Ako vyriešiť krízu v Hormuzskom prielive? Bývalý diplomat upozorňuje na model, ktorý funguje v Turecku 90 rokov

Autor komentára je bývalý slovenský diplomat, generálny tajomník Medzinárodnej energetickej charty, akademik a veľvyslanec Urban Rusnák. Vyštudoval Moskovskú univerzitu ropy a plynu a doktorát z verejnej správy a politických vied získal na Inštitúte sociálnych vied Ankarskej univerzity.

Ako diplomatický elév som v deväťdesiatych rokoch získaval prvé medzinárodné skúsenosti na veľvyslanectve Slovenskej republiky v tureckej Ankare, kde som sa začal profesionálne aj akademicky venovať energetickej geopolitike. Už vtedy ma zaujal systém kontroly medzinárodnej námornej prepravy cez turecké úžiny Bospor a Dardanelly. Fascinovalo ma, že plavba sa koncom 20. storočia stále riadi ustanoveniami medzivojnového Dohovoru z Montreux, podpísaného v r. 1936.

Čo naznačuje memorandum medzi USA a Iránom

Ako každý, kto sa venuje geopolitike, v súčasnosti sledujem, ako sa vyvíja situácia po podpise Memoranda o porozumení medzi USA a Iránom. V Memorande sa dva hlavné články zaoberajú prielivom a lodnou dopravou. Dôležitý je článok 5, ktorý hovorí, že po podpísaní memoranda o porozumení Irán „vynaloží maximálne úsilie na bezpečnú plavbu obchodných plavidiel bez poplatkov“ len na 60 dní.

Potom to začína byť nejasné. „Premávka obchodných plavidiel sa okamžite spustí a vzhľadom na potrebu odstránenia technických a vojenských prekážok a odmínovania zo strany Iránskej islamskej republiky bude obnovená do 30 dní,“ pokračuje článok.

Záver je pomerne explicitný: „Irán bude rokovať so Sultanátom Omán s cieľom definovať budúcu správu a námorné služby v Hormuzskom prielive v diskusii s ostatnými pobrežnými štátmi Perzského zálivu v súlade s platným medzinárodným právom a suverénnymi právami pobrežných štátov Hormuzského prielivu.“ Práve táto formulácia otvára otázku, či sa nerodí nový model správy jedného z najstrategickejších námorných koridorov sveta.

Americko-iránske memorandum trvalý mier neprinesie, tvrdí bývalý diplomat z Teheránu: Dohoda stroskotá na Izraeli

Ponechajme bokom, že v zmysle Dohovoru OSN o morskom práve Hormuzský prieliv má zostať voľný pre medzinárodný námorný tranzit a pozrime sa na to optikou geopolitiky (Irán a USA nie sú zmluvnými stranami dohovoru, pozn. autora). Irán už dokázal, že má prostriedky a odhodlanie blokovať prepravu cez prieliv, práve s cieľom čo najviac zasiahnuť svetovú energetickú bezpečnosť a ekonomiku. Ani najsilnejšia krajina sveta, USA, ho doteraz nedokázala silou prinútiť obnoviť voľnú plavbu.

Podľa nedávnych informácií agentúry Reuters Spojené arabské emiráty súhlasili vyplatiť Iránu za „deeskaláciu“ sporu 10 mld. USD, z ktorých už 3 mld. údajne poskytli. Podľa rovnakého zdroja ďalšie dve arabské krajiny zo Zálivu majú podobné dohody.

Prečo je stabilný Hormuz dôležitý

Podpis memoranda o porozumení medzi USA a Iránom by mohol otvoriť dvere k jednému z najdôležitejších stabilizačných krokov v globálnej energetike: k obnoveniu bezpečnej a predvídateľnej plavby cez Hormuzský prieliv. Práve tento úzky námorný koridor je kritickou tepnou svetového obchodu s ropou a LNG. Keď je Hormuz pokojný, trhy dýchajú. Keď sa uzavrel, trhy a s nimi i celá svetová ekonomika sa dusia vo vojenskom napätí, v poistných rizikách a hrozbe incidentov. Ceny energií reagujú okamžite.

Obnovenie dôvery v plavbu cez Hormuz by preto nebolo len regionálnym bezpečnostným opatrením. Išlo by o zásah s globálnym účinkom – od cien ropy cez kontrakty na skvapalnený zemný plyn až po inflačné očakávania v Európe a Ázii. V čase, keď energetická bezpečnosť opäť patrí medzi hlavné témy svetovej politiky, by sa z Hormuzu mohol stať test toho, či je možné pretaviť geopolitické uvoľnenie do funkčného dopravno-bezpečnostného režimu. Pozrime sa preto, ako by to bolo možné dosiahnuť na základe 90 rokov starého, ale stále funkčného precedensu z Montreux.

zdroj: Wikimedia

Analógia s tureckými prielivmi

Najbližšou historickou analógiou nie je vojenská aliancia ani námorná blokáda, ale civilný režim riadenia plavby cez turecké prielivy. Montreuxska konvencia z roku 1936 upravila režim Bosporu a Dardanel tak, aby bola zachovaná sloboda obchodnej plavby, no zároveň rešpektovaná bezpečnostná a suverénna úloha pobrežného štátu.

Turecko v tomto rámci nedostáva platby za samotný tranzit ako taký, ale inkasuje poplatky za služby súvisiace s bezpečnosťou, navigáciou, pilotážou a technickým zabezpečením plavby. Tieto služby sa pravidelne transparentne indexujú a od 1.7. 2026 turecká vláda v súlade s právom na každoročnú úpravu poplatkov stanovila novú hodnotu „zlatého franku“, čo sa prejaví zvýšením tranzitného poplatku na 6,70 USD za netto tonu (NRT).

Práve tento model je pre Hormuz mimoriadne zaujímavý. Ak by sa preniesol do Perzského zálivu, mohol by vytvoriť politicky priechodný kompromis medzi tromi požiadavkami: slobodou medzinárodnej plavby, legitímnymi bezpečnostnými záujmami pobrežných štátov a potrebou akceptácie zo strany veľkých exportérov ropy a plynu.

Nešlo by teda o „spoplatnenie Hormuzu“ ako také, čo by vyvolalo odpor obchodných partnerov aj poisťovní. Išlo by o zavedenie poplatkov za konkrétne služby – navigačný dohľad, dopravné koridory, digitálne trasovanie, povinné hlásenia, meteorologicko-bezpečnostný servis, zásahové kapacity, eskortné opatrenia v citlivých úsekoch a koordinačné centrum pre predchádzanie incidentom. Takýto model je právne aj politicky obhájiteľnejší a presvitá cez text Memoranda, ako aj z vyjadrení kľúčových predstaviteľov USA a Iránu.

Irán a Omán ako spoloční garanti plavebného režimu

Najlogickejším riešením by bolo vytvorenie spoločnej iránsko-ománskej agentúry pre riadenie námornej dopravy v Hormuzskom prielive. Dáva to geografický aj diplomatický zmysel. Irán kontroluje severné pobrežie prielivu, Omán južné, pričom práve Maskat si dlhodobo udržiava povesť pragmatického a komunikatívneho aktéra schopného hovoriť so všetkými stranami.

Ak by Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Katar, Kuvajt a Bahrajn dostali možnosť participovať aspoň vo forme konzultačnej alebo dozornej rady, odpor voči takémuto usporiadaniu by sa výrazne znížil. Bolo by potrebné zapojiť aj Irak, ktorý nie je členom GCC. Z pohľadu exportérov je totiž dôležitejšia predvídateľnosť a nízke poistné riziko ako symbolický spor o to, kto má nad koridorom politický vplyv.

Prečo by to mohli prijať aj štáty GCC

Na prvý pohľad sa môže zdať, že krajiny Rady pre spoluprácu v zálive by mali voči spoločnému iránsko-ománskemu modelu prirodzené výhrady. V skutočnosti však existujú silné dôvody, prečo by ho mohli akceptovať.

Po prvé, pre štáty GCC je rozhodujúca neprerušenosť exportu. Každé zvýšenie rizika v Hormuze sa okamžite premieta do nákladov na poistenie, charterových sadzieb, cien futures a reputačného rizika dodávok. Po druhé, ak by bol systém navrhnutý ako technický a multilaterálne kontrolovaný režim, nemusel by byť vnímaný ako jednostranný iránsky nástroj. A po tretie, ak by nová agentúra pomohla znížiť bezpečnostné napätie, jej pozitívny ekonomický efekt by prví pocítili práve najväčší vývozcovia z regiónu.

Pre trhy je totiž dôležitý jediný signál: že cez Hormuz sa dá plávať bezpečne, pravidelne a bez hrozby náhlej eskalácie. Stabilita koridoru by sa prakticky okamžite prejavila v nižšej rizikovej prémii na rope a v uvoľnení napätia aj na trhu LNG, kde sú ázijské ekonomiky na spoľahlivosti dodávok mimoriadne citlivé.

Ekonomika poplatkov: nie daň za priechod, ale cena za službu

Najcitlivejšou časťou každého nového režimu by boli poplatky. Politicky priechodná by bola len taká schéma, ktorá by kopírovala tureckú logiku: neplatiť za právo prejsť, ale za služby, ktoré robia plavbu bezpečnejšou. To je rozdiel s veľkým právnym aj psychologickým významom.

Takýto model by bol zrozumiteľný aj pre lodiarov. Majitelia tankerov bežne akceptujú, že v úzkych a rizikových trasách sa neplatí za „politický priechod“, ale za infraštruktúru bezpečnosti. Ak by výsledkom bolo zníženie poistných sadzieb a vojnových príplatkov, čistý ekonomický efekt by prepravcovia pravdepodobne hodnotili pozitívne aj pri zavedení nových servisných poplatkov.

Politický odkaz pre trhy

Pre globálne trhy by nebolo najdôležitejšie, či nový režim bude mať presne takú alebo onakú právnu formu. Kľúčové by bolo, aby vznikol dôveryhodný, predvídateľný a technicky profesionálny systém správy plavby. Ak by memorandum medzi USA a Iránom vytvorilo rámec pre takýto krok, bol by to možno významnejší výsledok ako samotná diplomatická fotografia podpisu.

Hormuzský prieliv dnes nepotrebuje ďalšiu demonštráciu sily. Potrebuje prevádzkový režim, ktorému budú veriť kapitáni lodí, poisťovne, obchodníci s ropou aj vlády dovozných krajín. Analógia s tureckými prielivmi ukazuje, že takýto model existuje: sloboda tranzitu môže dlhodobo koexistovať so suverenitou pobrežných štátov aj s rozumným systémom poplatkov za bezpečnostné a navigačné služby.

Ak by Irán a Omán dokázali vytvoriť spoločnú agentúru s podporou alebo aspoň tichým súhlasom krajín GCC, vznikol by precedens s potenciálom meniť nielen bezpečnostnú architektúru zálivu, ale aj psychológiu svetových energetických trhov. A práve to je dnes možno najcennejšia komodita: nie ropa sama, ale predvídateľnosť jej pohybu. Svetové trhy by nezískali len bezpečnejší koridor pre ropu a LNG. Získali by aj vzácny signál, že geopolitické napätie možno nahradiť pravidlami, ktoré fungujú.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie