Najstaršej lekárke Slovenska ťahá na 100 rokov a stále ordinuje: Na sestričku pacienti už aj napľuli

Má 92 rokov a stále ordinuje. Mária Slugeňová sa však do dôchodku ani zďaleka nechystá. Pred viac ako 67 rokmi sa zaviazala Hippokratovou prísahou, že bude pomáhať chorým. Nikdy ju neporušila a aj dnes uzdravuje detských pacientov.

Pracuje päť dní v týždni. Šesť hodín vyšetruje a potom sa venuje „papierovačkám”. Sťažuje sa najmä na byrokraciu, ktorá pred desiatkami rokov nebola taká vyčerpávajúca ako dnes. „Kedysi som sa mohla viac venovať pacientom, dnes sa venujem skôr papierom, a to žijeme v dobe moderných technológií.”

Povianočné dieťa

Vraví, že pacienti sú jej náhradnou rodinou a bez nich si svoj život nevie predstaviť. Jej rukami prešli stovky, možno tisícky detí a dnes lieči pra pra vnukov svojich prvých pacientov.

Vďaka svojej ráznosti ale aj vľúdnej povahe je v meste azda najznámejšou doktorkou. Energie má na rozdávanie, aj keď to v živote nemala úplne jednoduché. Nosí v sebe však optimizmus, sebazaprenie a hlavne lásku k medicíne, a preto stále ordinuje. My sme sa rozhodli za ňou ísť do Levoče, aby nám porozprávala svoj príbeh.

Narodila sa v Košiciach, deň po Vianociach v roku 1929. Keď mala takmer 10 rokov, dnešná metropola východu, ale aj Levice, Lučenec, Nové Zámky, Rožňava a Rimavská Sobota pripadli Maďarsku. Nitra či Trnava sa stali pohraničnými okresmi. Všetko sa to udialo 2. novembra 1938 na základe Viedenskej arbitráže. 

zdroj: archív: Nemocnica Levoča

Moc v pričlenených územiach prevzala Maďarská národná rada. Pod jej dohľadom prebiehala evakuácia česko-slovenských úradov a Košice a aj ostatné mestá sa pripravovali na odovzdanie maďarskej vojenskej správe.

Regent Miklós Horthy, poverený ríšskou správou územia, prišiel do Košíc 10. novembra 1938. Jeho príchod bol sprevádzaný mohutnou manifestáciou a prehliadkou na Hlavnej ulici. 

Z Košíc ušli do Spišského Podhradia

Spolu s rodičmi a dvoma sestrami sa museli z Košíc odsťahovať. „Môj otec bol totiž Čech a pracoval ako inžinier vo výskumných poľnohospodárskych podnikoch. Museli sme odísť do dvoch dní. Zamierili sme do Spišského Podhradia ku známej, ktorá nás prichýlila. Tlačili sme sa v jednej izbe, ale nie dlho, pretože otec našiel byt v Spišskej Novej Vsi. Neskôr som odišla do Levoče, kde som dodnes.”

Prežila aj druhú svetovú vojnu. Spomína však, že brala veci tak, ako boli. „Mala som asi 16 rokov, keď skončila. Jednoducho sme žili. Chcela som byť učiteľkou ako moja sestra. Mala som však jednu kamarátku, ktorá sa prihlásila na medicínu a ani neviem prečo, ale veľmi ma to nadchlo, tak som sa na lekársku fakultu prihlásila aj ja. Študovala som v Bratislave, keďže v tom čase o medicíne v Košiciach nebolo ani chýru, ani slychu.”

Spomína, že do Bratislavy sa mali presťahovať všetci. Jej otec totiž pôsobil na ministerstve poľnohospodárstva, ale náhle ochorel a zomrel. „Chytil tuberkulózu od kolegu. Vtedy sa na to neočkovalo. Ostali sme len my tri sestry a mama. Boli to ťažké časy. Nemali sme peniaze, ale aj napriek tomu sme všetky vyštudovali, a to len zo štipendií. Nemohli sme si však veľa dovoľovať.” 

Prvá na Spiši

Po ukončení štúdia musela odpracovať niekoľko rokov v nemocnici, aby získala atestáciu. „Tri roky som bola na detskom oddelení a jeden rok na infekčnom. Nakoniec som získala atestáciu. V Levoči sa v tom čase otvárala prvá detská ambulancia na Spiši, dovtedy tu žiadna nebola. Ja som sa na ňu dostala a odvtedy som tu.”

zdroj: archív: Nemocnica Levoča

Spočiatku chcela byť kožná lekárka, ale netuší prečo. „Kamarátka z gymnázia mi raz povedala, že by chcela byť pediatričkou a spýtala sa ma, či by som aj ja nechcela byť detskou lekárkou. Rozmýšľala som nad tým, a tak som si povedala, že mám rada deti a je to také šľachetné povolanie, stanem sa pediatričkou aj ja.”

Očkovali sa všetci, a to bez výnimky

Vraví, že detské choroby sa v jej lekárskych začiatkoch od tých dnešných až tak nelíšili. „Väčšinou to boli prechladnutia a angíny, ako sú aj teraz, potom vredové ochorenia, flegmóny. Tie sa liečili tak, že sme ich museli rozrezávať. Išlo o zápalové ochorenia a samozrejme boli aj infekčné, proti ktorým sa v tom čase neočkovalo. Osýpky či ovčie kiahne boli bežná vec.”

Povinné očkovanie proti tuberkulóze sa u nás začalo v roku 1953 a o štyri roky na to sa začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej obrne. Česko-Slovensko bolo jednou z prvých krajín na svete, kde toto ochorenie úplne vymizlo. Od roku 1959 sa zaviedlo povinné očkovanie proti čiernemu kašľu, proti osýpkam sa začalo vakcinovať v roku 1969.

Očkovanie podporuje

„Očkovala som normálne na ambulancii, a to proti všetkým ochoreniam, na ktoré už boli vyvinuté vakcíny. V tom čase sa všetci chodili očkovať. Nikto nerozmýšľal nad tým, či očkovať alebo neočkovať. Deti na bežné choroby zomierali. Rodičia videli ten priebeh a nechceli, aby podobné infekčné ochorenia ich ratolesti chytili.”

Hovorí, že v tom čase nerobili žiadne očkovacie kampane či osvetu. „Teraz sa nad všetkým špekuluje a ešte sa mnohí robia múdrejšími ako lekári. Pripisujem to tomu, že sa nestretávajú s vtedajšími ochoreniami. Keby videli dieťa, ktoré dostalo pertussis (čierny kašeľ, poz. red.), že čo to bolo, ako dieťa kašľalo, ako sa dusilo… To bolo niečo hrozné, možno by mali iný postoj.“

Dodáva, že niektoré mamičky vymýšľajú a neprídu na očkovanie. Vyhovárajú sa vraj na to, že dieťa bolo choré. „Myslia si, že ak má dieťa nádchu, nemôže byť zaočkované. Nie je to však pravda, to by muselo mať horúčku. Mnohým musím dohovárať, to je pravda.”

zdroj: archív: ml

Mária Slugeňová o očkovaní proti koronavírusu ani nerozmýšľala. Bola to pre ňu samozrejmosť. „Mnohí ľudia tomu odporujú. Mám známych a dokonca aj z lekárskeho prostredia, ktorí tomu neveria a radšej budú chodiť na testovania. Je to každého dobrovoľné rozhodnutie, ja som však za očkovanie a môj názor sa nezmení.” Koronavírusu sa nebojí, keďže si dáva veľký pozor a dodržiava všetky opatrenia.

Stovky pacientov

Lekárke z Levoče prešli rukami stovky pacientov, na svojho prvého si však nespomína. „Dnes ich môže byť okolo 700. Na začiatku, keď vznikla ambulancia, som ich mala oveľa viac, ale začali vznikať ďalšie a postupne sa pacienti prerozdeľovali. Liečim však aj pra pra vnúčatá mojich prvých pacientov,” dodáva s úsmevom. „Mám dokonca pacientku, ktorá má 15 a má dcérku, ktorá je tiež moja pacientka.”

Spomína, že kedysi chodila pravidelne do terénu. Lekári zisťovali, v akej situácii ich pacienti žijú, ako sa im darí a či je všetko po zdravotnej, ale aj sociálnej stránke v poriadku. Dnes to tak nie je.

„Vedela som o pacientoch všetky podrobnosti. Dnes chodíme iba k rodinám, kde to je nevyhnutné a povedala by som, že najmä k takým, ktoré sa nevedia prispôsobiť. Záleží mi na všetkých malých pacientoch. Moji pacienti boli aj starostovia okolitých obcí a primátori Levoče.”

Druhá rodina

Za svoje najkrajšie obdobie v živote považuje narodenie svojich dvoch synov. Osud jej však uštedril tvrdú ranu. Pred rokom mladší syn zomrel. Vraví, že rodič by nemal prežiť svoje deti a dodnes sa s tým nevie zmieriť. „Mal vážnu diagnózu, ale liečili ho na niečo iné. Nakoniec mi odišiel, stále ho vidím.”

Druhý býva v Bratislave, ale Mária sa z Levoče nechce odsťahovať, aj keď ju k sebe už niekoľkokrát volal. „V Levoči mám prácu aj domov. Pokiaľ vládzem, chcem pracovať. Pacienti sú moja druhá rodina.” 

zdroj: archív: ml, Nemocnica Agel Levoča

Vraví, že starší syn chcel študovať medicínu, ale nakoniec sa z neho stal inžinier. „Manžel bol politický väzeň a s uplatnením to bolo nesmierne ťažké. Syn pracoval vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva, ale už je na dôchodku.”

Ordinuje päť dní v týždni, približne šesť hodín denne. Poobede sa vyberie do obchodu, navarí a sleduje najmä kresťanské programy. „Rada si pozriem aj seriály či filmy z lekárskeho prostredia. Mám rada Nemocnicu na okraji mesta či Sanitku. Moderné seriály ako Dr. House nepozerám.”

Nevychovaní pacienti

Mária Slugeňová vraví, že má mnoho pacientov z marginalizovaných skupín, ktorých je v Levoči a okolí veľa. „Musím však povedať, že nielen Rómovia, ale všeobecne pacienti boli kedysi slušnejší. S očkovaním nemal nikto problém, nikto sa s nami nehádal a nikto nenadával. Dnes s nami neraz vedú nepekné reči a na sestričku dokonca jedna mamička napľula. Toto by si pred rokmi nikto nikdy nedovolil.”

Pediatrička ide s dobou, recepty predpisuje aj elektronicky s pomocou zdravotnej sestry a používa systém elektronického zdravotníctva. Jej obvod tvorí časť mesta Levoča, časť obce Doľany – Roškovce, Spišský Hrhov a časť Levočskej Doliny.

„Najviac ma hnevá papierovanie. Niekedy som háčkovala, štrikovala a dokonca aj šila. Počítače by nám všetko mali uľahčiť, ale je to naopak. Niekedy som sa mohla viac venovať pacientom, ale nie je na to čas a nemám ani voľný čas na spomínané koníčky. Každý deň sa zaoberám množstvom papierov.”

Dlhovekosť v génoch

Lekárka sa stále vzdeláva a snaží sa ísť s dobou. „Odoberám aj lekárske časopisy. Medicína, to je neustále sa učenie. Absolútne však nepremýšľam nad tým, že by som prestala ordinovať. Ak by som to urobila, tak by som ani nevedela, čo robiť. Je to môj život. Háčkovanie by ma po čase asi omrzelo,” hovorí s úsmevom.

Nielen Mária, ale aj jej dve sestry majú okolo deväťdesiatky a tešia sa dobrému zdraviu. „Viete čo, asi to máme v génoch. Dlhovekosť majú v krvi aj bratranci a sesternice zo strany môjho otca. Všetci žijú. Môj starý otec zomrel ako 95-ročný, a to nemusel zomrieť, len niekde spadol. Recept na dlhý život nemám, ale je možné, že ma nažive držia moji pacienti. K lekárom skoro vôbec nechodím. Mala som vyšší tlak, inak sa na nič neliečim. Chodím na povinné očkovania a preventívne prehliadky.”

Text sme zrevidovali, upravili, doplnili o nové informácie a vydali nanovo. Článok bol pôvodne publikovaný 1. júla 2021.