Päť scenárov po smrti Chameneího: Iránsky režim je konštruovaný tak, aby prežil aj bez najvyššieho vodcu (ANALÝZA)

  • Mocenské vákuum v Teheráne otvára päť scenárov
  • Demokracia je najmenej pravdepodobná
Na snímke iránska žena si utiera slzy počas zhromaždenia iránskych študentov študujúcich v Rusku na pamiatku iránskeho najvyššieho duchovného vodcu ajatolláha Alího Chameneího v Moskve.
  • Mocenské vákuum v Teheráne otvára päť scenárov
  • Demokracia je najmenej pravdepodobná
ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Zatiaľ čo niektorí Iránci v súkromí oslavovali smrť náboženského vodcu Alího Chameneího po izraelsko-amerických úderoch, ďalší sa v sobotu zhromaždili na teheránskom námestí Enghelab, kde trúchlili a vyjadrili podporu súčasnému režimu.

Americký prezident Donald Trump vyhlásil, že „teraz je čas prevziať kontrolu nad svojím osudom“. Otázka však znie: kto je dnes schopný túto výzvu naplniť? Existuje v Iráne organizovaná alternatíva, ktorá by dokázala prevziať moc?

Smrť najvyššieho vodcu a ďalších kľúčových predstaviteľov vytvára mocenské vákuum. Zároveň otvára viacero scenárov vývoja, pričom ani jeden z nich automaticky neznamená stabilnú demokratickú transformáciu.

1. scenár: Režim je pripravený na zotrvanie

Pravdepodobnosť: vysoká

Smrť najvyššieho vodcu ajatolláha Alího Chameneího vytvára mocenské vákuum, no iránsky politický systém je konštruovaný tak, aby nebol závislý od jednej osoby. Ústava Islamskej republiky priznáva najvyššiemu vodcovi rozsiahle – prakticky absolútne – právomoci nad výkonnou, zákonodarnou aj súdnou mocou a zároveň ho ustanovuje za vrchného veliteľa ozbrojených síl. Zároveň však presne definuje mechanizmus nástupníctva. 

Inštitucionálna kontinuita

Najvyššieho vodcu volí 88-členné Zhromaždenie expertov, zložené z duchovných. V prechodnom období dohliada na chod štátu dočasná rada zložená z prezidenta, predsedu Najvyššieho súdu a zástupcu Rady strážcov. Tento rámec bol vytvorený práve na minimalizáciu rizika mocenského kolapsu v prípade smrti alebo neschopnosti výkonu funkcie.

Iránsky režim preto formálne disponuje ústavnými poistkami kontinuity. Avšak podľa najnovších informácií agentúry Axios izraelské letectvo v utorok zaútočilo na budovu iránskej Rady expertov v posvätnom meste Qom v snahe narušiť proces vymenovania nového najvyššieho vodcu.

Predbežná príprava na nástupníctvo

Až do jeho zavraždenia pri izraelských a amerických leteckých útokoch cez víkend viedol Chameneí Irán 37 rokov. 

Denník The New York Times uviedol, že Chameneí sa už pred útokmi systematicky pripravoval na možnosť svojej smrti.

Denník ešte pred samotným útokom – na základe rozhovorov so šiestimi iránskymi predstaviteľmi a členmi Revolučných gárd – uviedol, že ajatolláh Chameneí prijal sériu opatrení upravujúcich postupnosť nástupníctva v štyroch hierarchických úrovniach.

Súčasne mal vydať pokyn, aby všetci funkcionári na vedúcich postoch identifikovali až štyroch potenciálnych nástupcov. Časť svojich kompetencií zároveň preniesol na úzky okruh dôveryhodných osôb poverených rozhodovaním v situácii, keď by došlo k prerušeniu komunikácie alebo k jeho usmrteniu.

Systémový charakter režimu

Hoci bol Chameneí vrcholnou autoritou, Islamská republika nie je striktne personalistický režim. Opiera sa o prepojenú sieť inštitúcií – Revolučné gardy, Radu strážcov, justičnú vetvu, duchovenské elity a bezpečnostný aparát. Tieto inštitúcie umožňujú systému fungovať aj bez centrálnej postavy. 

Medzi často spomínanými menami je aj jeho syn Modžtaba. Ten však nemá v režime oficiálnu rolu a presun moci na syna nie je v šiitskom islame bežný, píše denník Time

ajatolláh Alí Chameneí
zdroj: TASR/AP

Iránsky minister zahraničných vecí podľa ABC údajne povedal, že ďalší najvyšší vodca bude menovaný v priebehu niekoľkých dní, ale Ali Vaez, riaditeľ pre Irán v Medzinárodnej krízovej skupine, je skeptický. „Myslím si, že sa to nestane, kým sa prach po tejto vojne neusadí, a až potom si vyberú vodcu,“ hovorí Vaez pre ABC

„Ak by to urobili teraz, namaľovali by si na chrbát tej osoby terč.“ Vaez hovorí, že je dôležité pochopiť, že hoci bol Chameneí najvyšším vodcom Iránu, v konečnom dôsledku existovali jasné opatrenia na zachovanie režimu v prípade jeho smrti.

„Bol to systém a zostáva systémom – a pokiaľ tento systém existuje, je veľmi nepravdepodobné, že by sa stal demokratickým v pravom zmysle slova.Mohlo by sa to stať pragmatickejším, mohlo by sa to stať pluralitnejším, ale nie nevyhnutne demokratickým.“

2. scenár: Prevzatie moci armádou 

Pravdepodobnosť: nízka

Keďže vodca je preč a krajina je vo vojne, niektorí analytici  špekulujú o tom, že režim zvrhne armáda. Doteraz boli silové zložky – predovšetkým Iránske revolučné gardy – pevne naviazané na najvyššieho vodcu a fungovali ako pilier jeho autority. Po jeho smrti sa však môže pomer síl posunúť: duchovenské vedenie sa môže ocitnúť v situácii, keď bude jeho postavenie závisieť od podpory a lojality bezpečnostného aparátu viac než kedykoľvek predtým.

Agentúra Reuters uvádza, že po smrti Chameneího zostávajú Zbor islamských revolučných gárd a inštitucionálne štruktúry v centre moci, pričom nie je žiadny dôkaz o tom, že by sa armáda chystala prevziať krajinu mimo ústavného rámca alebo pučom.

Analytik pre Blízky východ Amin Saikal z Austrálskej národnej univerzity hovorí Amin Saikal hovorí, že vojenský prevrat je možný, ale považuje ho za nepravdepodobný. Namiesto toho očakáva, že armáda bude naďalej chrániť teokratickú vládu, ktorá v Iráne existuje už 47 rokov. Všetko naznačuje, že armáda, alebo najmä Zbor islamských revolučných gárd, v tomto bode nemá skutočný záujem o prevzatie moci.

„Neozbrojení iránski obyvatelia nemajú prostriedky na zvrhnutie sofistikovaného a hlboko zakoreneného represívneho vojenského aparátu, akým je IRGC,“ dodáva. Revolučné gardy majú navyše aj veľa ekonomického vplyvu a záujmov,“ dopĺňa  Linda Robinson z Rady pre zahraničné vzťahy (CFR).

3. scenár: Chaos a potenciálna občianska vojna

Pravdepodobnosť: stredná

Americká diplomacia a bezpečnostná komunita už začína otvorene hovoriť o tom, že odstránenie najvyššieho vedenia nemusí viesť k riadenej transformácii, ale k nekontrolovanému rozpadu štátu. Varovania neprichádzajú len z okraja debaty, ale aj od skúsených odborníkov na Blízky východ. Stephanie T. Williams z Foreign Policy pri Center for Middle East Policy upozorňuje, že najväčším rizikom po vojenskom zásahu nie je stagnácia režimu, ale jeho implózia. Ako píše v analýze Brookings Institute:

„Spojené štáty sa preto musia pripraviť na pravdepodobnosť úplného rozpadu Iránu, jeho fragmentácie a šírenia chaosu, vďaka ktorému by následky našich nešťastných dobrodružstiev v Iraku a Líbyi vyzerali ako piknik.“

Aj iní analytici upozorňujú, že situácia môže pripomínať následky Iraku či Afganistanu, kde po útokoch a násilných zmenách režimu nastal rozpad inštitúcií a dlhodobý konflikt; najčastejšie je porovnávaný práve Irak po Saddámovi či vojnové následky v Líbyi. Nebezpečenstvo eskalácie, regionálneho rozšírenia konfliktu a fragmentácie moci v Iráne je pritom kladené do súvislostí so skúsenosťami z týchto krajín.

Analýza publikovaná v americkom magazíne Foreign Policy upozorňuje, že najpravdepodobnejším negatívnym scenárom po destabilizácii Iránu nie je demokratický prechod ani návrat monarchie, ale postupná erózia štátnej moci vedúca k fragmentácii a potenciálnej občianskej vojne. Autori zdôrazňujú, že Irán je mnohonárodnostný a regionálne diferencovaný štát; oslabenie centra by mohlo aktivovať etnické a regionálne napätia, ktoré sú dnes držané pod kontrolou bezpečnostným aparátom.

V Iráne žije približne 90 miliónov obyvateľov, z ktorých približne 60 % tvoria Peržania. V severozápadnej časti krajiny však žije takmer 10 miliónov Kurdov, ktorí ovládajú široké hranice, na východe rastie ozbrojený odpor v Balúčistane a na severe zas významnú prítomnosť predstavuje azerbajdžanská menšina.

Takto štruktúrované etnické a regionálne rozdiely zvyšujú riziko vnútorných napätí a konfliktov v situácii politickej neistoty či oslabenia centrálnej moci. Na druhej strane, napriek etnickej diverzite však Irán historicky nebol štátom s masívnymi separatistickými vojnami porovnateľnými so Sýriou.

4. scenár: Demokracia

Pravdepodobnosť: veľmi nízka

Americký magazín Foreign Policy  označuje za najmenej pravdepodobný scenár vznik demokratickej republiky. Na prvý pohľad ide o najatraktívnejší výsledok: časť iránskej spoločnosti dlhodobo požaduje väčšiu politickú slobodu, oslabenie teokratickej moci a otvorenie krajiny svetu. Protestné vlny z posledných rokov ukázali, že v mestách existuje výrazná nespokojnosť s režimom.

Analýza však upozorňuje, že vojenské odstránenie najvyššieho vedenia automaticky neznamená demokratický prechod. Iránska opozícia je roztrieštená, nemá jednotné vedenie ani jasný plán prechodného obdobia. Po prípadnom kolapse režimu by bolo potrebné rýchlo stabilizovať bezpečnostnú situáciu, získať kontrolu nad ozbrojenými zložkami a vybudovať nové inštitúcie – od nezávislého súdnictva po dôveryhodný volebný mechanizmus.

V tomto kontexte sa často spomína aj meno Reza Pahlavi, syn posledného šáha, ktorý sa profiluje ako zástanca sekulárnej a demokratickej transformácie Iránu. Exilový princ predstavil plán s názvom Projekt prosperity Iránu. Pahlavi tvrdí, že si nenárokuje návrat monarchie automaticky, ale podporuje referendum, v ktorom by si Iránci sami zvolili formu budúceho zriadenia. 

Kritici však upozorňujú, že jeho reálny vplyv vnútri krajiny je neistý a opozícia zostáva fragmentovaná, čo potvrdzuje aj skepsu analytikov voči rýchlemu demokratickému prechodu.

Foreign Policy zároveň pripomína skúsenosti z iných pokusov o zmenu režimu na Blízkom východe, kde sa nádej na demokratizáciu často rozplynula v mocenskom vákuu a nestabilite. Bez rozsiahlej a dlhodobej medzinárodnej podpory by sa aj v Iráne mohla šanca na demokratickú transformáciu rýchlo premeniť na chaos. Práve preto autor označuje tento scenár za najmenej realistický zo všetkých diskutovaných možností.

5. scenár: Vonkajšia eskalácia bez kolapsu režimu

Pravdepodobnosť: stredná 

Tento scenár nepredpokladá kolaps režimu ani jeho zásadnú vnútornú transformáciu, ale rozšírenie konfliktu za hranice Iránu s cieľom zvýšiť náklady protivníkov a vytvoriť tlak na politické riešenie.

Podľa viacerých analytikov Irán nemá kapacitu dosiahnuť klasickú vojenskú prevahu nad USA alebo Izraelom. Ako uvádza Arman Mahmoudian University of South Florida pre Deutche Welle, realistický scenár priameho víťazstva Teheránu nad technologicky nadradenými silami prakticky neexistuje. To však podľa neho nevylučuje asymetrickú eskalačnú stratégiu.

Iránska regionálna podpora zostáva obmedzená, a preto bude rozhodujúce, či Teherán bude pokračovať v priamych alebo nepriamych zásahoch proti susedným krajinám. Už víkendové kroky iránskeho vedenia naznačujú posun v prístupe – režim tentoraz pristúpil k útokom aj na území arabských štátov Perzského zálivu.

Tým sa podľa mnohých analytikov štáty Perzského zálivu dostávajú do strategicky náročnej pozície. Musia sa rozhodnúť, či budú spoliehať na uistenia Washingtonu o zvládnutí eskalácie a ochrane prostredníctvom americkej protivzdušnej obrany, alebo pristúpia k aktívnejšej reakcii.

Firas Maksad z Eurasia Group pre Politico uviedol, že štáty Zálivu by mohli Spojeným štátom poskytnúť širší operačný priestor. Niektoré by dokonca mohli zvážiť aj vlastnú vojenskú odpoveď.

Čítaj viac z kategórie: Názory a komentáre

Zdroje: AP, The New York Times, ABC News, CFR, Reuters, Foreign Policy, Times of India, Deutche Welle, Politico, Axios, Brookings Institute

Najnovšie videá

Trendové videá