Trans ľudia na Slovensku nenachádzajú pomoc. Chýba nám legálne usmernenie, ale aj odborníci

S transrodovými ľuďmi pracujú najmä psychiatri – sexuológovia. Čo však v prípade, ak ich je nedostatok? Týmto problémom netrpí len Slovensko, ale krajiny naprieč celým svetom.

Odborníkov, ktorí sa na Slovensku špecializujú na transrodových ľudí, by sme mohli spočítať na prstoch dvoch rúk. Podobne to je aj naprieč svetom, kde taktiež chýbajú odborníci z oblasti psychiatrie, sexuológie či endokrinológie.

zdroj: Unsplash/Cecilie Johnsen

Dlhé čakacie lehoty, málo odborníkov

Ak sa aj na Slovensku nájde transrodový odborník, obvykle máva dlhé čakacie lehoty. „Je to dlhodobý problém. Máme len niekoľko lekárov a lekárok, ktorí sú ochotní, no často kapacitne nestíhajú,“ hovorí pre SME Christián Havlíček, poradca z inPoradne, ktorý s transrodovými ľuďmi pracuje.

Jeho slová potvrdzuje aj Michal Patarák na blogu Denníku N: „Ja osobne už nezvládam prijímať nových pacientov s túžbou po tranzícii, už im ani nestíham odpovedať na maily.“

Patarák je psychiater, prednosta kliniky a zároveň člen Slovenskej sexuologickej spoločnosti. Ako opisuje, medicínsky asistovaná tranzícia trans ľudí na Slovensku ide negatívnym smerom.

Za jej najslabší článok považuje oblasť, ktorá je v tejto problematike kľúčová, a to sexuológiu, prípadne psychiatriu. A tak, kým dopyt po sprostredkovaní tranzície stúpa, odborníci nepribúdajú.

Problém s bežnou zdravotnou starostlivosťou

Slovensko nie je jediné, ktoré bojuje s týmto kontrastom. Čísla sú alarmujúce aj v zahraničí. Približne 1,4 milióna Američanov sa identifikuje ako transgender a rodovo nebinárnych, uvádza AAMC. 

Avšak odborníkov, ktorí by sa tejto skupine ľudí venovali, nepribúda. Prieskum z Národného centra pre transrodovú rovnosť dokonca ukázal, že títo ľudia sa u lekárov stretávajú s diskrimináciou v podobe odmietnutia pre ich rodový status.

zdroj: Unsplash/NCI

Z toho vyplýva, že takmer jedna tretina transpacientov nedokáže vyhľadať lekársku pomoc ani pri bežných ťažkostiach, ako je zranenie či choroba.

Snáď najvýpovednejšie je, že polovica všetkých respondentov štúdie publikovanej v JAMA Surgery uviedla, že museli vzdelávať svojich vlastných lekárov o starostlivosti o transrodové osoby.

Vysoká miera depresie a sebapoškodzovania

S celou touto oblasťou kráča ruka v ruke aj to, ako daný problém vnímajú samotní transpacienti. Nie je tajomstvom, že tí, ktorí sa identifikujú ako TGNB, sú vo svojich komunitách čoraz zraniteľnejší a marginalizovaní.

Hovoria o tom aj čísla rôznych prieskumov. Jednému z 5 pacientov bol odmietnutý prístup alebo liečba v ambulancii klinického lekára, 30 % zažilo neúctu, 2 % boli fyzicky napadnuté a takmer polovica musela svojich lekárov poučiť o starostlivosti, ktorú potrebujú.

To sa následne premieta do vysokej miery depresie, sebapoškodzovania, neusporiadaného užívania návykových látok, ale aj HIV a iných pohlavne prenosných infekcií.

„Transstarostlivosť je primárna starostlivosť,“ hovorí Sara Wiener pre Health Lab, riaditeľka Komplexného programu rodových služieb v Michigan Medicine, ktorý funguje už viac ako 20 rokov.

Ako ďalej vraví, bežná lekárska starostlivosť o transrodových ľudí by nemala byť považovaná za nejaký druh špecializovaného alebo iného druhu služby.

Slovensku chýba legislatívne usmernenie

V prvom rade je však potrebné zamerať sa na to, aby títo ľudia mali možnosť riešiť svoje potreby. Podľa Michala Pataráka je „prvým krokom k tomu dokument na zjednotenie medicínskych postupov pri vydávaní posudku o zmene pohlavia“.

Ten však ešte stále nie je oficiálne prijatý. „Až keď ho budeme mať, môžeme sa posunúť ďalej v tvorbe štandardov pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti transrodovým osobám,“ dodáva Michal Patarák vo svojom príspevku na Denníku N.

Na Slovensku tak neexistuje legálne usmernenie, ako majú odborníci s transrodovými ľuďmi pracovať a podľa čoho majú vydávať posudky určené pre matriku, ktoré by viedli k spomínanej právnej tranzícii.

„To, že takýto dokument chýba, je centrálny problém. Ide o problematiku, ktorá má množstvo presahov a už zo samotnej povahy si takúto reguláciu vyžaduje. Potrebujeme mať referenčný dokument, lebo inak postupujeme podľa starých, už neplatných nariadení alebo je to čistá partizánčina,“ hovorí psychiater Michal Patarák pre SME.