Slovenka cestovala 16 dní sama po Indii počas monzúnu: Jedlo stálo 2 eurá, namiesto klasickej sprchy dostala vedro

India patrí medzi krajiny, ktoré dokážu vyvolať silné predstavy ešte skôr, než do nich človek vôbec pricestuje. Preplnené ulice, výrazné vône a chute, úplne odlišné hygienické štandardy či doprava, ktorá môže na prvý pohľad pôsobiť chaoticky. Ak sa tam navyše rozhodne vyraziť žena sama, k bežným cestovateľským otázkam sa rýchlo pridávajú obavy o bezpečnosť.

Presne s takými reakciami sa stretávala aj Slovenka Simona Koleková, ktorá sa rozhodla Indiu spoznať bez cestovnej kancelárie či spolucestujúceho. Na cestu navyše vyrazila počas monzúnového obdobia. Pred odletom počúvala varovania pred hygienou, žalúdočnými problémami či okradnutím.

Sama v krajine, pred ktorou ju varovali

Počas 16 dní však postupne zisťovala, že realita nemusí vždy zodpovedať obrazu, ktorý si o Indii vytvárame na základe internetu. Cestovala miestnymi vlakmi a verejnou dopravou, bývala u indickej rodiny, ochutnávala lokálne jedlo a väčšinu času spoznávala Keralu.

Nie všetko bolo jednoduché. Musela si zvyknúť na miestne hygienické podmienky, vysokú vlhkosť, spôsob komunikácie aj situácie, ktoré by doma pravdepodobne nezažila. V rozhovore pre Startitup opisuje, ako vyzerá India očami ženy, ktorá sa ju rozhodla precestovať sama, podľa čoho si vyberala jedlo, koľko stoja bežné služby a čo by po svojej skúsenosti odporučila ďalším cestovateľom.

• Prečo sa Simona vybrala do Indie práve počas monzúnového obdobia?
• Ktoré varovania pred cestou brala vážne a ktoré jej India napokon vyvrátila?
• Cítila sa ako žena cestujúca sama v Indii niekedy v nebezpečenstve?
• Čo ju na indickej hygiene prekvapilo viac než samotná čistota podnikov?
• Ako vyzerá sprchovanie na ubytovaní, kde namiesto klasickej sprchy dostaneš vedro?
• Ako ďaleko sa v Indii odvezieš verejnou dopravou približne za dve eurá?
• Ktoré stereotypy o Indii jej 16 dní v krajine úplne vyvrátilo?

Do Indie si išla sama a navyše počas monzúnu. Prečo si si vybrala práve toto obdobie a čoho si sa pred cestou najviac obávala? 

Úprimne, monzún som si úplne nevybrala. Bolo to jediné obdobie po dlhšom čase, keď som mala konečne voľno, a tak som si povedala: teraz alebo nikdy. Pred cestou som mala určitý rešpekt. Myslím si, že pri takejto ceste je dôležité byť na ňu aj mentálne nastavený a naozaj chcieť danú krajinu spoznať. Najviac som sa však obávala žalúdočných problémov.

Mala som totiž nepríjemnú skúsenosť už počas Erasmu v Turecku, kde som po jedle v indickej reštaurácii dostala silnú otravu jedlom a následne zápal tenkého čreva. Dlhšie som sa z toho zotavovala a absolvovala som tam aj rôzne gastroenterologické vyšetrenia.

Keďže mi vtedy lekár odporučil vyhýbať sa najmä vyprážaným a pikantným jedlám a ja som vedela, že v Indii je jedlo prirodzene oveľa korenistejšie, bola to pre mňa asi najväčšia výzva. Nakoniec som však bola úplne v pohode a India ma veľmi príjemne prekvapila. Strávila som tam 16 dní.

Okolie ťa pred cestou celkom strašilo možnými rizikami. Ktoré varovania si počúvala najčastejšie a ktoré si nakoniec naozaj brala vážne?

Najčastejšie som počúvala varovania o hygiene, žalúdočných problémoch a o tom, že ma v Indii budú chcieť všade okradnúť. Samozrejme, brala som ich vážne a bola som obozretná, ale zároveň som nechcela ísť do Indie s tým, že všetko bude špinavé, nebezpečné a každý sa ma bude snažiť oklamať.

Nemám rada, keď si ľudia vytvárajú názory na krajinu len na základe toho, čo videli na internete, hoci tam nikdy neboli. Ja sa radšej presvedčím na vlastné oči a názor si urobím sama.

Kedy prišiel prvý moment, keď si si uvedomila, že realita v Indii je úplne iná, než si si ju predstavovala doma?

Už pri prílete do Dillí som mala niekoľko hodín na prestup, a keďže Dillí je obrovské, zaplatila som si za približne 20 € osobného vodiča, ktorý ma povozil po meste a ukázal mi niektoré z najkrajších miest. Bol to podľa mňa skvelý nápad, pretože som si mesto mohla pozrieť úplne bez stresu.

Práve tam som si prvýkrát všimla, akí sú miestni ľudia priateľskí a zvedaví. Začali sa so mnou spontánne rozprávať a vôbec som nemala pocit, že by ma niekto obťažoval alebo sa ma nasilu snažil fotiť. Práve ich prístup zo mňa postupne odbúral stres.

Sólo cestovanie ženy po Indii má povesť rizikovej záležitosti. Zažila si situáciu, keď si sa necítila bezpečne alebo si musela rýchlo zareagovať?

Nie, našťastie som sa počas cesty do žiadnej takej situácie nedostala. Pred odchodom som síce počúvala množstvo varovaní a bola som pripravená byť obozretná, ale nechcela som cestovať s neustálym pocitom strachu. 

Ako si riešila bezpečnosť sama vonku po zotmení? Existovali miesta či situácie, ktorým si sa vedome vyhýbala?

Väčšinou som sa snažila byť na ubytovaní ešte pred zotmením, no v Indii sa stmievalo už okolo siedmej večer, čo je oproti našim letným večerom pomerne skoro.

Samozrejme, keď som to nestihla, neznamenalo to, že zostanem niekde vonku. Snažila som sa pohybovať tam, kde bolo viac ľudí, vyhýbala som sa tmavým a opusteným uličkám a keď som mala pocit, že už nie je najlepší nápad ísť sama pešo, jednoducho som si vzala tuk-tuk.

Napríklad jedno z mojich ubytovaní bolo od pláže len asi päť minút pešo, ale cesta viedla cez trochu odľahlejšiu uličku a cez koľajnice. Večer som sa preto radšej odviezla. Zároveň som si dávala pozor na to, aby som náhodným ľuďom nehovorila, kde presne bývam alebo že cestujem sama.

Vyskúšala si street food, ľad v nápojoch aj nakrájané ovocie. Ako si rozoznávala, kde sa najesť bez väčšieho rizika a kde už radšej nie?

Základom pre mňa bolo pýtať sa domácich. Toto pravidlo používam prakticky v každej krajine, do ktorej cestujem. Samozrejme, viem, že sa hovorí, že miestni môžu byť na niektoré baktérie zvyknutí viac, ale keby som mala počas celej cesty premýšľať nad tým, či je všetko dostatočne hygienické a ako presne bolo jedlo pripravené, asi by som dva týždne nejedla nič.

Preto som sa jednoducho pýtala miestnych, kam by mi odporučili ísť a čo podľa nich stojí za ochutnanie. Veľmi dobrým znamením pre mňa bolo aj to, keď som videla, že je na danom mieste veľa ľudí a miestni tam normálne jedia. Ak je podnik plný domácich, jedlo sa tam pravdepodobne aj rýchlo obmieňa. Oveľa viac by som spozornela na mieste, kde nikto nie je.

Čo ťa na indickom jedle a hygiene prekvapilo najviac v porovnaní s tým, pred čím ťa ľudia varovali?

Asi najviac ma prekvapilo, aké štipľavé vie byť indické jedlo. Myslela som si, že keď poviem „no spicy“, bude to jednoducho neštipľavé. Lenže prvých desať dní som sa s tým trochu trápila, pretože štipľavé jedlá naozaj nemusím a aj napriek tomu, že som ich prosila o jemnejšiu verziu, jedlo bolo pre mňa stále poriadne pikantné.

Čo sa týka hygieny, tam som si zase uvedomila, že nie vždy sa dá posudzovať podľa toho, ako miesto vyzerá. Niektoré reštaurácie alebo stánky na prvý pohľad vôbec nepôsobili luxusne a možno ani príliš hygienicky, ale keď mi ich odporučilo viacero miestnych a videla som tam plno ľudí, rozhodla som sa ich vyskúšať. A bolo to úplne v poriadku. Jedlo mi chutilo a na druhý deň mi vôbec nič nebolo. 

Ako vyzeral monzún v realite? Skomplikoval ti niekedy cestovanie alebo plány?

Ja som do Indie išla s tým, že počas monzúnu bude pravdepodobne väčšinu času pršať, takže som si ani nerobila úplne pevné plány a chcela som sa prispôsobovať počasiu. Nakoniec som však mala asi oveľa väčšie šťastie, než som čakala. Domáci mi dokonca hovorili, že už niekoľko dní nepršalo a že v tomto období bývajú bežné aj záplavy či zosuvy pôdy.

Počas väčšiny dní mi však svietilo slnko a keď aj prišla prehánka, väčšinou trvala len pár minút. Takže monzún mi cestovanie vôbec neskomplikoval a práve naopak, mala som ideálne podmienky na spoznávanie Keraly.

Oveľa väčším „problémom“ pre mňa bolo asi teplo a vlhkosť. Teploty sa pohybovali okolo 35 až 37 °C a stačilo mi vyjsť na pol hodiny von, aby som bola úplne prepotená. Sprchovala som sa niekedy aj päťkrát denne. V horách bolo príjemnejšie, približne 25 °C.

Časť krajiny si precestovala vlakmi. Aká bola tvoja prvá skúsenosť s indickou železnicou a čo ťa na nej najviac zaskočilo?

Prvá vec, ktorá ma zaskočila, bolo kupovanie lístka priamo na stanici. Nebolo to také jednoduché, že prídete k okienku, poviete, kam chcete ísť, zaplatíte a idete. Dostala som formulár, do ktorého som musela vypísať číslo vlaku, vozeň, odkiaľ a kam cestujem, vek a množstvo ďalších údajov. Vyplniť ho mi trvalo asi pol hodiny a keď tam niečo chýbalo, poslali ma jednoducho späť, aby som to doplnila.

Vlaky boli prekvapivo čisté a dokonca som sa dozvedela, že cez aplikáciu sa dá nahlásiť aj problém s čistotou a železnice následne pošlú niekoho, aby ho vyriešil. Každý cestujúci má zároveň po kúpe lístka pridelené konkrétne miesto.

Vo vlakoch boli mreže na oknách a množstvo ventilátorov, hoci počas mojich jázd ich veľa nefungovalo alebo boli vypnuté. Takže som väčšinu cesty radšej stála pri otvorených dverách a sledovala krajinu. A práve to bol pre mňa jeden z najlepších zážitkov z cestovania vlakom v Indii.

Bývala si aj u kamaráta a jeho rodiny. Čo si vďaka tomu pochopila o každodennom živote Indov, čo turista z hotela bežne neuvidí?

Asi najviac som si uvedomila, aké dôležité je v Indii vzdelanie a pracovné postavenie. Jedny z prvých otázok, ktoré mi ľudia kládli, boli, kde som študovala, čo som vyštudovala a čomu sa venujem.

Zároveň som mala možnosť bližšie spoznať aj fungovanie rodiny. Dozvedela som sa napríklad, že dohodnuté manželstvá sú stále súčasťou života niektorých ľudí a že je tam úplne bežné, keď spolu žije viac generácií v jednom dome. Vtedy som si ešte viac uvedomila, aké veľké šťastie máme, že si partnera môžeme slobodne vybrať podľa toho, koho ľúbime.

Najviac ma však dostala pohostinnosť celej rodiny. Neprijali ma ako návštevu, ale prakticky ako vlastnú dcéru. Postupne sa pri mne vystriedala celá rodina, prišli sa zoznámiť dokonca aj susedia z okolitých domov a všetci sa o mňa starali. Ochutnala som množstvo tradičných jedál a dokonca mi ich upravovali tak, aby neboli štipľavé, pretože už vedeli, že práve s tým mám v Indii najväčší problém.

Zažila si počas pobytu kultúrny šok, pri ktorom si si povedala, že na toto si ako Európanka budeš musieť chvíľu zvykať?

Keďže som už precestovala približne 45 krajín, myslím si, že ma len tak niečo neprekvapí a som zvyknutá na rôzne podmienky. Ak by som však mala vybrať jednu vec, s ktorou som bojovala asi najviac, boli to záchody.

V mnohých prípadoch tam nebol toaletný papier ani klasický odpadkový kôš, čo bolo pre mňa niekedy celkom náročné, najmä počas svojich dní. Navyše nie som práve fanúšik drepových záchodov, takže na toto som si počas 16 dní úplne nezvykla.

Zaujímavé bolo aj sprchovanie. Na niektorých ubytovaniach fungovalo tak, že si dostala vedro, napustila si doň vodu a pomocou menšieho kýblika si sa jednoducho umývala.

India sa často opisuje ako lacná destinácia. Koľko ťa približne stála cesta a na čom sa tam dá ušetriť najviac?

Najdrahšou položkou boli letenky. Za trasu Viedeň – Dillí – Kochi – Dillí – Viedeň som zaplatila približne 600 eur s Air India, ale kupovala som ich len dva až tri týždne pred odletom, preto tá pomerne vysoká cena.

Najviac sa podľa mňa dá ušetriť na jedle. Ak nejdete do vyslovene turistickej alebo fancy reštaurácie, v lokálnom podniku sa dá najesť približne za 2 až 5 eur, zatiaľ čo v turistickej reštaurácii som za jedlo s nápojom zaplatila aj okolo 15 eur. Ubytovanie ma vychádzalo približne 20 až 30 eur na noc. Celý 16-dňový výlet ma vyšiel približne na 1 300 eur.

Koľko musí mať odložených financií človek, ktorý sa chystá na sólo cestu do Indie?

India je podľa mňa cenovo veľmi dostupná. Ak človek necestuje vyslovene luxusne, pokojne sa dá ubytovať v peknom hoteli za približne 20 až 30 eur na noc. V Európe za podobnú sumu často dostanem skôr posteľ v hosteli, aj to sa ceny niekedy pohybujú ešte vyššie.

Veľmi lacná je aj doprava. Ak sa človek rozhodne cestovať verejnou dopravou, za približne 100 až 150 kilometrov môže zaplatiť len okolo 1,20 až 2 eurá. Treba však počítať s tým, že to nebude klimatizovaný autobus a cesta môže pokojne trvať štyri až šesť hodín (smiech).

Na sólo cestovaní po Indii je podľa mňa skvelé práve to, že nepotrebuješ mať obrovský rozpočet, no odporúčam si vytvoriť finančnú rezervu na nečakané výdavky.

Čo mi však v Indii možno trošku chýbalo, bola tá typická sólo travel atmosféra, ktorú poznám z Európy. Prídeš do hostela, spoznáš ďalších cestovateľov a zrazu spolu pokračujete ďalej.

Čo bolo na cestovaní po Indii sólo najnáročnejšie – doprava, komunikácia, pozornosť ľudí, hygiena alebo niečo úplne iné?

Pre mňa bola jednoznačne najväčšou výzvou komunikácia. Pred cestou som si myslela, že oveľa viac ľudí bude vedieť po anglicky, no v mnohých situáciách som narazila na ľudí, ktorí poznali len pár základných slov a zvyšok sme si museli vysvetľovať rukami-nohami.

Najväčší problém však pre mňa nebola samotná angličtina, ale indický prízvuk, na ktorý som si musela chvíľu zvykať. Niekedy som sa človeka musela opýtať aj päťkrát, čo mi vlastne hovorí, až som vyzerala, že to ja som tá, ktorá nevie po anglicky (smiech). 

Vedela by si odporučiť 3 miesta, ktoré by mal vidieť každý, kto sa do Indie chystá a 3 miesta, ktorým by sa mal každý radšej vyhnúť?

Počíta sa vôbec, že som bola v Indii, keď som nevidela Taj Mahal (smiech)? India je obrovská krajina, takže určite nie je možné stihnúť všetko počas jednej cesty. Ja som sa tentoraz rozhodla spoznať najmä Keralu, takže zvyšok Indie si nechávam na ďalšie návštevy. 

Ak by som mala odporučiť tri miesta v Kerale, určite by to boli Munnar, ktorý je známy nádhernými čajovými plantážami a mne trochu pripomínal portugalský ostrov São Miguel, ďalej Thekkady a národný park Periyar. Tam som absolvovala trek za divokými zvieratami a bolo to pre mňa ako zoologická záhrada, akurát s tým rozdielom, že všetky zvieratá boli naozaj vo voľnej prírode.

Treťou zastávkou by bola Alappuzha (Alleppey) a plavba po miestnych backwaters na tradičnej lodi. Práve tieto tri miesta by som z Keraly odporučila určite.

A čo sa týka miest, ktorým sa vyhnúť, nemám vlastne žiadne, ktoré by som vedela úprimne označiť ako „nechoďte tam“. Bola som zatiaľ najmä v Kerale a krátko aj v jednom meste v Tamil Nadu, takže na tieto oblasti nemám žiadne negatívne skúsenosti a pokojne ich odporučím.

Dillí by som možno na prvú cestu nevolila ako hlavný cieľ, pretože má úplne inú atmosféru než Kerala a ja som tentoraz chcela najmä prírodu a oddych. Zvyšok Indie si ešte musím preskúmať sama, takže plán na ďalšiu cestu je jasný.

Je niečo, čo si počas cesty urobila a spätne si hovoríš, že to bolo zbytočne riskantné a druhýkrát by si to už nezopakovala?

Asi jeden moment počas predstavenia tradičného bojového umenia (Kalaripayattu) v Thekkady. Vybrali si ľudí z publika, cez ktorých mal jeden z účinkujúcich preskakovať, a ja som si povedala, že super, prečo nie? Pôvodne som mala byť medzi prvými a myslela som si, že cez mňa jednoducho preskočí a tým to skončí.

Lenže postupne začali vyberať ďalších a ďalších ľudí a zrazu nás tam bolo asi deväť. Vtedy som si už hovorila, že toto možno nebol úplne najlepší nápad a začala som si predstavovať, čo všetko by sa mohlo pokaziť.

Ktorý stereotyp o Indii ti cesta úplne vyvrátila a ktoré varovanie by si naopak každému cestovateľovi zopakovala aj ty?

Asi najviac mi cesta vyvrátila stereotyp, že v Indii nikto nedodržiava pravidlá a každý si robí, čo chce. Aspoň v Kerale, kde som sa pohybovala, som mala úplne opačnú skúsenosť. Napríklad fajčenie na verejnosti je tam regulované a ľudia to rešpektujú. Dokonca som videla situácie, keď sa niekto radšej schoval za roh, aby ho nikto nevidel fajčiť. 

Prekvapilo ma aj to, že vo vlakoch si ľudia normálne kupujú lístky a kontrolujú ich revízori. Dokonca sa bez príslušného lístka nemôžeš len tak dostať ani na niektoré nástupištia. Rovnako platia pravidlá napríklad aj pri jazde na motorke, kde musia mať prilbu vodič aj spolujazdec.

Vyvrátil sa mi aj stereotyp, že indické vlaky sú automaticky špinavé a nehygienické. Cestovala som aj starším vlakom a bola som príjemne prekvapená, aký bol čistý. Dokonca som zo zvedavosti použila aj toaletu a úplne v pohode.

A čo som naozaj dodržiavala počas celej cesty, bolo umývanie zubov balenou vodou. Tých 16 dní som to poctivo dodržiavala a nemala som žiaden problém.

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívni Slováci