Afganistan bol menší stres než Navy SEALs. Slovák absolvoval elitný výcvik v USA a opísal, v čom naša armáda zaostáva

Niektorí uchádzači skončia pre zlomenú kosť, iní pre úplné vyčerpanie. Väčšina však podľa bývalého vojaka Michala Ščepku neodchádza z výcviku elitných jednotiek amerického námorníctva Navy SEALs preto, že by fyzicky nevládala, ale preto, že nezvládne psychický tlak.

„Ak by som povedal, že som nemal moment, keď som si povedal, že to nezvládnem, tak by som klamal,“ priznáva pre Startitup v relácii Za Hranicou. Extrémny stres, minimum spánku, náročné vojenské úlohy aj dlhé odlúčenie od rodiny podľa neho preveria človeka viac než samotná fyzická záťaž.

Keď nastupoval do kurzu Navy SEALs, dal si sľub. „Povedal som si, že idem tam, aby som to spravil.“ Postupne však získal ďalšiu motiváciu. Ako Slovák vo výcviku najelitnejších jednotiek amerického námorníctva cítil, že reprezentuje aj svoju krajinu.

„Ako človek z východnej, respektíve strednej Európy tam veľa neznamenáte. Aj keď to navonok vyzerá, že tam funguje veľké bratstvo, nie je to celkom pravda,“ hovorí a dodáva: „Bola to už otázka národnej hrdosti. Musia ma odtiaľ odviezť v rakve, ak to nedokončím,“ spomína.

Afganistan bol menší stres než výcvik

Po absolvovaní elitného amerického výcviku slúžil v rámci ozbrojených síl SR v Afganistane, no tvrdí, že vojna bola preňho psychicky menej náročná než mesiace strávené vo výcviku v Navy SEALs.

Hoci išlo o krajinu, kde jeho jednotka čelila raketovým útokom či hrozbe nastražených výbušných systémov, tvrdí, že psychicky išlo o menšiu záťaž než výcvik v Spojených štátoch. „Keď som skončil pri SEALs a išiel som do Afganistanu, bol pre mňa podstatne menej stresujúci. Bol to bojový stres, ale menší než počas výcviku. V Afganistane som sa dostal k technológiám a postupom, ktoré som používal už pri SEALs. V podstate som len aplikoval to, čo som sa naučil,“ opisuje.

Práve skúsenosti z amerického výcviku a následného nasadenia v Afganistane podľa neho odhalili aj rozdiely medzi prístupom americkej a slovenskej armády. Tvrdí, že zatiaľ čo v USA sa kladie dôraz na dôkladné plánovanie, samostatné rozhodovanie a pochopenie celej operácie, na Slovensku sa podľa jeho skúseností príliš často spolieha na improvizáciu. O tom, prečo podľa neho v slovenskej armáde stále pretrváva prístup „však nejako bolo, nejako bude“, hovorí v ďalšej časti rozhovoru.

Legendárne tanky T-72 čaká masívna premena. Spravia z nich bojových robotov bez ľudskej posádky

„Však nejako bolo, nejako bude“

Práve skúsenosti z amerického výcviku a následného nasadenia v Afganistane podľa neho odhalili aj rozdiely medzi prístupom americkej a slovenskej armády. Tvrdí, že zatiaľ čo v USA sa kladie dôraz na dôkladné plánovanie, samostatné rozhodovanie a pochopenie celej operácie, na Slovensku sa podľa jeho skúseností príliš často spolieha na improvizáciu.

„My veľa vecí berieme tak, že však nejako bolo, nejako bude. Nehovorím, že tak fungujú špeciálne jednotky, ale sú jednotky v Ozbrojených silách Slovenskej republiky, ktoré to tak berú,“ hovorí Ščepko.

V prémiovej časti rozhovoru Za Hranicou vysvetľuje, prečo podľa neho americký systém dáva vojakom väčšiu slobodu rozmýšľať a rozhodovať sa priamo v teréne a tiež porovnáva vybavenie slovenských a amerických vojakov. Hovorí o mikromanažmente v slovenskej armáde, postupoch zo 60. a 70. rokov, realistickom výcviku v USA aj o tom, prečo je vojenský psychológ podľa neho pri elitných jednotkách mimoriadne dôležitý.

Opisuje princíp, ktorý si odniesol z amerického výcviku a ktorý podľa neho rozhoduje o živote a smrti. Vysvetľuje, prečo dobrý veliteľ najprv analyzuje situáciu, až potom koná, a ako sa vojaci učia rozhodovať pod extrémnym stresom. Prezrádza tiež, prečo Slovensko podľa neho potrebuje vojenských potápačov napriek tomu, že nemá more, a službu v armáde označuje za „jednu z najlepších prác na svete“.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie