Keď staroba nie je choroba, ale hlboká samota. Biskup Trstenský a psychológ Madro o signáloch, ktoré prehliadame

Prebehlo niekoľko rokov od samovraždy istého muža v seniorskom veku. Pre potreby článku ho nazvem Senior. Oslovil som osobu – respondenta, ktorá o tom pridala status na Facebooku. Osoba si želala udržať svoju identitu v anonymite, pričom redakcia disponuje skutočným menom tejto osoby – tú nazvem Respondent. S Respondentom sme sa rozprávali o rodinnom príslušníkovi Seniorovi.

Senior sa narodil v 50. rokoch minulého storočia. Viedol pomerne jednoduchý život v malej dedine, a k tomu ešte v odľahlom a nerozvinutom regióne. Na jednej strane bol dušou každej partie, precíznym a starostlivým gentlemanom s vysokou pracovnou morálkou, milujúcim svoju rodinu a priateľov. Na druhej strane bol extrémne žiarlivý, paranoidný a náladový, pričom sklamania a smútok prekladal pohárikmi.

Podľa odborníkov z oblasti psychológie a psychiatrie sú vo väčšine prípadov alkohol a iné návykové látky vyústením vnútorného nenaplnenia či vzťahových kríz. To môže na istú dobu zaistiť vyrovnanie sa so situáciami, ktoré jedinci nevedia spracovať. Závislosť od akejkoľvek návykovej látky časom zväčša rastie a, ak sa ju darí mať pomerne pod kontrolou, z dlhodobého hľadiska ničí telo, a teda aj myseľ.

Senior aktívne športoval, mal rád turistiku a prírodu ako takú. Bol zvyknutý starať sa o záhradu a zvieratá, vždy niečo opravoval a až po hotovej práci hrdo oddychoval pri westernoch. Obľuboval tradičné slovenské jedlá, v jeho konkrétnom prípade dosť mastné, a aby lepšie trávilo, dal si k tomu vždy pivo alebo pálené. Najviac bol hrdý na svoju rodinu, ale mal aj vážny a dlhodobý konflikt, a to narušený vzťah s manželkou.

Starostlivosť o duševné zdravie sa začína pri pohybe, spánku, strave a vzťahoch. Hovoril v mnohých rozhovoroch  prvý profesor lekárskej psychológie v Česku, Radek Ptáček. Ale čo tú starostlivosť skutočne predstavuje? 

Respondent nebol posledné mesiace života Seniora pri ňom prítomný kvôli štúdiu, teda úplne nevie, ako Senior v tom období žil.  

O nenápadných signáloch vedúcich k depresii, samovražedným myšlienkam v mnohých prípadoch skončených tragicky sme si na pomoc prizvali dlhoročných odborníkov v oblasti duševného zdravia; Mareka Madra – psychológa, zakladateľa a riaditeľom IPčka-krízovej linky pomoci a diecézneho biskupa Spišskej diecézy, Františka Trstenského.

Generácia, ktorá mala vydržať

Posledné roky v IPčku vnímajú narastajúci trend častejšieho výskytu psychických ťažkostí a krízových stavov u ľudí vo vyššom veku. Ako sami dodávajú, nie je však pravda, že by psychické problémy u seniorov predtým neexistovali.

Z dlhodobého hľadiska sa na situáciu dá pozrieť cez zmes faktorov, o ktorých sa často málo hovorí. Jedným z najvýraznejších je doba, v ktorej dnešní seniori vyrastali. Predvojnové a povojnové obdobie formovalo nielen životné podmienky, ale aj spôsob výchovy. Väčší kolektivizmus, menej slobody, menej prostriedkov, ale viac vynaliezavosti s akýmsi prirodzeným dôrazom na zabezpečenie základných životných potrieb.

„Seniori sa zvyknú vracať k spomienkam na vojnu alebo na obdobie, ktoré výrazne ovplyvnilo ich detstvo a pocit bezpečia,“ vysvetľuje Marek Madro. Podľa neho sa takéto skúsenosti môžu premietať do psychického prežívania, vzťahov aj pocitu bezpečia počas celého života. Podobný vplyv má vojna a dlhodobá neistota aj na dnešné deti a mladých ľudí.

Autority a potláčanie vlastných problémov

„Generácia, ktorá zažila vojnu, bola vedená k tomu, aby vydržala, aby neukazovala slabosť a išla ďalej,“ dopĺňa biskup František Trstenský. Na rozprávanie o vojne si spomína aj z vlastnej rodiny. Jeho starí rodičia často opakovali jedinú vetu: „Deti, nech vás Pán Boh chráni pred vojnou,“ podľa jeho slov v nej bolo viac emócií a skúseností než v mnohých dlhých príbehoch.

Pri senioroch pritom nejde len o vojnové spomienky. Dôležitú úlohu zohráva aj spôsob výchovy, ktorý formoval ich vzťah k autoritám, emóciám či riešeniu problémov. Zväčša na základe doktríny nazerania na postavenie človeka. Napríklad podľa veku, čiže všeobecne išlo o niekoho staršieho. Prípadne cez postavenie v rodine, a to nasledovne: manžel, rodič, ale i mimo nej – cez povolanie alebo postavenie v ňom: doktor, učiteľ, vedúci a podobne. Zjednodušene by sme mohli povedať, že spomínané skupiny niečo povedali a vo väčšine prípadov sa to potom plnilo. Áno, istá miera slušnosti a rešpektu je vždy dôležitá, ale malo by to mať tiež svoje zdravé hranice. „Mnohí starší ľudia stále veľmi ťažko hovoria o svojej vnútornej bolesti, lebo boli vychovaní k tomu, aby vydržali a svoje trápenie si nechávali pre seba,“ dopĺňa biskup František Trstenský.

Chlapi neplačú

„Tak to potom sedí,“ nadviaže Respondent, pretože podľa neho sa Senior držal celý život názoru, že chlapi neplačú a netreba zbytočne prejavovať svoje slabosti. Nezabúdajme ani na vyššie spomenutú tézu tej generácie, že ženy počúvajú svojich manželov za každých okolností a podobne. Aký vplyv to mohlo mať na celé generácie žien vo vzťahu k násilným partnerom a v mnohých prípadoch aj aké nešťastné konce.

Samozrejme, nedá sa to takto celé zaškatuľkovať. V tej dobe sa tak žilo a ľudia vedeli napriek tomu medzi sebou fungovať aj zdravo. Natíska sa však otázka, do akej miery to bolo normálne a zdravé. „Kedysi sa o psychických ťažkostiach hovorilo menej. Často boli spojené so silným pocitom hanby,“ sumarizuje František Trstenský. Snáď táto téza, podložená dlhoročnými skúsenosťami, by mohla byť odpoveďou. Zároveň rozpráva, že by veľmi opatrne čokoľvek zovšeobecňoval, nakoľko každý človek je jedinečný, ale vo všeobecnosti platí, že ženy viac hovoria o emóciách a vyhľadávajú pomoc alebo oporu. „Myslím si, že aj muži potrebujú objaviť, že hovoriť o svojej bolesti nie je slabosť, ale prejav odvahy a pravdivosti.“

Psychológ Madro dopĺňa: „Dlhodobá izolácia zároveň oslabuje aj psychickú odolnosť. Ak človek zostáva príliš dlho sám so svojimi myšlienkami, negatívne prežívanie sa môže prehlbovať a beznádej narastať.“

Lepšia schopnosť hovoriť o vlastných emóciách a vyhľadať pomoc môže znižovať riziko deštruktívneho správania voči sebe aj okoliu.

Každé obdobie má niečo svoje, ale pri stole sa vieme zhodnúť na tom, že doba bola menej otvorená rozprávaniu o skutočných vnútorných pocitoch. Paralelou, istým vysvetlením môže byť celé obdobie komunizmu a to, ako sa počas neho žilo z hľadiska skutočného názoru jednotlivca na dobu a čo mu kolektivizmus dal a vzal.

zdroj: Unsplash, National Library of Scotland

Viac online, menej spolu

Najväčší rozdiel v dátach v porovnaní s minulosťou zachytilo IPčko – krízová linka pomoci zhruba počas pandémie, ktorá otvorila množstvo tém. Takúto skúsenosť vo svojej dlhoročnej praxi vníma aj biskup František Trstenský: „Veľa starších ľudí zažilo silnú izoláciu, strach a prerušenie prirodzených kontaktov. Mnohí po tomto období zostali viac uzavretí, citlivejší a osamelejší.“ Podľa biskupa Trstenského sa tieto zmeny „pripravovali“ dlhšie, a to postupným oslabovaním komunít, medzigeneračných vzťahov a rastúcim individualizmom.

Seniori často poukazujú aj na spoločenské zmeny spojené s rýchlou digitalizáciou. Nákupy, prístup k informáciám či mnohé pracovné a administratívne úkony je dnes možné vybaviť online niekoľkými kliknutiami. V dôsledku toho sa prirodzene prehlbovali medzigeneračné rozdiely, najmä v oblasti používania technológií. Pandémia mnohých seniorov prinútila naučiť sa fungovať vo viac digitalizovanom svete. Online komunikácia, elektronické služby či videohovory sa pre časť z nich stali nevyhnutnosťou. Ľudia boli prinútení sa do istej miery „zdigitalizovať“. Áno, sú tu aj výnimky, ktoré veľmi utrpeli, nemali priestor či možnosti a ešte viac sa uzavreli do seba, ale drvivá väčšina, nielen seniorov, sa vďaka tomu do istej miery môže lepšie mentálne priblížiť generáciám a „ich svetu“. Tu však môže nastať malý zádrhel, pretože: „Máme viac možností komunikácie, ale menej skutočných stretnutí. Človek môže byť neustále online a pritom sa cítiť hlboko sám,“ dopĺňa biskup František Trstenský.

Nenápadné signály beznádeje

Podľa slov Mareka Madra sa pri senioroch samovražedné myšlienky nespájajú len s konkrétnou udalosťou, ale skôr s dlhodobým pocitom osamelosti či straty. Ak človek prichádza o veci, ktoré mu dávali identitu, zmysel alebo pocit istoty prostredníctvom partnera či partnerky, prirodzene skončí pracovný život, pretrhnú sa mu sociálne väzby a prakticky aj každodenná rutina, tak uňho môže nastať pocit zbytočnosti a presvedčenie, že nikam nepatrí alebo len zaťažuje ostatných. „Seniori často nehovoria priamo o tom, že chcú zomrieť. Skôr hovoria, že sú unavení, že už nevidia dôvod ďalej fungovať, že ich život už nie je životom,“ dodáva Madro. Signály teda bývajú veľmi nenápadné a okolie si ich môže vysvetľovať ako bežnú súčasť staroby. Lenže, ako sám vraví, za niečím takým môže byť aj beznádej a hlboká psychická bolesť.

Biskup Trstenský dopĺňa rozhovor myšlienkou pápeža Františka, že staroba nie je choroba, ale prirodzený úsek ľudského života so svojimi výzvami a chorobami, ktoré k veku prirodzene patria. „Pritom práve staroba môže byť obdobím veľkej ľudskej a duchovnej hĺbky.“

zdroj: Unsplash, Orkan Sweden

Samota a neistota

Podľa dát IPčka je veľkým strašiakom narastajúca téma finančnej istoty a obavy z toho, či človek dokáže dôstojne fungovať. Od pandémie sa objavuje veľmi často a je silno prepojená aj s psychickým prežívaním u seniorov. „Materiálna neistota a ľudská samota často vytvárajú veľmi bolestivú kombináciu. Človek, ktorý nemá blízke vzťahy ani istotu základného bezpečia, prežíva úzkosť omnoho intenzívnejšie,“ hovorí biskup Trstenský. Naopak, tam, kde existuje rodina, záujem a pocit prijatia, dokáže človek lepšie niesť ťažké životné situácie. Čiže sa podľa biskupa Trstenského veľmi ukazuje, ako psychické zdravie úzko súvisí so vzťahmi.

Za stolom vysvitne otázka: „Čo s takými vzťahmi, keď každý musí všetko vedieť, robí pretvárku, ohovára a problémy sa neriešia, ale zametajú pod koberec – hlavne aby všetko navonok pôsobilo v poriadku?“ pýta sa Respondent, pretože takéto vzťahy najviac vnútorne lomcovali Seniorom.

Niekedy stačí počúvať

Zhodneme sa, že spomenutá otázka je na škodu, ako jeden z horších príkladov. Ono to môže viesť naspäť k izolácii. Podľa odborníkov zohráva v takýchto situáciách významnú úlohu prítomnosť človeka, ktorý dokáže byť dotyčnému nablízku a poskytnúť mu oporu. Čo to v praxi znamená? Veľakrát aj dlhé, nekončiace ticho, teda úprimné vypočutie toho, čo druhú stranu ťaží. Seniori nie vždy potrebujú radu na vyriešenie ich starostí, to vo všeobecnosti platí pre každú generáciu. Skutočne stačí jeden človek, ktorý počúva a bezhranične prijíma to, čo bolo povedané. Znamená to bez zbytočných nálepiek, odsudzovania a vyhodnocovania cez svoje skúsenosti. Čiže bez zbytočných filtrov. Niečo také je už naozaj vyšší level akceptácie. Takýto spôsob počúvania spomínajú vo svojich podcastoch či rozhovoroch aj ďalší psychológovia, ako napríklad Matej Hrabovský. 

Odborníci sa zhodujú, že síce máme viac možností komunikácie, oveľa menej ale skutočných stretnutí. Človek môže byť s tým druhým online, no v skutočnosti je hlboko sám. „Dnes človek nemá človeka, ktorý by ho vypočul,“ dokončí myšlienku biskup Trstenský.

Technológie ako pomoc aj pasca

Čiže sme naspäť pri kvalite, nie kvantite, a pri digitálnej technike. Tá môže byť užitočná pri komunikácii cez četovanie, hovor a videohovor, ale len ak sa vzájomne skutočne počúvame. Seniorom, ktorí dovtedy príliš „nechutili“ mobily, sa tým pádom môžu otvoriť nové dvere k mnohým svetom, ktoré by dovtedy nezažili ani za svoj celý život. Zároveň im to môže v mnohom pomôcť. Je ale dôležité, aby sa neodtrhli od reality, aby ich táto nová skúsenosť nepohltila nadobro a nespadli do digitálneho sveta, v ktorom číha mnoho nástrah, ktoré sa musia potom naučiť na staré kolená rozlíšiť.

Keď AI nahrádza človeka

Tou najväčšou sú hoaxy a do veľkej miery aj umelá inteligencia. Ak sa človek nemá s kým porozprávať, môže sa ľahko „zaľúbiť“ do rozhovoru s umelou inteligenciou. Tá sa v súčasnosti javí navonok ako veľmi dobre chápajúca všetkému. Môže to navodiť istý euforický pocit sebaprijatia a vlastnej dokonalosti. To sa potom spätne vraciame k otázke Respondenta o toxických vzťahoch a následne sme naspäť pri kolektivizme a jeho stranách mince. V každej dobe je potrebné hľadať zlatú strednú cestu, pretože aj individualizmus otvoril v niečom veľký druh slobody, ale nájdeme v ňom aj veľa spomenutého negatívneho.

Čo si človek nesie so sebou

Podľa Mareka Madra seniori na sklonku života prirodzene bilancujú to, čo sa im podarilo, čo nestihli a čo mohlo byť inak. Objavujú sa pocity ľútosti, nenaplnených snov a premárnených príležitostí. „Niekedy hovoria o vzťahoch, ktoré sa nepodarilo opraviť, o veciach, ktoré celý život odkladali, alebo o pocite, že život prešiel príliš rýchlo.“

Biskup Trstenský dopĺňa, že z jeho skúsenosti ľudia na konci najviac neľutujú nedostatok úspechu, ale nenaplnené vzťahy, nevypovedané odpustenie alebo chýbajúcu blízkosť. Zároveň aj zo skúseností so svojimi „pacientmi“ povzbudzuje, že aj v neskoršom veku môže človek objaviť pokoj. Hovorí, že nikdy nie je neskoro na akékoľvek zmierenie.

Podľa Respondenta bol pred samovraždou jeho rodinný príslušník Senior viac rokov triezvy, potom čo urobil radikálny krok, a to vylial celé demižóny pálenky a zásadne to celé uťal.

zdroj: Unsplash, Logan Weawer

Unsplash, Logan Weawer

Keď bolesť zostáva neviditeľná

„Niektorí ľudia sa naučili svoju bolesť veľmi dobre skrývať. Navonok pôsobia pokojne, usmievajú sa, fungujú, ale vo vnútri už dlhší čas nesú veľkú beznádej. Aj preto je dôležité nepodceňovať jemné signály – uzatváranie sa do seba, rezignáciu, stratu záujmu o vzťahy či život. Majme oči a srdce otvorené pre druhých,“ dopĺňa biskup František Trstenský.

Marek Madro upozorňuje, že psychické krízy väčšinou neprichádzajú náhle. Vznikajú postupne z dlhodobej osamelosti, tlaku, neistoty či pocitu nepochopenia. Duševné zdravie zároveň výrazne ovplyvňuje aj prostredie, v ktorom človek žije. Konkrétne ide o ekonomický stres, tlak na výkon alebo slabnúce medziľudské vzťahy. Zároveň Madro dopĺňa, že spoločnosti dnes chýba viac prijatia, bezpečia a priestoru na otvorené prejavovanie emócií bez neustáleho tlaku na výkon či dokonalosť. „Lebo ľudia nepotrebujú žiť dokonalé životy. Potrebujú žiť v prostredí, kde môžu byť autentickí aj vo chvíľach, keď sa im nedarí.“ Zároveň dodáva, že dôležité je viac si všímať ľudí okolo seba, pretože mnohí dnes netrpia tým, že by ich nikto nevidel, ale tým, že ich nikto skutočne nevníma.

Obaja odborníci uzatvárajú tému tým, že nestačí riešiť až následky. Dôležitou súčasťou riešenia je väčšia investícia do prevencie, dostupnej psychologickej pomoci a postupného obnovovania komunít a zdravých medziľudských vzťahov.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory