Adam bol pozitívne testovaný na COVID-19, v štátnej karanténe musel stráviť takmer mesiac

Ako to vyzeralo po tvojom príchode do karanténneho strediska? Vedel si, koľko dní či týždňov tu budeš musieť zotrvať? 

Všetkých nás vyložili z autobusu a až tam sme sa dozvedeli, kam nás to vlastne dopravili. Pred nami sa týčila budova inštitútu pre verejnú správu. Pred ňou bolo na kartóne fixkou napísané „KARANTÉNA“. Pri vchode nám povedali, aby sme sa rozdelili po dvoch alebo troch. Ľudia sa tam začali dávať do skupiniek. Ja som tam nikoho nepoznal, tak som hľadal, či tu nie je nejaká ďalšia zblúdila duša, ktorá sa v tejto situácií ocitla tiež. Pohľadom sme sa stretli s chalanom, ktorý vyzeral rovnako bezradne ako ja. Vybavené ideme sa ubytovať. 

Pri vchode sme vybavili administratívne veci, pani karanténna „recepčná“ nám povedala, že 8:00-8:30 nám prinesú raňajky a išli sme na našu pridelenú izbu s číslom 130. Vtedy som ešte nevedel, aký dlhý čas tam strávim. 

V niektorých štátnych karanténnych zariadeniach sa ľudia veľmi sťažujú na stravu, akú máš skúsenosť ty? 

Bolo 8:45 a stále sme neraňajkovali. Nevadí. Konečne sme počuli zaklopanie. Otvorili sme dvere a pred nimi na zemi stáli 2 balíčky v igelitke a dve 1,5 litrové jemne sýtené minerálky. Obsah prvého si dodnes pamätám, bolo to zároveň moje prvé jedlo po 11 hodinách. 2 rožky, 4 plátky šunky, 3 plátky syra, 2 masielka a 1 džem.

zdroj: Adam Lipka

Áno, jedlo tu nechávajú v jednorazových obaloch s plastovými príbormi pred dverami. Keď to je pripravené, tak zaklopú. Teda, nie vždy zaklopú. Ale časom sa človek naučí počúvať zvuk vozíka, ktorý nás tu všetkých sýti. Jedlá donášajú v polhodinových intervaloch každý deň v rovnakom čase. Na obed je vždy aj polievka. Kuchárky vedia variť naozaj dobre, čo mi asi najviac spríjemnilo moju „dovolenku“. Top 3 jedlá, čo nám tu tety zlaté spravili, bol rezeň, lasagne a važecká pochúťka.

Kedy bolo možné absolvovať testy na koronavírus? 

Počas piateho dňa nám zavolal pán, ktorý sa predstavil ako hasič, že nám prídu odobrať vzorky. Super, otestujú nás a môžeme ísť domov do karantény na zvyšných 7 dní. 

Dvaja muži v protipandemickom obleku nám urobili výter. Opýtal som sa, za aký čas budeme vedieť výsledky, na čo mi zo srandy odvetil, že za 45 minút. Pomyslel som si, vtipné, vy tu nie ste zavretý. Dodal, že do 48 hodín to máme. Povedali sme si v poriadku, to už vydržíme.

zdroj: Adam Lipka

Deň na to v podvečerných hodinách mi volá neznáme číslo. Chlap mi začal hovoriť, že je z polície a volá mi ohľadom vzoriek na koronavírus. Hneď mi prišlo zvláštne, že volá práve polícia. Potom mi pokojným tónom oznámil, že som pozitívny a začal sa ma pýtať na všetko, čo som robil, kým som prišiel na Slovensko. Najprv som tomu nechcel veriť, pred asi tromi dňami mi začala nádcha, myslel som si, že som prechladol v autobuse, to nemôže byť korona. Spolubývajúci na mňa vystrašene pozerá a hovorí, že keď som ja nakazený, je určite aj on, predsa len sme tu spolu 7 dní na jednej izbe. 

Nasledujúce poobedie sa moje obavy potvrdili. Volala mi milá pani z Úradu verejného zdravotníctva. Opýtal som sa na spolubývajúceho, lebo jemu doteraz nedal nikto žiadnu informáciu. Povedala, že on je negatívny. V tom momente mal na sebe rúšku a držal sa ďalej. O 3 hodiny na to som už bol sám na izbe. Minimálne ďalšie 2 týždne.

Čo nasledovalo? Mal si všetky potrebné informácie, ktoré si potreboval?

Nevedel som, čo mám robiť. V telefóne mi oznámili výsledok testu a tým to skončilo. Myslel som si, že mi ešte určite poskytnú ďalšie informácie. Ale bol som na omyle. Ticho ako v kostole. Najprv som skúsil zavolať na karanténnu „recepciu“, kde mi povedali, že oni o ničom nevedia a oni sa len riadia pokynmi, ktoré dostanú. Nezostávalo mi nič iné, len zavolať milej pani z UVZ. Povedala mi, ako ma už nemá na starosti a že som teraz na starosti Ministerstva vnútra SR, keďže sa nachádzam v štátnej karanténe a oni majú moje informácie a budú ma kontaktovať. 

Jediné, čo som zistil, že by ma mali testovať o 14 dní. Niekedy okolo 14. dňa môjho pobytu mi zavolala lekárka, ktorá odo mňa len zisťovala informácie ako moja choroba prebieha, no neposkytla mi žiadne ďalšie informácie.

Máš reálnu skúsenosť s koronavírusom. Ako sa ochorenie u teba prejavovalo? 

Celkovo by som koronu, pre mňa ako mladého, obyčajne zdravého chalana, zhodnotil ako silnejšie prechladnutie. S chrípkou sa to nedalo ani porovnať. Žiadne teploty ani žiaden kašeľ. Mal som len upchatý nos, večné smrkanie a slzavé oči. Najhoršie na tom všetkom bolo, že musím byť sám zavretý na izbe na dobu neurčitú, aby som nikoho nenakazil.

Aký mal byť ďalší postup potom, ako boli tvoje prvé testy pozitívne? 

Keď je človek pozitívny, o 2 týždne mu urobia ďalší test a 24 hodín na to ďalší. Ak budú oba negatívne, považuje sa za vyliečeného. 15 dní od prvého testovania mi zaklopali na dvere páni, opäť v protipandemických oblekoch a otestovali ma znova. Už som vedel čo ma čaká, tak som len zavrel oči a myšlienkami bol niekde inde, počas toho, ako mi dotyčný pán šteklil mozog vatovou tyčinkou cez nos. Dobre, už len jedenkrát to vydržať a môžem ísť domov. Deň na to mi volá správkyňa tejto karantény a oznámila mi pozitívny správu. Som negatívny! Konečne sa môj pobyt blíži ku koncu. Tretí a zároveň posledný test neurobili o 24 hodín, ako hovorili, ale o 48 hodín.

Ako to nakoniec dopadlo? 

Celý deň nikto nič, žiadne informácie, tak som zavolal pani, ktorá má na starosti celú karanténu, že či náhodou už nemá výsledky. Po chvíľke hľadania v jej tabuľkách mi povedala, čo som očakával, že aj druhý test je v poriadku a môžem ísť domov. O pol hodinku som už  stál pred karanténou a bol neskutočne rád, že vidím konečne niečo iné, než svoju izbu číslo 130.

Ako hodnotíš vybavenie izby?

Izba na prvý pohľad vyzerá tak trochu socialisticky. Sú tam 3 postele, 2 stoličky a 1 stôl. Nechcem znieť ako princezná na hrášku, naozaj sa vyspím hocikde, ale po pár nociach som zistil pravý význam slovného spojenia tvrdá posteľ. Kúpeľňa úplne v poriadku. Jediné, čo ma zarazilo, bolo, že zvuk ventilátora skôr pripomínal boeing ako obyčajný ventilátor. 

zdroj: Adam Lipka

Mali ste k dispozícii aj pripojenie na internet na komunikáciu s okolitým svetom, alebo ste sa museli spoľahnúť na mobilné dáta? 

S Wi-Fi to tu funguje celkom zaujímavo. Po pár dňoch som zistil, že na internet môže byť pripojený len určitý počet ľudí naraz. Samozrejme, napojiť sa išlo stále, ale potom už nešiel internet. Takže notebook som si počas celého obdobia nemohol vypínať. Ani v noci. Nikdy. Ktovie, kedy by som sa potom znova napojil. Ale keď už bol človek pripojený, žiadny problém nebol. Nebol to ultrarýchly internet, ale postačil. Našťastie, čo som počul, na rozdiel od Dúbravky je v Gabčíkove Wi-Fi len legenda.

Čo môže človek urobiť v prípade, ak mu v karanténe niečo vyslovene chýba, napríklad jedlo či drogéria? 

Ľudia si sem môžu nechať priniesť od známych nákup, balík, oblečenie hocičo. Nechajú to na vrátnici s menom a číslom izby a vybavené. V čase najbližšieho jedla to aj s jedlom čaká pred dverami. Hneď som si dal „objednať“ dôležité potraviny. No aspoň pre mňa dôležité, napríklad čokoládu, kávu, čaj, varnú kanvicu a prací prášok. Nikdy som ešte v umývadle nepral a snáď už ani nebudem. 22. marca som oslávil svoje 21. narodeniny, no nikdy som nečakal, že ich budem oslavovať cez okná v štátnej karanténe s ľuďmi, ktorých nepoznám. 

zdroj: Adam Lipka

Aký je tvoj celkový dojem z karantény? Čo by si odkázal kompetentným?

Celkovo by som tento pobyt zhodnotil 5/10. Veľkú váhu urobilo dobré jedlo. Celkovo sa to dá vydržať, len si človek musí nájsť spôsob, ako bude sám tráviť čas na jednej izbe. Najhorší je pocit, keď človek vie, že nemôže nikam ísť ani len na chodbu. Najväčším nedostatkom bola slabá informovanosť. Keď človek sám nehľadal, nevolal, nepýtal sa, tak mu nič nebolo povedané. Na tomto ešte treba zapracovať, chápem, je to nové, všetci toto riešia prvýkrát, ale treba sa na to pozrieť aj zo strany ľudí, čo sú tam zavretí a nevedia nič o svojom osude.