Anto­ni­os Vla­chou: Pre umel­ca je na Slo­ven­sku pre­žiť doslo­va chal­len­ge

Veronika Horváthová / 9. augusta 2016 / Rozhovory

S Anto­ni­osom Vla­chou, slo­ven­ským ume­lec­kým foto­gra­fom a gra­fic­kým dizaj­né­rom, sme sa poroz­prá­va­li o tom ako sa žije umel­com, čo ho inšpi­ru­je a ako vní­ma vzde­lá­va­nie kre­a­tív­nych pred­me­tov v slo­ven­ských ško­lách.

Anto­ni­os, poroz­prá­vaj nám o sebe, čo robíš?

Ahoj… no momen­tál­ne ti odpo­ve­dám na otáz­ky. A inak si vzne­še­ne uží­vam život a všet­ko, čo mi pri­ná­ša. :) Dal by som si piz­zu a masáž. Zakla­dám KDH — Klub deka­dent­ných hedo­nis­tov.

Ako si sa dostal k foto­gra­fii a gra­fic­ké­mu dizaj­nu?

Keď som bol ešte kúso­ček men­ší, ako som teraz, (lebo nepod­rás­tol som až tak veľ­mi odvte­dy) som zba­dal kama­rá­to­ve fot­ky a páči­lo sa mi, čo robí. Otvo­ri­lo mi to brá­nu za nepoz­na­ným, keď­že som neve­del kres­liť od malič­ka… ani výtvar­ná mi nepo­moh­la. Ani pani uči­teľ­ka kri­čia­ca že “Pre­čo má ten lyžiar čer­ve­né pásy za sebou?!”. Tak som začal fotiť… a keď­že som mal hroz­ný kom­pakt, tak som sa začal hra­bať vo pho­tos­ho­pe a … postup­ne ma zra­zu aj ten design nejak začal baviť :).

IMG_0720

Si napo­ly grék a napo­ly slo­vák. Ako to ovplyv­ňu­je tvoj pohľad na život a na tvo­ju prá­cu?

Neviem, asi len to, že odma­lič­ka mám v sebe zako­re­ne­né dve kul­tú­ry. A to ti dovo­ľu­je poze­rať sa na všet­ko z dvoch rôz­nych per­spek­tív. Slo­vá­ci a Gré­ci sú dosť roz­lič­ní. Čo sa prá­ce týka, jedi­ná vec, do kto­rej zasa­hu­je Gréc­ko, je asi komu­ni­ká­cia na inej úrov­ni a meno, kto­ré si nikto síce pres­ne nepa­mä­tá, ale hneď vedia že “to je ten grék”.

Veľa mla­dých odchá­dza zo Slo­ven­ska za lep­ším uplat­ne­ním. Pre­mýš­ľal si aj ty o tom? 

Pre­mýš­ľal, ale zatiaľ to neplá­nu­jem :) je to chal­len­ge, pre­žiť tu. Nie­ke­dy ťa pros­te viac bavia ťaž­ké hry, než tie ľah­ké, kto­ré prej­deš za chvíľ­ku. Okrem toho, zís­kať si nano­vo kon­tak­ty v cudzi­ne, je prak­tic­ky štart od začiat­ku.

Tvo­je foto­gra­fie sú veľ­mi jedi­neč­né. Majú ľudia na Slo­ven­sku záu­jem o ume­nie? 

Ako kto­rí. To je tiež taká rela­tív­na otáz­ka. Majú radi špor­to­vé autá? Ľuďom sa ume­nie páči, no nema­jú naň väč­ši­nou finan­cie. Potom sú zbe­ra­te­lia, pre kto­rých to je inves­tič­ná komo­di­ta. Potom sú takí, čo ho majú radi a aj sú ochot­ní zaň zapla­tiť… to je už ale naozaj drvi­vo níz­ke per­cen­to.

sleep in information

Z čoho čer­páš inšpi­rá­ciu pri tvo­jej tvor­be?

Zo žien a kaž­do­den­né­ho živo­ta. Keď sa pozrieš oko­lo seba, vša­de je všet­ko. Len si to tre­ba všim­núť. A ženy sú nesku­toč­ne emo­tív­ne stvo­re­nia. Kaž­dá nesie fareb­ný či čier­no­bie­ly prí­beh… nád­he­ra.

Ako komu­ni­ku­ješ so svo­ji­mi fanú­šik­mi? Máš neja­ké tri­ky, aby sa tvo­je ume­nie dosta­lo k čo naj­šir­šie­mu pub­li­ku? 

Ja mám fanú­ši­kov? Nemám žiad­ne tri­ky :), komu­ni­ku­jem len cez sociál­ne sie­te a cez verej­né per­for­man­ce typu výsta­vy ale­bo stand up come­dy. Ume­nie, kto­ré sa dosta­ne k masám je buď veľ­mi ľúbi­vé ale­bo veľ­mi pro­vo­ka­tív­ne. Nero­bím asi ani jed­no ani dru­hé… :) mňa len pros­te baví tvo­riť to, čo cítim a ako to cítim. A keď sa náj­de nie­kto, kto si to chce doma zave­siť — je to pre mňa nesku­toč­ná radosť :) Nej­de až tak o penia­ze, to je len neja­ký uka­zo­va­teľ, ako veľ­mi sa to tomu člo­ve­ku páči. A záro­veň oslo­bo­dzu­jú pri vytvo­re­ní toho finá­lu — 2 met­ro­vá fot­ka nie­čo sto­jí. Keď sa už zabá­vaš nie­koľ­ko hodín za foťá­kom, počí­ta­čom… nech­ceš to dať na oby­čaj­ný papier. A bohu­žiaľ s kva­li­tou ide hore aj cena.

Máš veľa akti­vít, venu­ješ sa video­t­vor­be, gra­fic­ké­mu dizaj­nu, pro­dukč­nej čin­nos­ti, hráš v divad­le. Je vôbec mož­né sa ume­ním uži­viť?

V divad­le uz neh­rám, skôr už len tie Stan­dUP come­dy. Všet­ko, čo robím je parád­ny mix, lebo je to všet­ko na seba pop­re­pá­ja­né. Je to stá­le jed­na a tá istá kate­gó­ria ume­nia a dá sa využiť v rekla­me. Samoz­rej­me, že spo­lu­pra­cu­jem s ľuď­mi, kto­rí sú už tí exper­ti, či už na kame­ru, na gra­fic­ký design ale­bo stra­té­giu. Ja som len tá hla­va. Čis­to moja je asi iba fot­ka. Samoz­rej­me, že občas musíš ísť do gýču, keď si to kli­ent žia­da, ale ces­ta za leve­lom, v kto­rom si sám sebou a vybe­ráš si kli­en­tov, nie je jed­no­du­chá a hlav­ne netr­vá rok, či dva.

11260417_10204484201339843_2986279579173992129_o

V ško­lách sa na pred­me­ty, kto­ré roz­ví­ja­jú kre­a­ti­vi­tu nekla­die prí­liš veľ­ký dôraz. Ako to vní­maš ty? Mys­líš si, že väč­ší pries­tor pre výtvar­nú ale­bo hudob­nú výcho­vu by bol pros­peš­ný pre deti a mlá­dež?

Samoz­rej­me, že áno. Ale nesmie to byť “dôraz”. Uči­te­lia sú demo­ti­vo­va­ní plat­mi a nema­jú chuť učiť hrou. Ja som tiež nemu­sel hudob­nú či výtvar­nú na základ­nej ško­le, ale keď som nav­šte­vo­val výtvar­nú či hudob­nú ško­lu, bavi­lo ma to. Všet­ko je o tom, ako to podá­te a hlav­ne komu to podá­te. Ľudia sú rôz­ni, kaž­dý je iný. Nemô­že­te z 30tich nútiť 30 štu­den­tov, aby robi­li to isté. Nie­kto to v sebe má, nie­ko­ho to vôbec nezau­jí­ma. Tre­ba im uká­zať, o čo ide hra­vou for­mou, moti­vo­vať ich a potom ich nechať vybrať si. Učím ate­li­ér expe­ri­men­tál­nej foto­gra­fie na uni­ver­zi­te v Trna­ve a keby­že na dec­ká tla­čím viac, zne­chu­tí sa im to.

Aké sú tvo­je sny, kto­ré by si chcel dosiah­nuť?

Bude to straš­né kli­šé, ale ja žijem svoj sen. Mám neja­ké krát­ko­do­bé, neja­ké dlho­do­bé cie­le… krat­ko­do­bé sa vzťa­hu­jú na pra­cov­né pro­stre­die, dlho­do­bé na osob­ný život. :) Poin­tou oboch je však to, že chcem, aby som sa cítil dob­re a aby sa tak cíti­li aj ľudia oko­lo mňa, či už sú to kole­go­via, kli­en­ti ale­bo pria­te­lia. Nako­niec keď sa všet­ci máme dob­re, máme chuť kola­bo­ro­vať. A kola­bo­rá­ci­ou dosiah­ne­me ove­ľa väč­ší a lep­ší výsle­dok. A chcel by som raz vysta­vo­vať v TORCH GAL­LE­RY v Amster­da­me.

Nako­niec, čo by si odpo­ru­čil mla­dým ľuďom, kto­rí by sa chce­li veno­vať ume­niu pro­fe­si­onál­ne? 

Hlav­ne ho rob­te. Rob­te, kým máte chuť a silu. Pre­môž­te sa občas a nehan­bi­te sa uka­zo­vať vaše veci kde­koľ­vek. Nos­te ich so sebou. Keď sa vás nie­kto opý­ta, čo robí­te, tak mu to ukáž­te. “Word of mouth” je naj­lep­ší spô­sob, ako sa o Vás nie­kto rele­vant­ný dozvie. Využí­vaj­te social­ne sie­te, zdie­ľaj­te svo­ju tvor­bu, počú­vaj­te a čítaj­te reak­cie. Žite s tým a ono to prí­de, ak sa bude­te sna­žit. Neexis­tu­je ces­ta medzi, ani kom­pro­mi­sy. Buď tým žije­te ale­bo to nechaj­te tak :). Nebuď­te cham­ti­ví, daruj­te sem tam nie­čo a kar­ma nebu­de až taká bitch, ale skôr fra­jer­ka, kto­rá Vás bude milo­vať a vy ju tiež.

Zdroj fot­ky: Archív A. Vla­chou

Pridať komentár (0)