Pavol Bulka: “Nie je hanba pove­dať, že niečo neviete”

Martin Bohunický / 13. apríl 2016 / Rozhovory

Aké je to pra­co­vať v jed­nej z najús­peš­nej­ších slo­ven­ských firiem? Čo člo­vek potre­buje, aby sa mohol stať súčas­ťou Sygicu? Aká je atmo­sféra bež­ného dňa v spo­loč­nosti, kto­rej pro­dukty využíva celý svet? Aj o týchto témach sme si poke­cali s Pav­lom Bul­kom, cha­la­nom, ktorý to v Sygicu v prie­behu nie­koľ­kých rokov z junior deve­lo­pera dotia­hol na ria­di­teľa R&D. Dnes má na odde­lení okolo 60 ľudí, no ako sám tvrdí, v tíme sú si všetci rovní. 

Pali, síce si vekom stále mladý, ale vo firme si už starý har­cov­ník. Ako dlho si už v Sygicu?

Čoskoro to bude už 5 rokov. Nie je to zas tak veľa, ale dosť na to, že som do Sygicu pri­šiel v pod­state náho­dou.

Čo to zna­mená? Nepoz­nal si Sygic pred­tým? 

Sygic som síce poznal, ale počas štú­dia v Brne som prácu aktívne nehľa­dal. Večer pred štát­ni­cami mi došlo, že štu­dent­ské časy sa kon­čia, a že by asi bolo dobré poslať si nie­kde CV. Tak som ho zave­sil na web a o dva dni sa mi ozvala pani z per­so­nálky, vraj či nech­cem ísť pra­co­vať do Bra­ti­slavy. Ale ja som strašne chcel zostať v Brne. Tak som si pove­dal, že to vyskú­šam na mesiac — dva a potom sa vrá­tim do Brna.

S týmto vnú­tor­ným nasta­ve­ním som pri­šiel na poho­vor a zrejme práve preto, že som pôso­bil uvoľ­nene, ma vzali. Ako ply­nuli mesiace, uve­do­mil si, že to tu vôbec nie je také zlé ☺.

Vyzerá to tak, že ti tu je cel­kom dobre. Čím si to vysvet­ľu­ješ?

V prvom rade je tu super atmo­sféra. Mnohé firmy, ktoré sa usi­lujú o pria­teľ­skú pra­covnú atmo­sféru, zavedú vše­obecné tyka­nie. Často je to ale skôr stro­jené a nútené a všade cítiť, že si každý niečo doka­zuje skrz svoje posta­ve­nie. V Sygicu to tak nie je. Samoz­rejme, nejaká štruk­túra musí byť, ale necí­tiť, že by tu bol nie­kto niečo viac. Spo­lu­pra­cu­jeme na kama­rát­skej báze a to je asi to, čo si na Sygicu naj­viac cením.

Snímka obrazovky 2016-04-12 o 22.02.46

Opíš nám teda, ako u Vás pre­bieha spo­lu­práca v tíme? 

Keď niečo potre­bu­jem od chlap­cov, prí­dem a nor­málne ich požia­dam. Ale neprí­dem za nimi s tým, že “cha­lani, toto spravte!” Je to skôr o dia­lógu. Vysvet­lím im, že “to a to potre­bu­jeme uro­biť, lebo…” a oni pocho­pia. Pokiaľ práve v tej chvíli potre­bujú dokon­čiť niečo iné, dohod­neme sa na pri­ori­tách a dead­li­noch. Je tu uvoľ­nená atmo­sféra, čo ale nezna­mená, že sa tu nemaká.

Sedíte v open space. Mys­líš si, že je to výhoda alebo nevý­hoda?

Je to prob­lém, ak člo­vek potre­buje ticho na sústre­de­nie, keďže naprí­klad v čase obeda je šum tro­cha väčší, ale toto vyrie­šime s pre­sťa­ho­va­ním do nových pries­to­rov. (pozn. red. Sygic sa čoskoro bude sťa­ho­vať do nových pries­to­rov)

Má to ale aj svoje výhody. Jed­nou z nich je, že keď sa rieši nejaký prob­lém, hocikto sa môže zapo­jiť do dis­ku­sie, aj keď nepra­cuje na rov­na­kom pro­dukte. Pris­peje svo­jím názo­rom a nad­hľa­dom a občas práve takto vzni­kajú naj­lep­šie nápady. Takže sme všetci neus­tále v kon­takte, okrem iného aj vďaka kuchynke a pla­y­ro­omu.

Takže tu stále máte taký star­tu­pový “drajv”?

Áno.

Čím si to vysvet­ľu­ješ?

Dôvo­dov je určite via­cero, ale mini­málne preto, že sa tu nikto nehrá na pozí­cie.

Máte pevne sta­no­vený pra­covný čas?

Nie, máme fle­xi­bilnú pra­covnú dobu. Každý tím má pri­bližne sta­no­vený čas, kedy by mal byť každý k dis­po­zí­cii pre kole­gov kvôli nevy­hnut­nej synch­ro­ni­zá­cii. Práca deve­lo­pera si vyža­duje kre­a­ti­vitu, ktorá sa nie cel­kom dá nača­so­vať, takže pokiaľ zrovna nie­kto nemá svoj deň, nemusí tu sedieť len preto, aby napl­nil nejakú dennú kvótu.

Čo sú pre teba naj­väč­šie bene­fity, ktoré máš vo svo­jej práci? 

Pre mňa osobne je naj­väč­šou pri­da­nou hod­no­tou práve už spo­mí­naná atmo­sféra. Ani v začiat­koch, keď som bol ešte junior, som nemu­sel robiť stále to isté. V iných fir­mách sa pra­cuje na pro­jekte, naprí­klad sa „nabúši“ nejaký web, dokončí sa a robí sa ďalší web. Pri­dajú sa pou­ží­va­te­lia, admini, uro­bia sa šab­lóny a ide sa odznova. Keď sa robí Android apli­ká­cia, spraví sa základ, nejaké menu a zbo­hom.

Ale v Sygicu je to každý deň o nie­čom úplne inom. Raz sa rieši GPS a pohyb vozidla, potom sen­zory, kom­pas, pres­nosti, alebo počí­ta­nie trasy. Nikdy som nepri­šiel do práce so slo­vami “zase toto?”.

Začal si doslova “from the bot­tom” ako junior deve­lo­per. Aký bol tvoj postup, ako to pre­bie­halo?

Viem ako sa to stalo, ale neviem prečo (smiech). Asi môžem vďa­čiť svojmu ini­cia­tív­nemu prí­stupu. Aj keď som ako junior niečo nemu­sel robiť, ochotne som sa toho chy­til. Jed­no­du­cho ma bavia nové výzvy.

Neskôr som pre­šiel do Andro­ido­vého tímu a keďže na Slo­ven­sku nebol dosta­tok deve­lo­pe­rov, firma sa roz­hodla, že si svo­jich ľudí vyškolí sama. A tam bol oveľa väčší pries­tor uká­zať sa aj na tých „nepo­pu­lár­nych“ veciach.

Naozaj to bolo také dob­ro­voľné?

Nebol to úmy­sel, mal som čas. Keď som niečo začal, vždy som to chcel dokon­čiť. A potom som len poze­ral, že už je večer, že sa mi už vlastne ani neo­platí ísť domov (smiech).

Po čase mala apli­ká­cia vyjsť na trh. A bolo treba nie­koho, kto by to “draj­vo­val”. A na základe toho všet­kého nejak vyply­nulo, že som to začal robiť ja.

Potom pri­šiel šéf so slo­vami: “Potre­bu­jem si oddých­nuť, som tu už 12 rokov a mám nejaké ces­to­va­teľ­ské plány”. Tak hovo­rím že: “Okej, na koho sa môžeme tešiť?“

A on pove­dal: “Ostatní sa môžu, ale ty sa nemô­žeš”. A tak som sa stal ria­di­te­ľom R&D.

Snímka obrazovky 2016-04-12 o 22.04.01 copy

Prej­dime k tvo­jim povin­nos­tiam šéfa. Určite sa podie­ľaš aj na výbere nových kole­gov, aké sú pre teba dôle­žité cha­rak­te­rové črty? Čo by mal nový zamest­na­nec mať? Samoz­rejme okrem odbor­ných zna­lostí…

Cením si hlavne taký ten „nor­málny“ prí­stup na poho­vore. Nie­kto príde, tvári sa ako maj­ster sveta, ale v sku­toč­nosti nič nevie. Ja mám z takých ľudí pocit, ako keby bola hanba pove­dať, že neviem. Keď člo­vek povie “neviem” alebo “počkajte, poroz­mýš­ľam”, tak to na neho vrhá úplne iné svetlo, ako keď sa chvíľu tvári múdro a potom povie hlú­posť. Už na tom vidno vzorce sprá­va­nia, ako by daný člo­vek rea­go­val v reál­nych situ­áciách.

Máš rad­šej ambi­ci­óz­nej­šie, alebo sub­mi­sív­nej­šie typy?

Podľa mňa každá firma potre­buje aj takých, aj takých. Musíš mať tých ambi­ci­óz­nej­ších, ktorí firmu ťahajú dopredu a tiež takých, ktorí pove­dia že dajte mi toto, ja to uro­bím.

Koľko je na tvo­jom odde­lení ľudí?

Okolo 60.

Ako to zvlá­daš per­so­nálne? Predsa len, 60 je dosť. Okej, ste tu všetci kama­ráti, ale čo keď nie­kto niečo nesplní? 

Jedna vec je byť pria­te­lia, ale druhá vec je dodr­žia­vať to, na čom sme sa dohodli. Treba to odde­liť. Môžeme spolu cho­diť na pivo, ale člo­vek musí mať seba­ref­le­xiu. A keď niečo nestihne alebo nez­vládne a sú za tým objek­tívne prí­činy, dá sa to pocho­piť. Ak to však nestihne zo sub­jek­tív­nych prí­čin, tak to tomu člo­veku treba pove­dať, a naj­lep­šie naro­vinu.

Keď prí­dem za nie­kým a spý­tam sa, prečo niečo nespra­vil a on začne s výho­vor­kami, tak vlastne len jeden dru­hého “pre­ka­bá­time”; nevieme si pomôcť ani sa navzá­jom posu­núť vpred.

Aké bolo naj­ťaž­šie roz­hod­nu­tie, čo si tu musel robiť?

Také asi ešte neprišlo a dúfam, že ani nepríde.

Vo voľ­nom čase vraj rád kodíš. Máš vôbec nejaký voľný čas? A čo v ňom robíš?

Mám. Teraz robím tak pomimo niečo do navi­gá­cie. Mám stále v hlave nejaké nápady. Chcem sa ešte pohrať s wea­rab­les, ktoré otvá­rajú nové mož­nosti nie­len v kon­texte navi­gá­cie. Keď je čas, tak je vždy čo kódiť.

Skôr som si mys­lel, že povieš niečo ako „cho­dím rád s man­žel­kou do lesa“. :)

Cho­dím aj do lesa (smiech). Ale teraz nie je toľko času, sta­viame dom. Keď bude dokon­čený určite si náj­dem čas aj na pre­chádzku v lese alebo dobrú knihu.

Pridať komentár (0)