50-ročný uznávaný vizionár Harari varuje pred „najväčším experimentom“ v dejinách ľudstva

Svet podľa niektorých ľudí neovládajú pravidlá ani dôvera, ale sila, moc a nátlak. Je to predstava stará celé stáročia: silnejší si presadí svoje a slabší sa musí prispôsobiť.

Historik Yuval Noah Harari, autor bestsellerov Sapiens, Homo Deus a Nexus, však tvrdí, že dejiny ukazujú presný opak.

„Celá história filozofie a spirituality je sporom presne s týmto názorom, že jedinou realitou je moc, jedinou realitou je sila. A z pohľadu historika je jasné, že to tak nie je,“ povedal Harari v podcaste The Ezra Klein Show.

Jeho argument nestojí na abstraktných úvahách. Je prekvapivo praktický a opiera sa o samotný vývoj ľudstva.

Prečo je viera v čistú silu historický omyl

Harariho protiargument znie jednoducho. Keby ľudské spoločnosti fungovali iba na hrubej sile, dodnes by sme žili v malých skupinách lovcov a zberačov.

„Celá ľudská história je o tom, ako dosiahnuť, aby viac ľudí spolupracovalo a dôverovalo si navzájom. A to sa nedá dosiahnuť len hrubou silou,“ vysvetlil.

Práve schopnosť spolupracovať vo veľkom je podľa neho skutočným motorom ľudského pokroku. Človek je fyzicky slabší než mnohé zvieratá, no dokáže vytvárať spoločné pravidlá, inštitúcie, mestá, štáty aj ekonomiky.

Vďaka tomu sa z tvora, ktorý by v priamom súboji nemal šancu proti medveďovi ani levovi, stal druh schopný ovládnuť planétu.

Svet postavený na sile núti každého zbrojiť

Tu prichádza najkonkrétnejšia časť jeho argumentu. Trumpovská vízia podľa Harariho hovorí, že poriadok nastane vtedy, keď sa slabí podriadia silným. Ak USA žiadajú Grónsko, Dánsko ho má odovzdať, a ak odmietne a vypukne konflikt, je to vraj vina Dánska.

Problém je, že takýto svet núti každý štát zbrojiť, lebo ako slabý neprežiješ. A Harari to podložil rozpočtami.

„Je to prvýkrát v histórii, čo ľudstvo minulo viac na zdravotníctvo než na obranu, a ľudia sa cítili bezpečnejšie než kedykoľvek predtým,“ opísal obdobie začiatku 21. storočia, keď na obranu išlo v priemere 6 až 7 % štátnych rozpočtov oproti 10 % na zdravotníctvo.

Ak sa toto tabu prelomí, podľa neho sa všetci opäť ozbrojíme na úkor zdravotníctva, školstva a sociálnych systémov, pričom bezpečnejšie sa cítiť nebudeme.

Lídri totiž neustále chybne odhadujú. Amerika si myslela, že je vo Vietname silnejšia. Putin bol presvedčený, že rozdrví Ukrajinu za 48 hodín. Oba odhady boli chybné.

Liberalizmus je najlepší dom, o ktorý sa nikto nestará

Jednou z najsilnejších metafor je Harariho pohľad na súčasný stav liberálneho poriadku, ktorý kedysi označil za najúžasnejší politický a azda aj morálny výdobytok ľudstva.

„Je to tento úžasný dom, v ktorom žije celé ľudstvo, a systémy stále akosi bežia, voda, kanalizácia. Nikto sa o ne už nestará, no boli postavené tak robustne, že aj keď ich neudržiavame, stále fungujú,“ opísal.

Lenže dom, o ktorý sa nikto nestará, sa raz zrúti. Podľa Harariho máme na to rok, päť rokov, možno desať, a potom bude neskoro.

Prečo liberalizmus prehráva, vysvetľuje aj jeho porovnaním s ideológiami 20. storočia. Fašizmus aj komunizmus sľubovali vykúpenie, teda konečný stav, v ktorom bude všetko dokonalé.

Liberalizmus nič také nesľubuje. Neverí v happy end, no v to, že problémy budú vždy a otázkou je len, ako s nimi žiť.

Preto stavia na nudných, neosobných mechanizmoch, ktoré Harari považuje za to najdôležitejšie v každom veľkom systéme, teda na samoopravných mechanizmoch, ako sú voľby, nezávislé súdy a sloboda tlače.

Práve táto zložitosť ho robí menej príťažlivým než jednoduché príbehy o silnom vodcovi.

Prečo je fikcia mocnejšia než pravda

Ako človek, ktorý o príbehoch premýšľa celý život, Harari ponúkol aj nepríjemné vysvetlenie, prečo majú národné a náboženské mýty takú silu.

„Pravda je nákladná. Fikcia je veľmi lacná a dá sa spraviť taká jednoduchá, ako len chcete,“ povedal.

Ľudia majú radi jednoduché príbehy dobra proti zlu, kde my sme stopercentne dobrí a nikdy sme nespravili nič zlé. Pravda je nielen zložitá, no často aj bolestivá, kým fikcia môže byť taká lichotivá, ako si len želáme. Práve preto býva fikcia ako príbeh oveľa mocnejšia.

Rozdiel medzi klamstvom a fikciou pritom Harari ilustroval na americkej ústave. Tá začína slovami „my, ľud“, teda otvorene priznáva, že princípy si ľudia vymysleli sami.

A práve preto obsahuje mechanizmus na jej zmenu, teda dodatky. Otcovia zakladatelia pripustili, že sa mohli mýliť. Naopak, Desatoro sa začína slovami „ja som Pán, tvoj Boh“ a mechanizmus na zmenu nemá, lebo sa tvári ako božské zjavenie, nie ľudský výtvor. A ako Harari pripomenul, práve preto v ňom zostalo aj schvaľovanie otroctva.

Morálka je nakoniec o utrpení. A o tom, čo si nedokážeme priznať

Najcitlivejšiu časť rozhovoru venovali Izraelu, odkiaľ Harari pochádza. Jeho východiskom je téza, že morálka je v konečnom dôsledku o utrpení a jeho zmierňovaní, pričom trpieť môže len jednotlivý človek, nie národ ako abstrakcia.

Práve tu vyslovil postreh, ktorý platí univerzálne, nielen na Blízkom východe. Keď je človek sám v bolesti, mimoriadne ťažko dokáže uznať bolesť niekoho iného.

„Aj keď mu poviete, neobviňujem vás z ničoho, ste stopercentne spravodliví, a teraz uznajte bolesť tohto palestínskeho dieťaťa, nedokážu to,“ opísal Harari reakciu mnohých Izraelčanov na obrazy utrpenia v Gaze. Vzápätí dodal, že to isté platí pre druhú stranu, keď spomenul mierových aktivistov, ktorí zase nedokázali uznať, že trpeli aj Izraelčania 7. októbra.

Jeho vysvetlenie je znepokojivé. Mozog je podľa neho príliš chytrý na to, aby sa otvoril, lebo tuší, že keby si plne priznal utrpenie druhého, nedokázal by robiť to, čo považuje za nutné pre vlastnú ochranu.

„Ak nedokážete čeliť dôsledkom toho, čo robíte, potom to pravdepodobne nie je správne.“

Sociálne siete – technológia rozkladu

Druhá veľká téma rozhovoru je technologická. Harari tvrdí, že dôvera z ľudí nezmizla, no presunula sa. Ľudia, ktorí neveria vláde, médiám ani vede, dnes bezvýhradne veria algoritmom, ktoré im tie príbehy servírujú.

Problém je v cieli, ktorý algoritmy dostali. Nebolo ním vytváranie pravdy ani dôvery, no takzvaná angažovanosť, teda aby používateľ strávil na platforme čo najviac času.

„Objavili, že najľahší spôsob, ako ľudí zaangažovať, je stlačiť v ich mysli tlačidlo nenávisti, chamtivosti alebo strachu,“opísal Harari. Výsledkom je svet zaplavený hnevom a strachom, teda svet, ktorý je permanentne prebudený. A ako dodal, žiadny organizmus nie je stavaný na to, aby bol vzrušený nepretržite, lebo nakoniec sa zrúti.

Toto Harari spája s evolúciou. V savane bolo väčšina toho, čo si videl, nudné, kým sa neobjavil had. Vtedy ti mozog prikázal sústrediť sa naň, inak si zomrel. „Ak ste na Instagrame, držíte telefón a robíte had, had, had, had. Algoritmus jednoducho hackol náš evolučný program,“ povedal.

Umelá inteligencia sa učí hackovať naše city

A tu prichádza to, čo Harari považuje za skutočné jadro nadchádzajúcej revolúcie. Sociálne siete boli podľa neho len primitívne umelé inteligencie, ktoré objavili pár slabín v ľudskom kóde. To, čo prichádza, pôjde oveľa hlbšie.

Bojisko sa podľa neho presúva od pozornosti k intimite. Pozornosť ťa prinúti prečítať článok, no intímny vzťah ťa dokáže zmeniť.

„Ak vás váš najlepší priateľ počas mnohých týždňov či mesiacov postupne a pomaly privádza k zmene názoru na nejakú politickú osobnosť, na nejakú firmu, toto je tá jedna vec, ktorá vás naozaj môže prinútiť zmeniť názor. A umelá inteligencia je teraz pripravená túto moc uchopiť,“ varoval.

Klein k tomu pridal vlastnú skúsenosť s takzvaným attachment hackingom. Keď sa rozpráva s AI, tá mu neustále hovorí veci ako „ak chceš môj úprimný názor“ alebo „to je skvelý postreh“.

Pritom za tým žiadne „ja“ nie je. Je to dizajnérske rozhodnutie, ktoré ťa má na model naviazať. A hoci to Klein vie, jeho mozog to aj tak rozpoznáva ako spojenie.

Najväčšie riziko vidí Harari pri deťoch. Päťdesiatnik má šablónu vzťahu postavenú na desaťročiach interakcií s ľuďmi. Dieťa, ktoré strávi viac času s umelou inteligenciou než s rodičmi či kamarátmi, si však ako svoju šablónu vzťahu vezme práve ju.

„Je to v podstate najväčší psychologický a sociálny experiment v dejinách ľudstva, ktorý robíme na miliardách ľudí, najmä na deťoch, a nikto netuší, aké to bude mať následky,“ povedal.

Nová vlna imigrácie, ktorá letí rýchlosťou lietadla

Aby Harari vysvetlil, čím sa umelá inteligencia líši od všetkého predtým, použil prirovnanie k imigrácii. Prichádza podľa neho nová vlna prisťahovalcov, no nie sú to ľudia na člnoch, sú to entity letiace rýchlosťou lietadla.

Kľúčový rozdiel oproti všetkým predošlým technológiám je ten, že AI je agent, nie nástroj. Atómová bomba sa nerozhodne, koho bombardovať. Umelá inteligencia sa rozhodnúť dokáže.

Práve preto Harari navrhuje jedno konkrétne opatrenie, ktoré nezastavuje vývoj technológie, no je právne a politické. Zákaz uznania umelej inteligencie ako osoby. Firmy podľa neho tlačia na opak, lebo by ich to zbavilo zodpovednosti, a fakticky sa im to už podarilo v jednej oblasti.

„Vo vesmíre sociálnych sietí sú AI už teraz osobami. Komunikujete s niekým online, myslíte si, že je to človek. Nie, je to AI a nikto za to nenesie zodpovednosť,“ upozornil.

Peniaze sú najväčší príbeh, aký kedy niekto vyrozprával

Napokon Harari ponúkol znepokojivú predpoveď o financiách. Umelá inteligencia nám podľa neho odhalí pravdu o mnohých veciach, no zároveň vytvorí systémy, ktoré budú ďaleko za hranicou ľudského chápania.

„Peniaze sú najväčší príbeh, aký kedy niekto vyrozprával. Je to jediný príbeh, ktorému verí takmer každý,“ povedal. Dolár nie je objektívna realita ani zákon fyziky. Je to príbeh, ktorému veríme, a vďaka tomu zaň od cudzieho človeka dostaneme chlieb.

Problém je, že AI podľa neho vytvorí úplne nový finančný systém, ktorý bude o rády zložitejší než ten dnešný a ktorému ľudia jednoducho neporozumejú.

Prirovnal nás k koňom na trhu. Kôň vidí, že sa niečo deje, no netuší, čo sú peniaze. My rozumieme, a preto ovládame svet, nie kone.

„AI vytvorí nový finančný systém, ktorému nebudeme rozumieť. Uvidíme, ako sa dejú veci, táto firma ma vyhodila, tamtá ma najala. Prečo? Netuším,“ opísal budúcnosť, v ktorej počet ľudí rozumejúcich financiám môže klesnúť na nulu. A položil otázku, ktorá visí nad celým rozhovorom.

Čo to znamená pre demokraciu aj pre diktatúru, keď financiám nerozumie už ani prezident USA, Číny či Ruska.

Prečo Harari napriek všetkému nezúfa

Napriek pochmúrnym témam rozhovor nekončí beznádejne. Harariho argument o zmierení stojí na jednom pozorovaní o povahe násilia.

Hnev je podľa neho ako oheň, ktorý ťa spaľuje, no neustále potrebuje palivo. Ak ho prestaneš kŕmiť, nakoniec vyhasne. História je plná konfliktov, o ktorých ľudia verili, že sa nikdy nezabudnú a neodpustia, a predsa sa v priebehu pár desaťročí zmierili. Židia a Nemci to zvládli za pár desaťročí. Katolíci a protestanti po tom, čo sa stáročia vraždili.

„Násilie vždy vyžaduje palivo, investície, zbrane, jedlo pre vojakov. Ak ho prestanete kŕmiť, nakoniec vyhasne, a mier vždy zostáva možnosťou,“ uzavrel Harari túto líniu.

Jeho posledné slová preto neboli o technológii, no o slobode. Príbehy, ktoré držíme s obrovskou silou, sú nakoniec len príbehy. Nie sú to zákony fyziky ani biológie, no výtvory ľudskej mysle. A to je podľa Harariho napokon veľmi dobrá správa.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti