„Taliansko nehorí, horí trpezlivosť ľudí.“ Italianista Švorca z Ríma vysvetľuje, čo sa deje a čo by mali Slováci vedieť

Keď sociálne siete zaplavia dramatické zábery horiacich kontajnerov z Milána, blokád zo Sicílie či policajných kordónov v Paríži, v priemernom slovenskom cestovateľovi automaticky blikne kontrolka neistoty. Európa v posledných mesiacoch pôsobí zmätene a nepokojne — od študentských búrok vo Francúzsku až po štrajky autodopravcov na juhu kontinentu. Slováci, zvyknutí plánovať dovolenky do posledného detailu a na istotu, zrazu stoja pred dilemou: Cestovať či necestovať? Máme stornovať letenky, alebo ide len o nafúknutú bublinu z obrazoviek smartfónov?

Realita na mieste býva často oveľa zložitejšia a menej katastrofická ako titulky na sociálnych sieťach. Rozdiel medzi krajinou, ktorá prechádza horúcou sociálnou krízou, a krajinou, do ktorej je nebezpečné vstúpiť, je totiž rovnako veľký ako rozdiel medzi poctivým talianskym espressom a zalievanou kávou.

Čo sa v skutočnosti deje na talianskych uliciach, prečo protesty spájajú bohatý sever s chudobnejším juhom a prečo nie je dôvod na paniku? O hlbokej frustrácii Talianov, širšom európskom kontexte, ale najmä o ich unikátnej schopnosti „vyjednávať s chaosom“ sme sa zhovárali s italianistom, vysokoškolským pedagógom a majiteľom cestovnej kancelárie špecializovanej na Taliansko, Belpaese, Ľubomírom Švorcom, ktorý sa len pred pár dňami vrátil zo zájazdu v Kalábrii a dianie sleduje priamo z Ríma.

• Prečo sa nepokoje rozhoreli práve v bohatom Miláne.
• Čo spája mladých bez dostupného bývania s dopravcami bojujúcimi o prežitie.
• Čo vieme o podpore Hnutia 17. októbra mimo sociálnych sietí.
• Ako sa internetová pozornosť mení na protesty v uliciach.
• Ako funguje Miláno po nepokojoch a kde ľudia pociťujú obmedzenia.
• Čo má priniesť posilnenie bezpečnosti o 500 vojakov.
• Čo italianista osobne zažil v Kalábrii a ako sa jeho skúsenosť líšila od správ na sieťach.
• Akú podobu má nespokojnosť v talianskych dedinách.
• Kedy môžu cestujúci zrušiť zájazd bez storno poplatku.
• Prečo pri letenke a cestovnom poistení rozhodujú iné podmienky.
• Čo si preveriť pred cestou do Talianska a kedy zvážiť zmenu plánov

Kto dnes v Taliansku protestuje a čo ľudí najviac trápi? Súvisia spolu demonštrácie mladých na severe a protesty dopravcov na juhu?

Taliansko nehorí. Horí trpezlivosť jeho obyvateľov. Na severe vidíme predovšetkým generačnú frustráciu, na juhu ekonomický zápas o prežitie podnikania. Mladí ľudia v Miláne upozorňujú na nedostupné bývanie, nízke mzdy, rastúce životné náklady a neistú budúcnosť. Protesty a strety s políciou sa objavili aj v ďalších severotalianskych mestách vrátane Turína a Bologne. Na juhu je situácia odlišná. Kalábria, Sicília, Kampánia či Apúlia pociťujú najmä dôsledky protestov autodopravcov a narušeného zásobovania.

Na prvý pohľad ide o dva odlišné svety. V skutočnosti ich však spája podobný pocit. Človek pracuje, snaží sa, no ekonomická istota sa mu namiesto približovania vzďaľuje. Mladý Milánčan si kladie otázku, či si niekedy bude môcť dovoliť vlastný byt. Kalábrijský dopravca premýšľa, či sa mu zajtra vôbec oplatí naštartovať kamión. Inými slovami, na severe sa mladí boja, že si nebudú môcť dovoliť budúcnosť. Na juhu sa podnikatelia boja, že si nebudú môcť dovoliť prítomnosť. Samozrejme, ich požiadavky ani spôsoby protestu nie sú totožné. A sociálna frustrácia nikdy nemôže byť ospravedlnením násilia.

Mnohé rodiny dodnes čerpajú z majetkového zázemia, ktorého základy položila generácia hospodárskeho rozmachu, známeho ako „boom economico“ na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Rodičia a starí rodičia tak často finančne podporujú dospelé deti, pomáhajú im s bývaním a zmierňujú dôsledky neistého pracovného trhu.

Rodina tak niekedy supluje ekonomickú istotu, ktorú nedokáže zabezpečiť štát ani trh práce. Práve v tom vidím taliansky paradox: krajina so silným postavením rodiny nedokáže mnohým mladým vytvoriť podmienky na založenie vlastnej. Aj preto ide podľa mňa o hlbší konflikt medzi očakávaniami a možnosťami.

Má Taliansko silnú tradíciu štrajkov a pouličných protestov? Sú na ne miestni obyvatelia zvyknutí podobne ako Francúzi?

Rozhodne áno. Taliansko má silnú tradíciu robotníckych hnutí, študentských protestov a odborových štrajkov. Stačí si spomenúť na Autunno caldo, horúcu jeseň roku 1969, keď krajinu zasiahla rozsiahla vlna robotníckych protestov. Štrajky sú tu dodnes natoľko bežné, že pri plánovaní prakticky každej cesty do Talianska počítam aj s možnosťou dopravných obmedzení. Pre človeka, ktorý talianske prostredie pozná, preto samotné oznámenie štrajku nepredstavuje nič mimoriadne. Dôležité je vedieť, kto štrajkuje, kde a aký dosah to bude mať na každodenný život.

Zaujímavé je však porovnanie s Francúzskom. Francúzsko je historicky centralizovanejšou krajinou a Paríž má obrovskú politickú aj symbolickú váhu. V Taliansku zohrávajú výraznejšiu úlohu už spomínané regionálne identity, miestne ekonomické záujmy a odlišné historické skúsenosti.

Vo Francúzsku aj v Taliansku je politika neoddeliteľnou súčasťou spoločenského života. Obe krajiny však majú odlišné historické skúsenosti aj vzťah k štátnej autorite. Francúzi majú tradíciu revolúcie. Taliani tradíciu vyjednávania s chaosom. A hoci Taliani dokážu o politike vášnivo diskutovať, podľa pravidiel tradičného galatea, talianskej spoločenskej etikety, je pri slávnostnom stole lepšie nechať politické spory za dverami. Napokon, aj dobrá večera má svoje hranice.

Počas protestov sa často spomína takzvané Hnutie 17. októbra, ktoré vzniklo na sociálnych sieťach. Čo vlastne požaduje, ako naň reagujú samotní Taliani a má reálnu podporu aj mimo internetu?

Zatiaľ by som bol veľmi opatrný pri hodnotení jeho skutočnej spoločenskej podpory. Reakcie Talianov sú rozporuplné. Mnohí rozumejú frustrácii mladých ľudí, ktorí upozorňujú na drahé bývanie, nízke mzdy a neistú budúcnosť. Násilie a rabovanie však vyvolali výrazné obavy, najmä medzi milánskymi obchodníkmi a obyvateľmi centra. Dokonca aj milánsky primátor Giuseppe Sala uznal oprávnenosť sociálnych požiadaviek, ale násilie jednoznačne odsúdil.

Zaujímavé je, že rozdelené je aj samotné hnutie. Podľa talianskych médií sa v jeho internetových diskusiách stretávajú zástancovia radikálnych akcií s tými, ktorí upozorňujú, že násilie môže napokon politicky posilniť pravicu a vládu Giorgie Meloniovej.

Zatiaľ by som hovoril skôr o digitálnej mobilizácii než o revolúcii. Kedysi strany a odbory potrebovali rozsiahle organizačné štruktúry, dnes môže niekoľko videí osloviť tisíce mladých ľudí za pár hodín. Hnutie získalo mediálnu pozornosť a dokázalo dostať časť mladých do ulíc.

Popularita na sociálnych sieťach totiž ešte nie je politickým mandátom. Otázne zostáva, či hnutie dokáže presvedčiť širšiu spoločnosť o oprávnenosti svojich cieľov a prijateľnosti svojich metód.

Prečo napätie tak výrazne vybuchlo práve v Miláne, ktoré je ekonomicky silnejšie ako mnohé oblasti juhu?