Vierka Duchoňová: Zážitky v prírode sa nedajú naplánovať

Jej srdce patrí divokej slovenskej prírode, najlepšie sa cíti hlboko v lese, úplne sama, slobodná. Užíva si, keď môže byť na dosah obklopená tvormi, ktoré väčšina z nás nestretla a popravde ich stretnúť ani netúži. Miluje prechádzky hlbokým lesom, počas ktorých pozorne sleduje okolie. Vie, že je v lese iba na návšteve. Maskáčový vzor a tmavozelenú nenosí preto, že je to moderné (aj keď jej to veľmi sekne), ale aby neplašila zver výraznými farbami oblečenia a čo najviac splynula s prostredím. Spoznajte Vierku Duchoňovú, mladú wildlife fotografku, maminu a chovateľku zvierat.

Jej život je spätý s prírodou od detstva. „Od malička som sa túlala po horách s ocom a našimi psami. Neskôr sama a potom už aj na koni. Vyrastala som v Nevoľnom v Kremnických vrchoch, je tam nádherná príroda. Obklopená horou z každej strany, nedalo sa nezamilovať do hôr.“

V prírode vyrástla a neskôr sa presťahovala sa na Turiec. Aj tu objavila hlboké lesy plné života. Na prechádzky začala nosiť aj fotoaparát. Najskôr to bol Nikon D90, D7200, v zálohe v skrini má ešte D500, ale teraz už zver „loví“ mirrorlessom Nikon Z 6. „Fotiť som začala, keď som sa presťahovala na Turiec. Teraz bývam v Kláštore pod Znievom, tiež je tu neskutočná príroda. Je tu množstvo zveri, keďže sa tu pomerne veľa hospodári. Má tu ideálne podmienky, polia i hory. Túlala som na koni po horách, stretávala som zvieratá, a vtedy mi napadlo začať ich aj dokumentovať . Bolo to pre mňa niečo nové a chytilo ma to za srdce. Aj pred tým som bola v prírode pomerne často, ale až fotka ma dostala k zvieratám na dosah. Sú to neskutočné zážitky, ktoré sa nedajú naplánovať dopredu. Stále sa deje niečo nové a neopakovateľné.“

Do lesa chodí Vierka najradšej sama. Byť súčasťou lesa pre ňu znamená slobodu, relax pre dušu a pocit voľnosti bez hraníc. Veľkých lesných zvierat sa nebojí, nočnou morou sú pre ňu pavúky. Ale má rešpekt a už bola aj v situáciách, keď jej nebolo všetko jedno. „Všeobecne mám rešpekt pred prírodou, ale čím častejšie tam som, tým viac ju beriem ako moju súčasť, moju zelenú drogu. Samozrejme občas sú aj adrenalínové momenty. Keďže mám v láske naše medvede a fotím ich zo zeme bez krytu, zažila som už kadečo. Nikdy neviem, kedy sa naše cesty pretnú a keďže na Turci sa im darí, vždy je to len otázka času. Už raz na mňa medvedica vybehla a upozornila ma: Ani krok lebo bude zle! Kľačala som na zemi a len čakala, či to myslí vážne. Vždy mám pri sebe sprej na medvede, no našťastie ešte som ho nemusela použiť . A zachovala som kľud, aj keď vo vnútri som išla skolabovať. Ako po mne vybehla, tak sa aj vrátila a postavila sa na zadné, aby lepšie videla. Až potom som zbadala tri malé guľky, ako za ňou utekajú do kopca. Neviem prečo, ale najčastejšie mám stretnutia s rodinkami.“ Veľa z týchto stretnutí je nezabudnuteľných. „Jeden z top zážitkov je stretnutie s vlkom v Kremnických vrchoch. Bolo to také nečakané, a dokonca to trvalo niekoľko minút, čo je pri vlkoch ozaj raritné. Ležal na lúke a obhrýzal kosť. Vôbec ma nezbadal. Bola som mu od chrbta a mala som správny vietor. Neprejde deň kedy si na toto neuveriteľné stretnutie nespomeniem. Mám z neho krásne fotky na stene.“

Tento fotoúlovok vlka a fotka medveďa na snehu sú pre Vierku najvzácnejšie zábery, na ktoré dlho čakala. Po takéto zábery sa do lesa chodí aj niekoľko rokov, kým sa zadaria. Vierka v nich trávi naozaj veľa času. „Sú dni, keď idem aj dvakrát denne. Momentálne sa snažím tak 4 až 5-krát do týždňa. Je to časovo aj kondične náročné, veľa sa nachodím.“

Na niektoré miesta sa rada vracia. „Keď sa mi nechce chodiť, idem aspoň na svoje obľúbené miesta a len tak si sadnem a užívam kľud. Už som takto aj viackrát zaspala a keď som sa prebrala, nevedela som, kde som.“

Fotiť slovenskú divočinu priamo v teréne, aj keď sú jej plné lesy, nie je vôbec jednoduché. Fotograf musí poznať terén, správanie zvierat, miesta kde sa zdržiavajú. Niekedy ide o náhodné stretnutia, ale často na svoje objekty fotografi čakajú zamaskovaní v krytoch. „Často dobre poznám terén a viem kde sa zver zdržiava, poznám jej chodníčky a viem si ju aj nájsť. No rada spoznávam aj nové lokality a tam je to ozaj o veľkom šťastí. Z krytu fotím dravce, lebo tam to inak asi nejde. Ale je pre mňa dosť ťažké vydržať na jednom mieste niekoľko hodín. Musím stále kráčať, lebo nikdy neviem čo ma čaká za kopcom.“

Zvieratá sú celoživotnou vášňou. V lese ich Vierka pozoruje a doma chová. „Mojou vášňou sú od malička kone a psy. Otec má chovateľskú stanicu jazvečíkov a ja mám dve sučky stafordov, k tomu tri kobylky na ktorých sa túlame po horách.“

Len vysadnúť na koňa a vydať sa do hory. „Je to ako z filmu alebo skôr z rozprávky. Je to môj splnený sen. To človek musí zažiť a buď sa zamiluje, alebo sa k tomu už nevráti. Mňa kone sprevádzajú cely život.“

A dá sa vôbec fotiť z konského sedla? „Na začiatku som fotila z koňa, ale zmenila som techniku a už je to problém udržať. Na koňa si beriem len malé sklá a na túlačky na pešo teleobjektív Nikkor 200-500mm a psa. Svoje psi som naučila, aby na zver v lese nereagovali, iba pozorovali ako ja. Nemám s nimi problém ani pri medveďoch a zatiaľ vždy naše stretnutie dopadlo dobre.“

Vierka a to ti prajeme aj naďalej. Aby stretnutia so zvieratkami v našich lesoch boli pre teba vždy krásnym stretnutím a prípadne s výsledkom v podobe vydarených fotografií!

Zdroj fotiek: NIKON