Ved­ci dosiah­li nevi­di­teľ­nosť kla­ma­ním zmys­lov

Tatiana Blazsekova / 13. júla 2015 / Tech a inovácie

Pozná­te ten pocit, keď sto­jí­te pred veľ­kým obe­cen­stvom, pre­zen­tu­je­te neja­kú prá­cu ale­bo výskum: Saha­ra v ústach a mapa východ­nej Ázie na koše­li. Ved­ci ten­to pocit pozna­jú tiež a zožie­ral ich natoľ­ko, že rad­šej vymys­le­li spô­sob, ako byť nevi­di­teľ­ný, ako naučiť sa pre­zen­to­vať. Neuro­ved­ci z Karo­lin­ska Ins­ti­tu­tet vo Švéd­sku sa zahra­li „na bohov “ a pus­ti­li sa do výsku­mu.

Byť nevi­di­teľ­ný a.. a uro­biť čokoľ­vek. Rowlin­go­vá nebo­la jedi­ná, kto­rá vo svo­jej kni­he využi­la ten­to moc­ný pros­trie­dok. Otáz­ku, čo by sa sta­lo keby sme mali moc byť nevi­di­teľ­ný si polo­žil už Pla­tón. Všet­ci pozná­me, na čo sa pou­ží­val nevi­di­teľ­ný plášť v prí­pa­de Har­ry­ho Potte­ra, ale čo ten Pla­tón? V kni­he Štát náj­de­te krás­ny mýtus hovo­ria­ci o Gygo­vom prs­te­ni a nará­ža na otáz­ku morál­ky. Ako by člo­vek konal, keby mal taký­to prs­teň a bol by nevi­di­teľ­ný aj pred záko­nom? Odpo­veď hľa­daj­te u Pla­tó­na ale­bo si pár rokov počkaj­te, kým veda neod­po­vie.
Tím neuro­ved­cov vyhlá­sil, že vytvo­ri­li ilú­ziu vní­ma­nia, kde sa člo­vek cíti, ako­by bolo jeho telo nevi­di­teľ­né. Chce­li tým doká­zať, že pocit nevi­di­teľ­nos­ti mení našu fyzic­kú stre­so­vú reak­ciu v nároč­ných sociál­nych situ­áciách.
Ich nedáv­ne výsku­my uká­za­li, že nevi­di­teľ­nosť je stá­le hud­bou budúc­nos­ti. Čo ale uro­biť môže­me, je využiť ilú­zie, na zákla­de kto­rých sa dajú mas­ko­vať veľ­ké objek­ty, ako naprí­klad ľud­ské telo. Počas expe­ri­men­tu par­ti­ci­pant sto­jí a má na sebe špe­ciál­nu hel­mu s disp­le­jom. Pri pohľa­de na svo­je telo neuvi­dí nič. Aby člo­ve­ku vyvo­la­li pocit nevi­di­teľ­né­ho tela, ved­ci sa dotý­ka­li tela účast­ní­kov na mno­hých cit­li­vých mies­tach s veľ­kým štet­com, pokým iný šte­tec v dru­hej ruke imi­tu­je pohyb vo vzdu­chu pri plnom vedo­mí a pohľa­de účast­ní­ka.
Náš výskum pre­be­hol na 125 par­ti­ci­pan­toch. Väč­ši­na účast­ní­kov si zača­la pre­ná­šať pocit doty­ku v prázd­nom pries­to­re za menej ako minú­tu“, pove­dal Arvid Guters­tam, vedú­ci výsku­mu. Ich pred­chá­dza­jú­ci výskum zis­til, že rov­na­ká ilú­zia môže byť vytvo­re­ná aj pre jed­nu ruku. 
Na to, aby boli schop­ní demon­štro­vať, že ilú­zia fun­gu­je, výskum­ní­ci mali v plá­ne spra­viť bod­ný pohyb nožom do mies­ta, kde sa nachá­dza­lo účast­ní­ko­vo nevi­di­teľ­né bru­cho. Množ­stvo potu- ako reak­cia na bod­nu­tie božom, sa zvy­šo­va­la keď skú­se­nosť z ilú­zie absen­to­va­la. Naz­na­ču­je to, že mozog si inter­pre­tu­je hroz­bu v prázd­nom pries­to­re inak ako hroz­ba nasme­ro­va­ná na naše telo.
Ved­ci chce­li zis­tiť, či pocit nevi­di­teľ­nos­ti ovplyv­ňu­je sociál­nu úzkosť, kto­rá môže nastať, keď sa člo­vek ocit­ne sám pred pub­li­kom plným cudzin­cov. Telo na stres rea­gu­je veľ­mi prud­ko. Ak však člo­vek uve­rí poci­tu nevi­di­teľ­nos­ti, sila tých­to reak­cií kle­sá. „Tie­to výsled­ky sú veľ­mi zau­jí­ma­vé, pre­to­že uka­zu­jú, že vní­ma­né fyzic­ké kva­li­ty tela môžu meniť spô­sob, akým mozog spra­co­vá­va sociál­ne pod­ne­ty“, dodá­va pro­fe­sor Guters­tam.
Chys­ta­né štú­die sa chcú ďalej zaobe­rať otáz­kou, či nevi­di­teľ­nosť ovplyv­ňu­je morál­ne roz­ho­do­va­nie. Tak čo člo­vek, si morál­ny?
Pridať komentár (0)