Vdýchli život miestu, ktoré zničil požiar. Na 69 m² postavili dokonalý únik z ruchu mesta (FOTO)

Brehy rieky Sázavy v oblasti Prosečnice majú svoju špecifickú, takmer dramatickú atmosféru. Práve tu, na mieste, kde sa koryto rieky tiesni medzi balvanmi a strmými skalnými stenami, vyrástla stavba, ktorá v sebe nesie hlbokú stopu minulosti aj odvážnu víziu súčasnej architektúry.

Projekt s príznačným názvom Mezi skalou a riekou od pražského štúdia Mimosa architekti je odpoveď na živelnú katastrofu a oslava jednoduchého bytia v prírode.

Nový život na starých základoch

História tohto miesta sa začala písať dávno pred rokom 2020, kedy sa zrodil súčasný projekt. Pôvodná chata, ktorá tu stála desiatky rokov, podľahla ničivému požiaru. Oheň však nedokázal zničiť všetko.

Zostala po ňom robustná kamenná podmurovka, ktorá sa stala základným kameňom a inšpiráciou pre architektov Petra Moráčka, Janu Zoubkovú, Pavla Matysku a Dalibora Pospíšila.

Nová stavba využíva toto kamenné dedičstvo úplne prirodzeným spôsobom. Masívny sokel neplní len estetickú funkciu, ale poskytuje drevenej konštrukcii potrebnú ochranu pred nevyspytateľnými povodňami a zároveň jej dodáva nadhľad.

Je to odstup, ktorý návštevníkovi umožňuje povzniesť sa nad každodenný zhon a nerušene pozorovať život na hladine.

Chata, ktorá povstala z popola

GALÉRIA+ 27

Estetika ohňa a odolnosť materiálov

Architektonické stvárnenie chaty stavilo na kontrast a trvanlivosť. Ide o ľahkú drevenú stavbu, ktorej exteriér definujú opálené smrekovcové dosky. Voľba tejto technológie nie je náhodná. Opálením získalo drevo vysokú odolnosť voči vonkajším vplyvom a zároveň istú vizuálnu drsnosť, ktorá objekt chráni pred nežiaducou pozornosťou okoloidúcich.

Je v tom aj kus symboliky. Tmavá fasáda nadväzuje na tému ohňa a cynickým, no úprimným spôsobom pripomína osud predchádzajúcej stavby.

Smerom k svahu, kde zo strechy steká najviac vody, architekti zvolili opláštenie z falcovaného plechu. Interiér sa zasa premieňa na celistvú, útulnú „jaskyňu“. Steny obložené smrekovou biodoskou v prírodnom odtieni splývajú s čiernym kovom schodiska a krbových kachlí, čím sa stiera hranica medzi samotným domom a nábytkom.

Odolná podlaha z prírodného kaučuku s kamenným vsypom zasa dovoľuje majiteľom slobodne prechádzať medzi interiérom a divokým okolím rieky bez obáv z nečistôt.

Priestor, ktorý spája rieku so skalami

Vnútorná dispozícia chaty odráža filozofiu autorov, podľa ktorej je zmyslom výletu mimo mesta najmä spoločne strávený čas. Hlavný obytný priestor je veľkorysý a otvorený cez celú výšku objektu, zatiaľ čo spálne v podkroví sú minimalizované na plochu, ktorá stačí „tak akurát“ na prespanie.

Dominantou celého návrhu je však prepojenie dvoch svetov. Cez presklenú stenu v hlavnej miestnosti a nadväzujúcu vyvýšenú terasu vteká rieka priamo do interiéru. Večer, keď sa horizont Sázavy stratí v tme, sa pri ceste do spálne otvára pohľad cez horné okná na skaly týčiace sa priamo za chatou. Je to neustála pripomienka sily prírody, ktorá stavbu obklopuje.

Nezávislosť ukrytá v detaile

Hoci chata pôsobí subtílne, technicky je navrhnutá ako samostatná jednotka. Okrem elektriny sa spolieha na vlastné zdroje – vodu čerpá zo studne na pozemku a odpadové vody zhromažďuje nádrž ukrytá v pôvodnej kamennej podmurovke. O teplo sa starajú krbové kachle doplnené elektrickými priamotopmi.

Premysleným detailom je harmoniková okenica na terase. V lete slúži ako clona pred páliacim slnkom, no v momente, keď sa víkend končí, premení otvorený dom na nedobytnú schránku. Chata sa uzavrie do seba a v tichu brehu Sázavy čaká, kým ju o týždeň opäť prebudí praskanie dreva v kachliach a rozhovory priateľov.

Architektom zo štúdia Mimosa sa podarilo vytvoriť objekt, ktorý neplytvá gestami, ale sústredí sa na to podstatné: na atmosféru miesta, kde sa rieka dotýka skaly.