Jediný Čechoslovák s výcvikom Navy SEALs: To, čo som videl v Afganistane pri ženách, bolo kruté

Totálny diskomfort, minimum spánku, neustály psychický aj fyzický tlak. Tak opisuje Michal Ščepko prvú fázu výcviku elitných jednotiek amerického námorníctva Navy SEALs. Práve počas nej podľa neho odpadne najviac uchádzačov. Nestačí byť fyzicky pripravený. Popri extrémnej záťaži, psychickom tlaku a neustálom vyčerpaní musia kandidáti plniť náročné vojenské úlohy. Cieľom výcviku je naučiť ich správne sa rozhodovať aj pod obrovským stresom.

Ščepko o sebe v relácii Za Hranicou hovorí ako o jedinom Čechoslovákovi, ktorému sa tento prestížny výcvik podarilo úspešne absolvovať. Po návrate zo Spojených štátov pokračoval viac ako dve desaťročia v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. Ako príslušník ženijnej jednotky absolvoval aj zahraničnú misiu v Afganistane, kde sa podieľal na ochrane konvojov, ženijných operáciách aj sprevádzaní rôznych delegácií a kontrolných tímov.

Počas nasadenia zažil raketové útoky aj hrozbu nástražných výbušných systémov. V rozhovore pre reláciu Za hranicou však hovorí aj o druhej stránke misie – o každodennom kontakte s miestnymi obyvateľmi, ich mentalite a kultúrnych rozdieloch.

Afgancov neodsudzuje, ich mentalita bola podľa neho odlišná

Ščepko odmieta miestnych obyvateľov paušálne odsudzovať. Tvrdí, že ich správanie treba vnímať v kontexte krajiny, v ktorej vyrastali. „Je tam obrovská miera negramotnosti. To sú ľudia, ktorí sú vychovávaní tou kultúrou,“ hovorí. Zdôrazňuje však, že ich nepovažuje za zlých ľudí.

Ďalej priznáva, že spolupráca s nimi nebola vždy jednoduchá. Hovorí, že dohody tam nie vždy platili, ako by človek mohol očakávať. „Na jednej strane vám povedia, že áno, otočíte sa a už to tak nie je. Človek musí chápať ich kultúru, ich mentalitu a naučiť sa s tým pracovať,“ opisuje svoje skúsenosti.

„To sú ľudia, ktorí majú svoju kultúru a svoj systém zmýšľania. Patria do Afganistanu, to je ich zem, tá zem ich vychováva. Ale do našej kultúry podľa mňa veľmi nepatria,“ dodáva.

Najväčší šok zažil pri pohľade na postavenie žien

Najsilnejšie slová venoval postaveniu žien v afganskej spoločnosti. Práve spôsob, akým sa podľa jeho skúseností mnohí muži správali k ženám a dievčatám, označil za jednu z vecí, ktoré si z misie zapamätal najviac.

„Keď som videl, ako sa mnohí správajú k ženám a dievčatám, tak to bolo kruté,“ hovorí.

Chyba, ktorá ich mohla stáť životy

Absolvoval aj veľa konvojových operácií. Na jednu z nich spomína dodnes, pretože podľa neho ukázala, aké nebezpečné môže byť podcenenie prípravy.

Ešte pred odchodom si detailne naplánoval trasu a upozorňoval, že každý vodič by mal presne vedieť, kadiaľ sa bude konvoj pohybovať. Jeho varovania však podľa neho nebrali všetci vážne.

Napokon minuli správnu odbočku a ocitli sa mimo plánovanej trasy. Jednotka stratila spojenie s vlastnou základňou a vojaci sa dostali do oblasti, kde nemohli komunikovať cez vysielačky.

„Prešli sme ju. A išli sme niekde úplne inde, kde sme mali ísť. Kde nebolo žiadne spojenie vysielačkou, kde sme nemali kontakt s naším základným táborom,“ spomína.

Situáciu podľa neho ešte zhoršovalo, že sa nachádzali v neznámom priestore. Ak by ich v tej chvíli napadli povstalci, pomoc by privolávali len veľmi ťažko.

„My sme boli úplne v pr*li. Jeden výstrel a postavilo by sa proti nám dvadsať dobre vyzbrojených Afgancov, ktorí by nás zlikvidovali,“ opisuje kritické chvíle. Napokon sa jednotke podarilo otočiť vozidlá, doraziť do cieľa a bezpečne sa vrátiť.

Po návrate označil celú situáciu za veľké zlyhanie pri plánovaní.

„Toto bola obrovská chyba v plánovaní, ktorá sa proste nesmie stať,“ dodáva. Podľa neho práve dôsledná príprava patrí medzi najväčšie ponaučenia, ktoré si odniesol z amerických výcvikov.

V prémiovej časti rozhovoru Za Hranicou ďalej Ščepko vysvetľuje, prečo podľa neho americký systém dáva vojakom väčšiu slobodu rozmýšľať a rozhodovať sa priamo v teréne a tiež porovnáva vybavenie slovenských a amerických vojakov. Hovorí o mikromanažmente v slovenskej armáde, postupoch zo 60. a 70. rokov, realistickom výcviku v USA aj o tom, prečo je vojenský psychológ podľa neho pri elitných jednotkách mimoriadne dôležitý.

Opisuje princíp, ktorý si odniesol z amerického výcviku a ktorý podľa neho rozhoduje o živote a smrti. Vysvetľuje, prečo dobrý veliteľ najprv analyzuje situáciu, až potom koná, a ako sa vojaci učia rozhodovať pod extrémnym stresom. Prezrádza tiež, prečo Slovensko podľa neho potrebuje vojenských potápačov napriek tomu, že nemá more, a službu v armáde označuje za „jednu z najlepších prác na svete“.

Čítaj viac z kategórie: Zo sveta