ihneď po nástu­pe, na čo má však veľ­ký vplyv aj vyš­šie finanč­né ohod­no­te­nie.

Táto moja skú­se­nosť so zahra­ni­čím bola krát­ka, napriek tomu skve­lá. Neča­ka­ne som sa však musel vrá­tiť na Slo­ven­sko a nako­niec som tu ostal. Po návra­te späť som sa zamest­nal na lezec­kej ste­ne, kde bol aj bar a kavia­reň. Nestre­tol som sa však s mož­nos­ťou posú­vať sa ďalej. A nech­cel som stag­no­vať.

K pracovnému výkonu vás niektoré miesta jednoducho motivujú samé.

A tak sa začal rodiť Urban Hou­se?

Nie tak cel­kom. Začal som pod­ni­kať s dis­tri­bú­ci­ou špa­niel­skych vín, pri­čom som komu­ni­ko­val s rôz­ny­mi zau­jí­ma­vý­mi ľuď­mi. Počas tej­to prá­ce som dostal mož­nosť podie­ľať sa na kon­cep­te pod­ni­ku Urban Hou­se. Veľ­mi ma to pote­ši­lo, mal som tak pocit, že ľudia pozna­jú moju prá­cu a vedia ju oce­niť.

V čom kon­cept spo­čí­val?

V tom, aby sme neko­pí­ro­va­li od dru­hých. Štvrť roka sme ho tvo­ri­li od zákla­dov. Mal som aj tú mož­nosť trá­viť čas mon­to­va­ním sto­lov či výča­pu. Môžem pove­dať, že som si Urban Hou­se „posta­vil“.

Na akom základ­nom fak­to­re si sta­val pri novom pod­ni­ku?

Nie­kto by pove­dal, že vytvo­riť pod­nik tak, aby sa páčil ľuďom, je naj­dô­le­ži­tej­šie. Pre mňa bolo gro vys­kla­dať dob­rý tím. Taký, kto­rý tu bude pre ľudí. Naj­väč­ší dôraz som pri­tom dával na cha­riz­mu člo­ve­ka. Je dob­ré, ak má nie­kto nie­koľ­ko­roč­né skú­se­nos­ti v gas­tro­nó­mii, ale načo mi je člo­vek s pra­xou, kto­rý nevie ovlá­dať svo­je „ja“?

Kon­cep­ty pod­ni­ku Urban Spa­ce, Urban Hou­se a aktu­ál­ne Urban Bis­tro sú tvo­re­né pre záži­tok hos­ťa. Pre­zen­to­vať pro­duk­ty a pre­dať ich sa dá naučiť veľ­mi jed­no­du­cho. Avšak seba jed­no­du­cho a rých­lo nevy­bu­du­ješ.

Na Slo­ven­sku by som nikdy nepod­ni­kal na vlast­nom, prí­stup štá­tu ma demo­ti­vu­je.

Jed­ným z ponú­ka­ných pro­duk­tov je aj domá­ca limo­ná­da, kto­rá je ako­by zákla­dom kaž­dé­ho dob­ré­ho „hips­ter­ské­ho pod­ni­ku“. Máš aj ty ten pocit? 

Ako som už spo­mí­nal, začí­nal som s kon­cep­tom pod­ni­ku SHTO­OR CAFE a ten by sme moh­li nazvať „hips­ter­sky“. One­dl­ho po ňom zača­li podob­né pod­ni­ky rásť ako huby po daž­di. Osob­ne si však mys­lím, že v Bra­ti­sla­ve takých­to pod­ni­kov až tak veľa nie je.

Ak sú ľudia ochot­ní ich nav­šte­vo­vať a kupo­vať si, pove­dz­me, tie limo­ná­dy, asi je to pre to, lebo sa ich ešte „nepre­jed­li“. A to, či chcú ľudia piť komerč­né pro­duk­ty, ale­bo domá­cu kva­li­tu, je len na nich. Ono, „hips­ter­ský“ pod­nik nie je zlý. Stá­le totiž pri­ná­ša nie­čo nové a urču­je ces­tu správ­nym sme­rom.

Po dlho­roč­ných skú­se­nos­tiach si nech­cel isť do vlast­né­ho pod­ni­ka­nia?

Úprim­ne, osob­ne by som na Slo­ven­sku do pod­ni­ka­nia už nešiel.

Pre­čo?

Na Slo­ven­sku je ťaž­ké začať pod­ni­kať a pre­dať sa. Mož­no si pro­ti­re­čím, ale s vlast­ný­mi finan­cia­mi by som na Slo­ven­sku nepod­ni­kal. Ak by som si mal otvo­riť pod­nik ale­bo inves­to­vať do nie­čo­ho, tak by to bolo v Čechách. A kon­krét­ne v Pra­he, pre­to­že tam to s gas­tro­nó­mi­ou vedia lep­šie. Na Slo­ven­sku začí­na čoraz viac záuj­mo­vých sku­pín otvá­rať pod­ni­ky, čím sa strá­ca­jú zážit­ky a kva­li­ta kle­sá.

Veľký kalendár v podniku? Prečo nie...

Aký je tvoj názor na pod­po­ru od štá­tu?

Štát ako Slo­ven­ská repub­li­ka vplý­va na pod­ni­ka­nie veľ­mi zle. Okrem byrok­ra­tic­kých zále­ži­tos­ti je na Slo­ven­sku XY záuj­mo­vých finanč­ných sku­pín, kto­ré ťa vytla­čia cenou. Pop­ri byrok­ra­cii a na hla­vu posta­ve­ných záko­nov je tu veľa iných prob­lé­mov. V iných štá­toch je mož­né, aby záro­veň spo­lu fun­go­va­la kavia­reň a holič­stvo, no na Slo­ven­sku to pre hygie­nic­ké pred­pi­sy mož­né nie je. Sú „tam“ snáď iní ľudia, ako sme my?

Keby si mal dať, ako mana­žér, nie­ko­mu dob­rú radu, čo by si mu pove­dal?

Že prá­ca mana­žé­ra je hlav­ne o psy­chi­ke a zdat­nos­ti. Ak nie­kto začne robiť vedú­ce­ho inej sku­pi­ne ľudí, nemô­že sa nechať zdis­kre­di­to­vať. Musí byť jas­ný slo­va­mi, kto­ré hovo­rí, a skut­ka­mi, kto­ré koná. Ak by som to mal zhr­núť, budú­ce­mu mana­žé­ro­vi by som pora­dil: „Pra­cuj na svo­jej psy­chi­ke a prí­stu­pe k ľuďom – to zna­me­ná otvo­re­ná komu­ni­ká­cia. Uva­žo­va­nie nie je nikdy len jed­no­stran­né, nej­de len o názo­ry vedú­cej stra­ny, ale aj dané­ho zamest­nan­ca. Dôle­ži­té je rie­šiť veci do hĺb­ky, nie­len povr­ch­ne. V ľuďoch sa skrý­va chuť a sna­ha, ale člo­vek ju musí odha­liť.“

Pridať komentár (0)