„Depresia je stav, kedy človek považuje samovraždu za riešenie.“ Influencerku Niku takmer zničili poruchy príjmu potravy (ROZHOVOR)

  • Influencerka, blogerka a spisovateľka Nikoleta Vujisić prešla od anorexie, bulímie, až k prejedaniu sa
  • Na svojich sociálnych sieťach a blogu otvorene hovorí o témach, ktoré sú do veľkej miery stále tabu
  • O týchto témach je nutné hovoriť, aby ďalší ľudia, ktorým sa to deje, nemali pocit, že sú v tom sami
Untitled design - 2021-11-18T065455.292
Startitup, archív Nikoleta Vujisić
  • Influencerka, blogerka a spisovateľka Nikoleta Vujisić prešla od anorexie, bulímie, až k prejedaniu sa
  • Na svojich sociálnych sieťach a blogu otvorene hovorí o témach, ktoré sú do veľkej miery stále tabu
  • O týchto témach je nutné hovoriť, aby ďalší ľudia, ktorým sa to deje, nemali pocit, že sú v tom sami

S poruchou príjmu potravy bojujú ľudia na celom svete, Slovensko nie je výnimkou. K jej najrozšírenejším formám patrí mentálna anorexia, mentálna bulímia a záchvatové prejedanie sa. 

Anorexia je po astme a obezite tretím najčastejším chronickým ochorením medzi mladými ľuďmi. Môže byť príčinou srdcového infarktu či zlyhania obličiek. Jeden z piatich prípadov tohto ochorenia sa dokonca končí samovraždou.

Nikoleta Vujisić je zakladateľka blogu –  Break the Rules, trojnásobná víťazka súťaže Bloger roka a autorka knihy Neinstantne krásna – 13 skutočných príbehov dievčat trpiacich poruchami príjmu potravy.

Medzi ne patrí aj samotná autorka, ktorú tento problém doviedol až na psychiatrickú kliniku.

  • Ako sa Nika vysporiadala s anorexiou, bulímiou aj prejedaním sa
  • Ktoré faktory majú na poruchu príjmu potravy u ľudí najväčší vplyv
  • Čo jej pomáha, aby sa cítila v psychickej a fyzickej pohode
  • Aký vplyv majú sociálne siete na psychiku ľudí
  • Prečo je dôležité starať sa o duševné zdravie

zdroj: Startitup - O poruchách príjmu potravy píše Nike aj vo svojej knihe - Neinstantne krásna.

Rozhovor vznikol v spolupráci s mobilným operátorom 4ka, ktorý dlhodobo poukazuje na dôležitosť starostlivosti o duševné zdravie.

V rámci svojich 6. narodenín sa 4ka spojila s Ligou za duševné zdravie – kampaňou Robím chyby a je mi to 4.

„V kampani chceme poukázať na to, že robiť chyby je ľudské a posúvajú nás dopredu a naopak nezdravý je tlak vyvíjaný na umelú dokonalosť a bezchybnosť. Sociálne médiá vytvárajú nezdravú ilúziu krásneho sveta bez vád, ktorý je ale často výsledkom reality upravenej množstvom filtrov.

Najmä mladí ľudia ale tejto predstave podliehajú a to, že sa sami necítia byť vhodní do tohto sveta vedie k nárastu úzkosti a ďalších duševných problémov. Aj preto ich chceme motivovať, aby boli sami sebou. Aby sa postavili tomuto tlaku a povedali si – je mi to 4,“ vraví marketingový riaditeľ 4ky Roland Kyška.

Na tému duševného zdravia sa otvorene vyjadruješ na svojom blogu aj na sociálnych sieťach. Hovoriť o stále kontroverznej téme si však nezačala len tak. Máš s ňou osobné skúsenosti, trpela si poruchou príjmu potravy. Čo bolo spúšťačom tejto choroby v tvojom prípade?

Vyrastala som v rodine s nevlastným otcom, ktorý celé moje detstvo uprednostňoval mojich nevlastných súrodencov. Stále som mala pocit, že nie som dosť dobrá a snažila som sa zaslúžiť si jeho lásku. Vyštudovala som fyzikálne inžinierstvo, pretože povedal, že by som tú školu nikdy neskončila.

To sa odzrkadlilo aj na vnímaní môjho vzhľadu. Vedela som, že existuje súťaž krásy a bola to pre mňa ďalšia príležitosť ako byť v niečom najlepšia. Túžbou po korunke všetko vyvrcholilo. Psychické napätie, ktoré som v sebe celé detstvo dusila, explodovalo. Chcela som schudnúť, tak som prestala jesť.

Veľkú rolu v tvojom prípade pri ochorení zohrala rodina. Ktoré ďalšie faktory majú na to obrovský vplyv?

Vo svojej knihe som spísala príbehy 13 dievčat a každá z nich mala iný spúšťač – rodina, tlak z okolia, šikana v škole či ťažké detstvo.

Poruchu príjmu potravy nemôže dostať niekto len tak, lebo chce. Prepuknutie choroby je vždy kombináciou viacerých rizikových faktorov – genetika, výchova, osobnostné črty.

S akými príznakmi sa človek stretáva pri poruche príjmu potravy?

Jedlo začne človeka ovládať a život už nie je o tom, čo chcem, ale o tom, čo môžem, nemôžem a koľko musím cvičiť.

V mojom prípade sa to začalo pomaličky. Prestala som jesť po šiestej, lebo sa hovorilo, že tak to je správne. Postupne som vyraďovala viaceré jedlá a cvičila viac a viac.

Potom som si vytvorila negatívny vzťah k akémukoľvek jedlu aj k cvičeniu. Nejedla som nič a cvičila som len preto, aby som schudla.

Odzrkadlilo sa to vo všetkom – v škole, osobnom živote aj na práci. Jedlo malo kontrolu nad celým mojím životom.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa NIKA V • www.BreakTheRules.sk (@nikavujisic)

Ako sa takíto ľudia správajú?

No, to sa nedá ani povedať, že ako sa správajú. Ja som tým trpela 13 rokov a nikto netušil, že mám nejaký problém. Ľudia s poruchami príjmu potravy sú dobrí klamári, dokážu klamať celé svoje okolie.

Keď sa táto choroba u mňa prejavila, našla som na internete desiatky trikov, ako vyhadzovať, skrývať či vracať jedlo. Dnes sa už takéto stránky a príspevky mažú.

Ľudia trpiaci anorexiou či bulímiou často ani nevedia, že majú problém.

To bol aj môj prípad. Uvedomovala som si, že robím niečo, čo nie je dobré, ale vravela som si, že je to moje malé tajomstvo, ktoré nikomu neprezradím.

K poruche príjmu potravy sa po čase pridružila aj bipolárna porucha.

Robila som si doktorát v Prahe, kde som mala svoj vlastný režim – veľa som cvičila a málo jedla. Režim dostal červenú, keď som na mesiac vycestovala do Ameriky. Po dvoch týždňoch za veľkou mlákou som pribrala najviac, ale dokopy to bolo plus 10 kg za približne jeden mesiac. 

Vrátila som sa naspäť a extrémny režim sa začal opäť. Za mesiac som tých 10 kíl schudla. Výkyvy hmotnosti sa ale začali meniť na pravidelnej báze.

Počas zmeny nálad som v období mánie cvičila aj päť hodín denne a na záver dňa som ešte odbehla 15 kilometrov. Nejedla som a po nociach som písala a pracovala. Bola som schopná spať len dve hodiny za noc.

zdroj: Startitup - Uvedomovala som si, že robím niečo, čo nie je dobré, ale vravela som si, že je to moje malé tajomstvo.

Mániu strieda depresia. Ako sa u teba prejavovala?

Do depresie som padla aj na dva mesiace. Náramne som pribrala a nedokázala som vstať z postele. Ono to pri tej depresii nie je otázkou chcenia. A stretla som sa s názorom, že však ,,mne keď je smutno, tak sa len premôžem a vstanem, tak sa premôž tiež“, len to presne o tom je, že pri depresii to ten človek nedokáže. 

Ľudia často používajú slovo depresia, keď sú smutní. Ale to nie je depresia. Depresia je stav, kedy beriete samovraždu ako riešenie. 

Takto som fungovala dva roky. Ľudia, a ani ja, nevnímali, že mám nejaký psychický problém. Vnímali len, že mám problémy s hmotnosťou.

Čo ťa napokon nakoplo tento problém riešiť?

Po roku, čo som mala rapídne výkyvy hmotnosti, som si uvedomila, že mám naozaj problém. Objednala som sa na psychiatriu. Išla som tam však s tým, že mi možno lekárka dá nejaké lieky a na ďalší deň to bude v pohode.

Ona mi ale určila tri diagnózy a povedala, že sa najbližšie roky budem liečiť. Ono to v skutočnosti trvalo oveľa dlhšie a nikdy sa dopredu nevie, koľko by liečba mohla trvať. 

Odborníka si vyhľadala veľmi neskoro. Kedy je však nutné ho pri tomto ochorení vyhľadať?

Na Slovensku je s týmto veľký problém. Keď príde niekto s tým, že má problém, tak ho pošlú domov, že nie je dosť chudý a nevykazuje čísla, aké by mal ako anorektik mať. Príjmu len človeka, ktorý je dlhodobo podvyživený.

Konať je však potrebné už v momente, keď si človek uvedomí, že ho jedlo ovláda. To ale nie je vôbec jednoduché.

Ako ťa vnímali tvoji najbližší, pomáhali ti?

No, oni boli v úplnom šoku. Vždy ma vnímali ako šťastnú a veselú babu, lebo ja som aj počas svojho najhoršieho obdobia išla na tréning a tvárila sa, že je všetko v poriadku. Takisto aj na Instagrame som pôsobila ako najšťastnejší človek na svete. Keď som povedala, že som chorá, nikto mi to nechcel veriť.

Ako dlho trvalo, aby si bola opäť v „pohode“?

To ešte nie je úplne dokonané a na druhej strane si nemyslím, že sa dá byť niekedy úplne v pohode.

Na Slovensko som sa vrátila z Prahy dva roky po tom, čo som sa liečila a hovorila som si, že som vyliečená. Nejedla som však sacharidy, ovocie a kopec iných vecí. Každý deň som cvičila a myslela si, že je to takto správne.

Oči mi však otvorilo zranenie. Ostala som opäť psychicky zničená, lebo to najpodstatnejšie z môjho života odišlo.

Uvedomila som si, že to nie je vôbec v poriadku a trvalo ďalšie dva roky, aby som bola so sebou spokojná. Dnes si už dokonca dovolím dať aj pauzu od cvičenia. Dostala som sa do udržateľného spôsobu života.

Otázky typu – neschudla si alebo nepribrala si, sú naozaj neprimerané, aj keď to človek myslí v dobrom. Čo však robia s tým, kto trpel poruchou príjmu potravy?

V takejto situácii som sa nedávno ocitla. Tréner sa ma opýtal, či som nepribrala. Nebola som schopná mu ani odpovedať. Večer som sa ale pozrela do zrkadla a videla opäť tú tučnú Niku.

Ľudia by sa na hmotnosť nemali pýtať, aj keby to mysleli čo najpozitívnejšie. Človek na druhej strane nikdy nevie, čo môže spôsobiť.

Na jednej strane som sa za tie roky posunula obrovským krokom vpred, som v stave, kedy by som si už nepovedala, že prestanem jesť. No, na druhej strane – ten hlas v hlave tam občas stále je.

Neverím však ešte tomu, že sa z toho človek dokáže vyliečiť a že ten hlas už nikdy nepríde. Ale o 20 rokov možno poviem, že som už vyliečená a tie myšlienky sú preč, alebo stále budem tvrdiť, že sa vyliečiť už nedá.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa NIKA V • www.BreakTheRules.sk (@nikavujisic)

Navštevuješ ešte stále psychológa?

Psychológa a psychiatra som navštevovala rok, čo som sa liečila. Tento rok som terapeuta navštívila po troch rokoch. Návšteva psychológa by však mala byť povinná ako preventívky u všeobecného lekára či zubára.

Prešla si od anorexie, bulímie a záchvatového prejedania sa cez všetky typy diét a obmedzení až do štádia, v ktorom si dnes. Aktívne športuješ a pýšiš sa tým aj na sociálnych sieťach. Nemyslíš si, že to môže mať zlý vplyv na ďalších ľudí?

Sociálne siete sú neoddeliteľnou súčasťou dnešnej doby a mnohí povedia, že pôsobia na psychiku ľudí veľmi zle, ale je to len o nastavení. Ak je žena sama so sebou spokojná, tak ju nerozhodí, že uvidí nejaké dievča, ktoré je chudšie, lepšie zarába a má krajšie fotky.

Vnímam to aj na sebe, že ak nie som vyrovnaná sama so sebou, tak ma to ovplyvní. Na Instagrame ale funguje trend – prestať sledovať ľudí, ktorí mi robia zle, to naozaj pomôže.

Nie je to o tom, žeby Instagram bol zlé miesto, je to práve naopak inšpiratívne miesto, ale len v tom prípade, ak sledujeme správnych ľudí.

Na mojom profile zas ľudia vidia pekné fotky a môže to v nich vzbudzovať nedôveru voči sebe, ale ja v popisoch často píšem aj o psychických či iných rôznych problémoch, ktoré riešim v živote ja a môžu ich riešiť aj iní. 

Aj o tom, že cvičiť musím, lebo mi to veľmi psychicky pomáha, je to pre mňa psychohygiena. Ak to teda začne človek čítať, uvedomí si, že to vôbec nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Témy ako duševné zdravie, šikana či kyberšikana sa začínajú riešiť viac ako kedysi. Prečo by sa nemali ľudia báť o tom hovoriť?

Je nutné o tom hovoriť, aby ďalší ľudia, ktorým sa to deje, nemali pocit, že sú v tom sami. Ten pocit dôverne poznám, mala som ho roky. O poruchách príjmu potravy sa nehovorilo a nevedela som k tomu nájsť ani žiadne informácie.

Napríklad, aj pri kyberšikane, ktorá vyplynula z doby, ktorú dnes žijeme, majú ľudia pocit, že si v online svete môžu dovoliť čokoľvek. Veď, ak ich ja pustím do svojho života, tak oni sa môžu stále dookola pýtať a riešiť to a nesúhlasiť s mojimi názormi.

To môže mať ale na ľudí zlý vplyv a to je aj moja ochrana pred svetom –  otvorene o tom hovoriť.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa NIKA V • www.BreakTheRules.sk (@nikavujisic)

Ako by sa mal človek starať o duševné zdravie?

No, to je vec, na ktorú som prišla len v posledných mesiacoch. Vždy som si myslela, že najlepšou psychohygienou pre mňa je cvičenie. Časom som zistila, že musím robiť aj niečo iné. Písanie, čítanie a najnovšie aj kreslenie sa stali mojím najväčším relaxom. A najlepší recept zo všetkých je byť sám so sebou, to však veľa ľudí nedokáže. Aj mne to trvalo roky.

Nie je hanba požiadať ani o pomoc – napríklad Ligu za duševné zdravie.

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie