Adriana Rákovská: Nepropagovali sme kaviareň, ľudia si nás skrátka našli

  • Adriana Rákovská nie je človek, ktorý si najprv urobí biznisplán, a potom sa opatrne pustí do podnikania. Svoj životný smer si vybrala pocitovo. Nedala na reči okolia, ale šla si tvrdohlavo za svojim. Dnes jej kaviareň Cafe Cafe na sídlisku v Prievidzi vyhľadávajú aj ľudia z blízkeho okolia.
adriana-rakovska-kava-usmev-1200x801
Ondrej Bobek
  • Adriana Rákovská nie je človek, ktorý si najprv urobí biznisplán, a potom sa opatrne pustí do podnikania. Svoj životný smer si vybrala pocitovo. Nedala na reči okolia, ale šla si tvrdohlavo za svojim. Dnes jej kaviareň Cafe Cafe na sídlisku v Prievidzi vyhľadávajú aj ľudia z blízkeho okolia.

Cafe Cafe nie je blízko centra mesta, skôr naopak. Ako ste sem dokázali dotiahnuť nových hostí?

Začala som asi tak, že som nevedela ani urobiť kávu. Pamätám si, že prvý týždeň som strávila na internete a najviac som sa asi naučila z Youtube. Samozrejme, to som neskôr doplnila aj baristickými školeniami u Stana Cibuľu, u Liugiho Lupiho aj u Maja Galušku. Zo začiatku som rozmýšľala, koľko ľudí poznám a kto všetko by sem mohol prísť na kávu.

Myslela som si, že poznám dosť ľudí, ktorí by mohli prísť. Nebolo to tak. Nakoniec to boli skôr cudzí ľudia, ktorých som ja nepoznala, no chceli možno spoznať toto prostredie či mňa. Až donedávna som celý čas fungovala iba vďaka tomu, že sem ľudia chodili kvôli dobrým odporúčaniam od iných. Nepropagovala som kaviareň reklamami, dokonca ani facebook sme nemali. Ľudia si nás skrátka časom našli.

„Viac podobných článkov nájdeš na Kávičkári.sk.“

Foto: Ondrej Bobek

Hovoríte, že o káve ste predtým veľa nevedeli a skočili ste do gastronómie vlastne „naslepo“. Ako ste sa tu teda zorientovali?

Počas celého gymnázia som si chodila privyrábať ako čašníčka a vždy som si hovorila: „Aďa uč sa, lebo toto nechceš robiť!“Práca to bola náročná- byť stále usmiaty a pozorný, komunikovať s hosťami… Ani som nezvykla piť kávu. Naučila som sa to až pri druhom dieťati, keďže som bola stále unavená. V niektorej kaviarni mi chutilo, v inej nie a pomaly som si začala vyberať.

Chodievala som aj do tejto kaviarne, až ma raz osvietilo, že túto kaviareň jednoducho chcem. Nevedela som, kde na ňu zoberiem peniaze, ako sa o ňu budem stíhať starať… Bola som sama s dvomi deťmi, takže to bolo pre mňa takmer nemožné. No asi o pol roka na to ma oslovil predošlý majiteľ, že by ten podnik chcel predať, lebo naň nemá čas. Dohadovali sme sa na podmienkach a ja som popritom študovala informácie o káve.

V nedeľu večer mi predošlý majiteľ odovzdal kľúče a v pondelok som otvárala. Utekala som zaniesť deti do školy veľmi skoro, aby som o siedmej otvorila. Ešte si pamätám, že to ráno som išla nakúpiť tovar, keďže som tu nemala ani jednu bedničku minerálky, nič. Prišla som o 7:15, hostia mi vynadali, že 15 minút meškám a celá spotená som išla pripraviť prvú kávu. Pracovala som tu vtedy sama, aj keď otváracie hodiny neboli také, ako dnes. Presedela som tu niekedy celý deň s troma hosťami, bolo to ťažké. Volala som sem osobne kamarátov, kamošky, aby prišli na kávu, až sa to nejako samo rozbehlo.

Foto: Ondrej Bobek

Foto: Ondrej Bobek

Začiatky teda neboli najľahšie?

Môj prvý týždeň tu bol najťažší. Na druhý deň som chcela odovzdať kľúče, že to vzdávam, nechcem, neviem, že to nezvládam. Keď som prišla domov, uložila som deti späť a celé večery som plakala. Potom som vždy ráno vstala, nadýchla som sa a povedala si, že to zvládnem. A tak som to dala.

Časom ste sa však zžili s chodom kaviarne a dokázali ste si vystačiť aj pri opravách rôznych prístrojov. Na ženu je to veľmi inšpiratívne.

Ja som musela, nemohla som to brať len tak. Vždy ma zaujímalo, prečo to tak tečie, ako čo funguje. A najradšej mám, že si viem všetko spraviť sama. Sama si nastavujem mlynčeky, kávovar.

Sama si vymieňam tesnenia alebo zavolám technikovi a poviem mu, že nemusí chodiť, len nech mi nadiktuje, čo treba spraviť a ja si to urobím. Už sa mi okolo kávovarov alebo mlyncov stalo všeličo, už som ich mala aj celé rozobraté. Mám tu dva mlynčeky a raz som musela jeden rozobrať, no nevedela som ho zložiť, tak som rozobrala aj ten druhý a podľa neho zložila aj ten prvý.

Foto: Ondrej Bobek

Našli ste si medzi štamgastami za ten čas aj nových priateľov?

Asi áno, dosť veľa. Teším sa vždy na nich aj oni na mňa. Každý má nejaké svoje „maniere“ – ten nechce lyžičku, ten nechce tanierik alebo tácku… A jasné, že majú radi, keď si to pamätáte a ja sa na nich stále teším. Keď sa mi stalo, že som ochorela alebo som cez prázdniny viac s deťmi, tak sa tešia, keď sa znova vrátim. Včera som prišla po takej dlhej dobe a všetci boli takí šťastní, že si dali aj po dve-tri kávy.

To sú asi práve tie detaily, ktoré robia z obyčajnej kaviarne „tú vašu“, však?

Áno, to každému urobí radosť, a mne tiež. Lebo keď vidíte ten úsmev či nejaký milý komentár, vždy vás to poteší.

Foto: Ondrej Bobek

zdroj: kavickari.sk

 

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech