Putin čakal v Pekingu podpis, ktorý mal zachrániť Gazprom. Expert pre Startitup komentuje, prečo mu Čína diktuje tvrdé podmienky

Autor komentáru je slovenský diplomat, bývalý veľvyslanec a akademik Urban Rusnák. Vyštudoval Moskovskú univerzitu ropy a plynu a doktorát z verejnej správy a politických vied získal na Inštitúte sociálnych vied Ankarskej univerzity.

Máj 2026 priniesol ďalšie pompézne predstavenie na moskovsko-pekinskej diplomatickej scéne. Ruský prezident Vladimir Putin pricestoval do čínskej metropoly na svoju 25. návštevu v sprievode monumentálnej delegácie. Cieľ bol zrejmý: premeniť energetickú neistotu spôsobenú brutálnou vojnou na Blízkom východe na strategické ruské víťazstvo a konečne potvrdiť výstavbu gigantického plynovodu Sila Sibíri 2.

Čínsky vodca Si Ťin-pching však ukázal, že čas hrá v jeho prospech. Kým Moskva a Peking oslavujú „multipolárny svet“, Európa je nútená platiť účet za vznikajúcu dvojúrovňovú globálnu energetickú architektúru a urýchlene pokračovať v energetickej transformácii k domácim obnoviteľným zdrojom a jadru.

Pekinské divadlo s prázdnymi rúrami

Zloženie ruskej delegácie v Pekingu nenechalo nikoho na pochybách o tom, ako veľmi Kremeľ potreboval tento summit úspešne pretaviť do reálnych ekonomických kontraktov. Putina sprevádzalo päť podpredsedov vlády – predovšetkým Alexander Novak, zodpovedný za sektor palív a energetiky, osem ministrov, guvernérka centrálnej banky a predovšetkým lídri štátnych energetických gigantov – Alexander Miller (Gazprom) a Igor Sečin (Rosnefť).

Výsledkom formálnych rozhovorov bolo predĺženie Zmluvy o dobrom susedstve, priateľstve a spolupráci a podpísanie približne 40 bilaterálnych dokumentov, vrátane hlasnej deklarácie o budovaní nového medzinárodného poriadku.

Podstatné však bolo to, čo sa v zozname podpísaných dohôd neocitlo – plynovod Sila Sibíri 2. Plánovaný 2600-kilometrový systém má v budúcnosti prepravovať 50 miliárd metrov kubických (bcm) plynu ročne z arktického polostrova Jamal cez Mongolsko do severnej Číny.

Hoci hovorca Kremľa Dmitrij Peskov bagatelizoval absenciu finálneho podpisu tvrdením, že existuje „základné porozumenie parametrov“ a zdržanie pripisoval komerčnej dôvernosti, pravdou zostáva, že rokovania opäť stroskotali. Peking si uvedomuje tieseň Moskvy a odmieta ustúpiť zo svojich drakonických podmienok.

Gazprom na kolenách: Existenciálna kríza v číslach

Prečo je Kremeľ taký zúfalý? Odpoveď leží v hlbokej finančnej rane, ktorú Gazpromu zasadila strata európskeho trhu po invázii na Ukrajinu. Ruský plynárenský monopol zaznamenal ohromujúcu čistú stratu vo výške 6,9 miliardy dolárov – čo predstavuje vôbec prvú ročnú stratu spoločnosti od roku 1999. Objemy vývozu plynu do EÚ sa zrútili z predvojnových 157 bcm na mizivú úroveň 18 bcm minulý rok. Tento kolaps prispel k 7-percentnému prepadu štátnych rozpočtových príjmov z daní z plynu a prinútil Rusko znížiť celkovú ťažbu o 3 %.

Pre Gazprom dnes ide o holé prežitie. Bez prepojenia ložísk na Jamale južným a východným smerom nemá pre tento plyn žiadne odbytiská. Existujúci plynovod Sila Sibíri 1 síce v roku 2025 dosiahol svoju plnú plánovanú kapacitu 38 bcm ročne (pričom celkovo Rusko minulý rok dodalo do Číny zhruba 40 bcm plynu a 9,8 milióna ton skvapalneného zemného plynu (LNG), no tieto objemy z ložísk východnej Sibíri nedokážu nahradiť stratený európsky trh pre arktické gigantské náleziská v európskej časti Ruska.

Projekt Sila Sibíri 2 by mohol vykompenzovať takmer polovicu výpadku na európskom trhu, no Čína drží všetky tromfy a odmieta podpísať zmluvu bez bezprecedentných cenových ústupkov.

zdroj: Freepik/Wirestock, TASR/AP, Alexander Kazakov

Blízky východ v plameňoch: Energetická bezpečnosť verzus asymetria

Útok Spojených štátov a Izraelu na Irán koncom februára 2026 dramaticky prepísal energetickú mapu sveta. Iránska blokáda Hormuzského prielivu ochromila pätinu objemu námornej dopravy ropy a LNG.

Kremeľ v tejto kríze videl svoju životnú šancu. Ruskí diplomati začali okamžite argumentovať, že blízkovýchodný konflikt dokazuje zraniteľnosť námorných trás pre LNG a ropu, čo robí stabilné, pozemné plynovody z Ruska strategickou nevyhnutnosťou pre čínsku energetickú bezpečnosť.

Peking sa však nenechal dotlačiť k unáhleným podpisom. Podľa dostupných informácií si totiž Čína počas summitu Trump-Si v Pekingu vyjednala s USA špeciálny režim – čínske (a kórejské) supertankery dostali výnimku a bezpečne prechádzajú cez Hormuzský prieliv, zatiaľ čo západné plavidlá čelia iránskej blokáde. Peking tak vďaka svojej diplomatickej váhe minimalizoval fyzický šok z nedostatku ropy a plynu, čím prakticky neutralizoval ruskú vyjednávaciu páku.

Dopady na Európu: Zrod dvoch svetov s odlišnými cenami

Čo táto komplikovaná rusko-čínska energetická partia znamená pre Európsku úniu? Dôsledky sú hlboké, štrukturálne a pre európskych spotrebiteľov mimoriadne drahé.

Po prvé, patová situácia okolo Sily Sibíri 2 potvrdzuje, že gigantické ložiská plynu na Jamale zostanú pre Európu nadlho, možno navždy mimo dosahu, no zároveň sa nebudú môcť rýchlo presunúť do Ázie. To znamená, že globálny trh s plynom zostane dlhodobo napätý. Európa, ktorá úspešne presekala väčšinu väzieb na ruský potrubný plyn, sa stala závislou od globálneho trhu s LNG.

Po druhé, vojna na Blízkom východe a blokáda Hormuzu takmer úplne odstavili katarské dodávky LNG smerujúce do Európy, čo vyvolalo extrémne vysokú volatilitu cien na európskych plynárenských burzách. Európa bola nútená absorbovať americký LNG, ktorého cena v dôsledku krízy citeľne narástla. Americký plynárenský priemysel tak získal faktický monopol na európskom trhu. To drží ceny plynu v EÚ na permanentne zvýšenej úrovni v porovnaní s predvojnovým obdobím.

Po tretie, prehlbuje sa geoekonomická fragmentácia. Kým takmer celý rusko-čínsky obchod sa dnes realizuje v rubľoch a juanoch, nezávisle od západných finančných systémov, Peking a Moskva budujú energetický koridor, ktorý obchádza západné sankcie a geopolitické úzke hrdlá. Čína si na úkor Ruska úspešne buduje nízkonákladovú energetickú bázu – plyn a ropu získava od izolovanej Moskvy s obrovským diskontom.

Európa naopak zostáva uzamknutá v zóne vysokých nákladov. Je priamo vystavená každému geopolitickému otrasu v Hormuzskom prielive, platí rizikové prirážky za lodnú dopravu a drahé marže americkým dodávateľom LNG.

Pekinský summit v máji 2026 nepriniesol vytúžený prielom pre Rusko, naopak potvrdil chladnú, asymetrickú realitu vzťahov s Čínou. Peking odmieta dotovať ruskú vojnovú mašinériu vysokými nákupnými cenami plynu. Vie, že Kremeľ nemá kam uhnúť, a bude ho ďalej držať v kúte. Európa, hoci sa môže tešiť z neúspechu Gazpromu, zostáva hlavným cenovým porazeným tejto energetickej partie.

Bez potrubného plynu a v tieni blízkovýchodnej vojny je odsúdená na to, aby jej priemysel a domácnosti platili za energetickú bezpečnosť vysokú cenu za LNG. Tieto reálie však urýchlia energetickú transformáciu EÚ smerom k nízkouhlíkovým alternatívam – hlbokej elektrifikácii európskej ekonomiky, poháňanej obnoviteľnými zdrojmi a jadrovou energetikou.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie