Syndróm potápajúcej sa lode: Hlas prišiel o víziu a stratil zmysel existencie (KOMENTÁR)

Kedysi nádejná premiérska strana. Dnes v podstate už nesvojprávna karikatúra politickej strany. Loď, ktorá sa potápa. Strana, ktorá sa potáca, nevediac kam a s kým ísť. Strana, ktorú Peter Pellegrini zakladal s úmyslom podnietiť reštart sociálnej demokracie. Strana, ktorá mala ambíciu byť modernou, európskou, sociálnou demokraciou, ktorá chcela byť hlasom ľavicového voliča všetkých generácií. Strana, ktorá mala byť iná ako Ficov Smer-SSD, ktorý stratil smer.

Výsledok? O stranu strácajú záujem voliči, no – a to je podstatnejšie – zdá sa, že dnes už na jej záchranu rezignovala aj jej posádka. Ako inak sa dá vysvetliť, že v ostatných mesiacoch je tým, kto komunikuje za Hlas-SD primárne poslanec, ktorý neoplýva myšlienkami, ktoré by boli nasledovaniahodné, no je symbolom úpadku personálnej politiky politických strán na Slovensku. A to vo všetkých aspektoch.

Kto za to môže?

Hlas sa potápa. Preferencie strany kontinuálne klesajú – za ostatný viac ako rok (od januára 2025) je to pokles na úrovni 4,32 percenta – a strane reálne hrozí, že v nasledujúcich voľbách utŕži hanbu. Za tento prepad je zodpovedný prednostne Matúš Šutaj Eštok. Predseda, ktorý mal byť Pellegriniho pokračovateľom v budovaní Hlasu – sociálnej demokracie.

Lež sústredil sa najmä na seba – čím de facto nasledoval bývalého „kapitána“, ktorý mu na sneme symbolicky odovzdal kapitánske „C-éčko“ – a na vedenie svojich nezmyselných „vojen“ proti všetkým. Než by sa stal naozajstným kapitánom, ašpiroval skôr na to, stať sa súčasťou „svorky smeráckych vĺčkov“ alebo hovorcom Roberta Fica.

No nielen on je zodpovedný za úpadok Hlas-u. Za to, že sa zo strany stala iba povestná „handra“, sú zodpovední všetci tí, ktorí svojím mlčaním akceptujú tento stav. Všetci tí, ktorí sa domnievajú – presviedčajú seba a zvyšky svojho voličstva – že Matúš Šutaj Eštok je „jedným z najmužnejších“ predsedov strany. Zodpovední sú všetci tí, ktorí súhlasia s tým, že za Hlas-SD dnes hovorí najčastejšie Michal Bartek, v ktorom sa snúbi arogancia, ambicióznosť a absencia intelektu. Signifikantné faktory úpadku (nielen tejto) politickej strany.

Na oslíkovi do zabudnutia

„Som zvedavý, či priskočia aj koaliční priatelia z Hlasu a SNS, alebo sa budú ďalej viezť na pomalom somárikovi bezpečne vedúcom tieto strany do hlbokej opozície, možno zabudnutia.“ Tak sa nedávno, na margo Hlas-u a SNS, vyjadril premiér Fico. Reagoval na alibistickú politiku koaličných partnerov, ktorí sa, podľa neho, nie dostatočne snažia pomáhať mu v úsilí zdevastovať Slovensko. Kým SNS sa voči tomu ohradila, Hlas fakticky „poďakoval“.

„Suverénnymi“ sa stávajú iba v prípadoch konfliktného vystupovania v diskusiách a pri písaní statusov (a nahrávaní videí) na sociálnych sieťach. Poslanec Bartek sa snaží kopírovať Ľuboša Blahu. Ostré osobné útoky či agresívny jazyk, ako z „trolí ch fariem“ na sociálnych sieťach, používa i predseda strany a tí, ktorí inak nemajú čo povedať.

Vyvolávajú opakujúce sa pohoršenie. Neprinášajú víziu. Prišli o zmysel existencie. Ak sa dnes niekoho spýtate: „Čo ti napadne, keď sa povie Hlas-SD?“ odpoveďou bude: handra, korupcia, vlasy a Bartek (Pampúšik). To, že sa práve posledný menovaný stal jedným z hlavných nositeľov posolstiev Hlas-u, je samo o sebe signálom, ako ďaleko sa strana vzdialila od pôvodnej idey „slušnej sociálno-demokratickej politiky“.

Ak sa k tomu pridajú vyjadrenia (a činy) Matúša Šutaja Eštoka, ktoré odhaľujú jeho nekompetentnosť, výsledkom je kontinuálny prepad preferencií – od júna 2024, keď sa stal predsedom strany o 8,28 %.

Víťazi, porazení a selektívne vydieranie. Tí, ktorí si „podali“ tiket na pád vlády, nateraz neuspeli (KOMENTÁR)

Hlas-SD stráca to najdôležitejšie: dôveru. Preferencie klesajú, vnútorná jednota sa rozpadá a komunikácia je tragická. Peter Pellegrini sa presunul do prezidentského paláca a stal sa už len komentátorom diania v strane. Zatiaľ čo Michal Bartek a Matúš Šutaj Eštok určujú tón, ktorý pôsobí ako trápne kopírovanie politiky Smer-u. Smiešne B-éčko Smer-u.

Strana, ktorá sa sama dostala na okraj

Vyhodení Migaľ so Šalitrošom. Odídený Malatinec. Rozhodnutia vedenia Hlas-u, ktoré vyvolali krízu v koalícii, ktorú Robert Fico musel riešiť tým, že z poslancov „bez strán“ urobil ministrov „bez poslancov“. Kríza bola zažehnaná, ale pachuť ostala. Neschopnosť sa neodpúšťa.

Pokračuje to príbehom Jána Ferenčáka. Ten nie je iba epizódou krízy Hlas-u. Je to ďalší príklad toho, ako sa politická strana môže v priebehu niekoľkých chvíľ dostať na okraj. Stať sa de facto zbytočnou. Stranou, ktorá nedokáže presadiť ani vlastné záujmy. Nevie, čo chce, nevie, ako to dosiahnuť, nevie, ako to komunikovať. Strana, ktorá stratila rešpekt a stráca aj dôveru voličov. Strana, ktorá bez dôvery voličov nemá politickú relevanciu.

Ján Ferenčák nebol typický „rebel“. Politik, ktorý sa ocitol v situácii, keď zočil, že „cisár je nahý“. Jeho kritika a odmietanie podporiť konsolidačný balík neboli ideologickým gestom. Boli varovaním. A reakcia Hlasu? Odvolanie z funkcie predsedu európskeho výboru. Bol to reflex, nie premyslený politický krok.

A to je presne ten typ správania, ktorý vedie k oslabovaniu rešpektu strany a urýchľuje jej rozklad. Hlas môže prežiť. Ale len ak pochopí, že problém nie je Ferenčák. Problém je systémový: absencia vízie, nekompetentnosť a komunikácia bez stratégie.

Keď sa z projektu, ktorý mal byť alternatívou, stáva iba lacná napodobenina, výsledok je nevyhnutný: potápajúca sa loď bez kapitána, ktorý by ju vedel zachrániť a bez posádky, ktorá by ho chcela nasledovať.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Čítaj viac z kategórie: Názory a komentáre